Deva tatranská

Deva tatranská:

Dvaja tu junáci, vo vrch sa šplhajú Tatier, tam kde  oblaky sa končia a orly sú dáci.

A tatry vež tu kol sa tíči, oni dalej blúdia po ihličí, cez trávy polia i lúk čerstvých tvár.

A stúpajú i v výše našej vlasti, za sebou nechali tie svoje strasti, v dolinách i riekach pud svoj planý.

Prekvapí ich však hlások z nenazdania ľúbezní i smutný ktomu, komu patrí hlások komu.

Deva tatranská ich takto straší, z hlávky jej tam jedľa raší, a z očí potoky slzí jej sa rinú.

A takto roky ba stáročia jej tečú a ona stále jak skal tam pevne stojí, ne tej holej stráni, na tej prázdnej holi.

Junáci podídu o krôčok bližšie v zvedavosti, zložia k riečka svoje unavené kosti i vypitujú skaly sa ne jej príbeh smutný.

I smutná to skala tam tá stála, rozprávala ako z nej ten smútok večný sála, že radosti bola kedys´ džbán.

Úsmev jej ocenili i z Viedňa páni a jej krok i reč bola krása liet i na ňu prišiel ten údel riadny.

Že z tisíc jeden udrel jej v zrak podmanivý, a ten jeden potom pretrval sňou v láske.

Ale ona stále v kráse rástla a ďalej kvitla sťa kvet malý, a takto ju bohatý i pánko k sebe vynul z diali.

Ona nedala sa však jej srdce len jeden muž schvátil a tomu patrí ako mocným Tatrám skaly.

Pánko však nedal si vziať majetok jeho ukradnutý a tak milého jej nechal sťať na tejto stráni.

Zostaň si tu deva, zostaň skala v stráni. Keď sa ti tak chce zo svojím milím  navek.

Potom ho však cár pán odvolal do diaľi a zostala tu deva a jej milí sami.

Tisíc liet snáď sama takto stále plače, z očí potok sĺz jej stále rinie, a na svet takto stále sa mračí.

Och ty svet bezútešný preoč takto ztrestal s iju, devu tú nevinnú. Tá v úprimnej láske tu stojí,

plače a samoty sa bojí. Prečo nechal´s devu tú, tu v hneve jej večnom zatknutú.

Junák jeden i druhý skale vďaku vzdali a potom už len strácali sa v diali.

A skala tá tam dodnes plače  v hnve a smútku svojom stojí,

Nikto sa jej dnes už neprihovorí.

Nedá o sebe znať už žiadnemu mužovi.