Neptun

Hovorí sa, že čas lieči, ale čo ak existujú prípady, kedy tomu tak nie je? Niekedy sa nás naše myšlienky nechcú len tak pustiť a v tedy sa pre nás život stane len akousi priestupnou stanicou a my čakáme na svoj vlak. Rozpoviem vám príbeh Sherlyn Malienovej, starej slečnej z Tichej Nádeje. Všetci v meste ju poznali a u každého vzbudzovala pocit strachu a tajomnosti. Takmer nikdy nevychádzala von a s nikým sa nerozprávala, teda okrem svojej malej spoločníčky Amy. Žila v dome, ktorého krása a lesk sa už dávno stratili pod nánosom prachu a buriny, pohlcujúcej takmer všetko naokolo. Dom,Tichá Nádej, sa nachádzala ďaleko od mesta, a preto jedinými častými návštevami boli stretnutia s jej malou spoločníčkou. Amy zbožňovala starú paniu, dlhé hodiny trávila vysedávaním na verande domu, odkiaľ bol krásny výhľad na celú lagúnu, pričom vždy bez prerušovania počúvala dlhé príbehy. Postupne sa dozvedala viac o živote slečny Malienovej, o jej rodine a súrodencoch, ktorí sa vybrali po smrti rodičov hľadať šťastie v Amerike, o krajoch, ktoré videla a s kým všetkým sa stretla, ale hlavne o jej snúbencovi, námorníkovi, ktorého jej odviala námorná loď Neptún, do ďalekých, a do vtedy nepoznaných krajoch. Spolu si postavili tento dom, ktorému dali meno Tichá Nádej, po lodi, na ktorej sa prvýkrát stretli a zoznámili. Rozprávala jej príbehy, ktoré si spolu vysnili, no osud im nedoprial, aby sa niekedy naplnili. Prišla vojna, a ako býva zvykom, z krajiny sa odvlečú tí najsilnejší a najschopnejší muži so zbraňami v ruke, brániaci svoju vlasť. Ženy stojace na brehu im mohli poslednýkrát zamávať a veriť v ich návrat. Sherlyn bola jednou z nich, každý deň vyčkávala svojho snúbenca a dlhé hodiny trávila pozorovaním prichádzajúcich lodí do lagúny. Sem-tam videla prichádzať lode, plné mužov, ktorí sa vracali z vojny, no jeho nikdy nezbadala. Každým dňom starla viac a viac, no nádej sa z nej nikdy nevytratila. Nikto nevie či si neuvedomovala, že sa jej už nikdy nevráti a čakaním na neho stráca svoju mladosť. Alebo láska, ktorú k nemu cítila bola silnejšia? Neverila rečiam, žeby ju opustil, alebo že začal nový život. Jediné čo vedela bolo, že on sa vráti. Roky pomaly plynuli, dom začal chradnúť spolu s Sherlyn, no vytrvalo vzdoroval búrkam, či krutým mrazom. Vždy tu stál a čakal na svojho pána. Amy bola často krát zmätená z týchto rozhovorov a vždy pri zmienke o jej snúbencovi mala pocit, že je niekto s nimi a pozoruje ich. Takéto pocity sa čoraz viacej stupňovali a cítila sa ako vo väzení, no stará pani bola čoraz šťastnejšia. Tvrdila, že sa jej loď už dostatočne priblížila a je čas pripraviť dom na návrat. Dievča sa len so smútkom a slzami v očiach pozerala na úbohu ženu, ktorá jej bola celý život ako matka. V posledných dňoch Sherlynho života nedokázala ostať v jednej miestnosti sama, lebo pocit úzkosti sa jej zmocňoval vždy, keď ju ovial chladný závan mihnúci sa okolo nej. Možno naozaj cítila, že prichádza koniec tomuto životu, že si pre ňu jej snúbenec nakoniec naozaj príde. Často krát sa na Amy dívala a rozprávala sa s ňou, no dievčatko vedelo, že myšlienkami je už s niekým iným. Toho popoludnia sa strhla veľká búrka, o ktorej si obyvatelia nášho mesta rozprávajú dodnes. Dlhé minúty hľadala Amy svoju starú spoločníčku po celom dome. Dvere boli otvorené, dážď bičoval dovnútra a stromy nebezpečne narážali do okeníc. Vybehla na verandu a z útesu pozorovala dve osoby prechádzajúce sa po pláži, ktorým nevadilo počasie okolo nich. „Už je čas,“ chladný závan jej doniesol slová, ktorými pochopila. Nastal čas stretnutia, Neptún s posádkou stroskotancov priplával konečne do lagúny a priviezol jedného z nich. Sherlyn žiarila šťastím až do poslednej chvíle, kým nezmizla pod vlnami mora. Búrkové mračná sa roztiahli a znovu vyšlo slnko. Krajina bola svetlejšia, stromy mali zelenšiu farbu a kvety krajšie voňali. V tomto nádhernom raji zbadala Amy dve postavy mladých ľudí smerujúcich k Tichej Nádeji, ktorá viac v očiach dievčaťa nebola ošarpaným domom, ale nádherným miestom, kde si mohli po dlhej dobe spoločne oddýchnuť. Sherlym so snúbencom zastali na verande domu a posledný krát zamávali svojej mladej priateľke. Išli dohnať čas, ktorý im Neptún vzal, nakoniec, predsa len vyhrali nad časom, ktorý je nie vždy spravodlivý.

---