Elwinova sága zväzok X. Erna a Renda

ERNA A RENDA: I narodenie dcér Baskentových tridsaťdňová oslava sprevádzala, kde hodovalo sa do sýtosti i pilo. A toľko sa prepilo a zjedlo, že pomaly dedina nemala z čoho žiť, však radi, aby narodenie dcér hrdinu uctili si. A Erna a Renda odmalička do hrdinskej slávy vychovávané boli. A zatiaľ, čo Erna na koni jazdiť sa učila, tak Renda zase v knihách ležala naložená. A ona aj dosť na Welwonda podobala sa, čo runotepcom bol i veštcom a medicinmanom mocným. A Erna a Renda pred otca predstúpili, i on už starý, brada po zem a úsmev bezzubý. A Baskent predal im prazbrane svoje. I Erna siahla po sekere a tá jej až do ruky prirástla a Rende zostala len dýka. Ale obe vďačné boli. Však ako plášť rozdelia si a brnenie nočné, čo otec ich dávno odložil. I Baskent múdro sa zachoval, keď topánky, rukavice i hrudný plát okovaný a zo skla vykovaný i z hodvábu a hviezdami ozdobený Erne, bojovníčke dal a plášť slnečný a ostatok nočný zase Rende podaroval. A každá vzala jeden úlomok slnečnej zbroje si, čo ich ochráni na cestách najtmavších. A ako Erna a Renda v umeniach bojových vzdelávali sa i vedách, tak posol napol roztrhaný o pár rokov do Rondandu dostal sa. A ten posol, doráňaný, roztrhaný, že krv po ceste tiekla mu z mnohých rán, skonal pri búchaní na bránu Rondandu. On však mŕtvy dávno bol, jeho len kliatba mocná pri živote držala. A posol ten v ruke jedinej správu držal. Ornockí podľahli pri Mŕtvom háji. I na severe vojna veľká zúri. Kráľ Urun, zvaný posledný, syn Golmana, podľahne, jak stará veštba hovorila. I jeho zem ľadová plameňom horí a ľudia v nej pozabíjaní a po kolných krajinách sú povláčení. A obloha otrávená i slnko odvrátilo sa od zemí severných. I Baskent, napol hluchý i slepý dosť, vyslal svoje dcéry dve. A ony pripravili sa a na cestu sa vydali. Cestou mnoho karaván stretli, čo na juh uberali sa i nevládali. Ale tie dve rýchlo dopredu napredovali. I pohroma tá, čo na severe rozprestierala sa, bola vecou podlou i odpornou i dielom kráľa jediného, ktorý nemôže zomrieť a dlho je schovávaný, kým zase v moci svojej nepovstane i nazúrený. Kráľ s čelom vysokým, zubami zahnednutými, nosom, z ktorého neprestajne vyliezajú pavúky a červy, čo v ňom liahnu sa. A vlasy špinavé na svojej lebke ohôlenej má. A kosti dolámané a oči vypichnuté. Tur Strašný vrátil sa zo siení pekelných, z ktorých vyvrhli ho, lebo takú stvoru tam nezniesli. A Tur, znova posilnený, vedel, čo chce. Chce úlomky zbroje slnečnej, čo z neho mladíka zase by spravili a on mal väčšiu moc, než ktokoľvek iný. A teraz mieril si to do vyhne božskej, ale trpaslíci sa bránili. I však pre neho prekážku nepredstavovali, keď
Tur rukami holými na troje trhal ich. A mnohých z nich kruto mučil i do lávy pomaly ponáral. A mnohých nechal zviazať a z brala hádzať pre potešenie svoje a svojej družiny, zloženej z najväčších vyvrheľov pekelných, ktorí len po vesmíre pohybujú sa. A sám Tur mocne tam stál. A z úlomkov môže opäť zbroj slnečnú si vykovať. A potom bude mať sily, že samotnému svetu bude môcť veliť. A sám potom bohom sa stane a dokáže rukami svet tvarovať a život dávať i život brať. A Erna i Renda báli sa o životy svoje i všetkých ľudí. Preto pridali a popichli kone svoje do cvalu. A ako ďalej na sever blížili sa, tým bol vzduch viac otrávený, obloha čiernejšia a vzduch smrdutejší. A mnoho uprchlíkov bez rúk a bez nôh utekalo touto krajinou, snažiacich sa pomoc nájsť. A tisíce tiel po poliach a lúkach pohádzané boli. A ako lampáše v diaľke mestá zapálené svietili. A všade smiech rozliehal sa pekelný že až strach sa zhmotňoval a sám bál sa o život svoj. A hrôza bola nič oproti tomuto, čo v tejto krajine oni napáchali a samotným démonom už zle z toho prichádzalo. I všade po okolí stromy boli otrávené, s lístím mŕtvym i očiernetým. A zvery zošaleli a tak vtáky medvede zabíjali, či tak zajac líšku na poli prehryzol a do zeme zahrabal. I do ohňa mnohé skákali, aby sami ušetrili bolesti sa. A Erna už vrátiť sa chcela. Ale Renda zadržala ju, že vydržať to musí, lebo toto, čo vidia, to ešte nie je nič oproti stretnutiu s Turom. A i na slová jej došlo. A keď už na ďalekom severe boli, tam hliadka prvá našla ich. Ale ony prazbrane nosia, preto hliadku hneď o hlavy pripravili a do zeme ich hanebne zadupali a končatiny im odtrhli. A ďalej takto pokračovali a stále viac a viac démonov nachádzali. Ony ani škrabanec neutŕžili, ale už onedlho brodili ony sa v krvi. A Tur vedel o nich, ale  o tom, že nesú slnečnej zbroje úlomky, nevedel. A poslal proti nim celú armádu svoju, aby aspoň zdržala ich, lebo aj mocnosti všetky pekelné z podsvetia, proti prazbraniam neúčinné by boli. Jedine Tur môže im vzdorovať. Lebo on dávno je už mŕtvy. A mnohých bojovníkov Erna a Renda porezali, najemno nakrájali a kašu z nich urobili a z brál pozhadzovali i domlátili a mnohých do vatier pohádzali i končatiny od tiel oddelili a tak nechali ležať na zemi spálenej. Ale rady démonov sa nekončili, stále noví a noví ukazovali sa, že až prívalová vlna stala sa z ich krvi čiernej. A mnoho jazier už bolo plných krvi démonickej, čo všetky ryby otrávila. A slnko už absolútne nesvietilo, však ohne v tejto krajine zapálenej mocne žiarili a Ernu a Rendu zatepľovali. Oni však mocne zapreté do zeme stáli a sekali ďalej i rezali. A Tur už bol unavený, lebo už pár mesiacov ubehlo, čo rady sa démonov nekrátili. I sám rozhodol sa, že Ernu a Rendu, prapraprapraprapraprprapotomkyne svoje, k zemi zrazí, srdcia im vyreže a jedlo z nich spraví. A potom im bude pomaly kusy tela odrezávať a osobne každej hlavu urve a do vreca ju zabalí a do Rondandu vyšle a telá im zohaví. Ale rozhodol sa pre riešenie, ktoré viac ľudskému podobalo sa. Len prsty odreže im a nohy doláme a do väzenia uvrhne medzi ostatných zajatcov, ktorých dobrovoľne prežiť nechal, keby potreboval posla nevyhnutného. A tak pomedzi démonov svojich cestu si presekal a mnohých ušliapal a zahodil ďaleko dozadu a tak došiel až ku Erne a Rende a ku zemi ich zrazil. Však netušil, ako veľmi silná strana dobra jest. I Renda zahnala sa dýkou svojou pra a ruku Turovi odrezala, až krv skazená im tváre obliala. A tá ruka začala po zemi sa plaziť. A Tur tú ruku zo zeme zodvihol a ďaleko zahodil. I Ernu pod krkom chytil a o zem vrhol, až kosti zaprašťali. I Rendu tiež zabolelo to i kosti sa jej mimovoľne dolámali. A ako Tur mučil Ernu až omdlela, tak to isté i Rende dialo sa. A bola dvojnásobná bolesť to, lebo to, čo robil Erne na tela pravej polke, to zopakovalo na Rendinom ľavom boku sa. A takéto devy zmučené, v krvi ležiace, odtiahnuť dal do kobiek pod trónom svojím. Turovi na odpor ani jedna z nich nepostavila sa. A Tur konečne po čase dlhom na trón víťazne sa posadil. I však Elwynov rod, z ktorého on i ony sú, mocný je. I Erna a Renda zo zranení skoro dostali sa. Však každý deň si hlavu o stenu kobky rozbíjali, aby stále zmrzačené vyzerali i ruky si lámali. Ale popri tom plán úteku chystali. I vedeli, že Tura človek neporazí, lebo on už takmer bohom jest. Však nevie, že ony úlomky majú, to využiť musia. Teraz Tur potiahne na Rondand, kde myslí si, že úlomok je. A ako raz už miestny kraj tam vypálil a obyvateľov povraždil, tak znova krásne mesto, z popola zrodené, do základu vypáli. A tam armáda už nie silná, čo na odpor sa postaví a preto rýchlo on Rondand dobyje a ľudí v ňom popraví. I Baskenta na kôl nabodne a na obdiv vystaví, nohy mu odreže a cejch vypáli. I ďalej rozmýšľali, ako dostať Turovi cez rozum sa. Keď sa ich karavána pohla a nohy kostrám obživnutým zavŕzgali, vtedy dospeli k tomu, že musia bez zaháľania utiecť a aspoň Rondand varovať. Verili však, že do Rondandu nejaká armáda južná už dorazila. Ale aj tak krvipreliatia báli sa. A v hlave plán skrsol im. Ony na život a na smrť začali sa ruvať. I jedna druhej nohu zlomila a prst odhryzla, druhá zase sestre svojej hruď do krvi rozškriabala. A tento ruch i strážcov vyrušil a ťažné voly splašili sa. I zastaviť sa musel konvoj s väzňami. A hlavný bachar ruku načiahol a Ernu z klietky vytiahol a zatiaľ, čo bičoval ju mačkou okovanou a korbáčom, Renda len na to čakala. Vyskočila z klietky pootvorenej zo zdanlivých mdlôb a vlastnoručne kostrám obživnutým v sprievode hlavy odtrhla. A Erna tiež bičovať sa ďalej nedala a bachara ona jeho bičom uškrtila. I dve sestry zhodili sprievod ozbrojený i démonov okovaných z ich pekelných koní ohlodaných. Démoni hneď armádu zburcovali, to už však sestry v boji zbehlé na míle ďaleko boli. I Rondand v dohľadne mali a videli mocný tábor vojenský pred Rondandom rozostúpený. I posily z juhu a východu to boli. I kráľ Svaldird, syn Bredrura, ktorý bol synom Drúra a ten zas synom Dalwana bol.  Svaldird, z východu idúci, z domu Alfordovho. A juh nezaostával mocou svojou, zo zemí Atrida idúci. Na čele stáli bratia súci i odvážni, Aldagautr a Baldrsfaor. I títo obaja synmi Baleyga boli i čo Baleyg syn Bileyga bol, ktorý zase Bolverka bol synom. A Aldagautr už dávnejšie Ernu za svoju nastávajúcu vyvolil si a Baldrsfaor tiež nebol voči Rende zamrznutý. I obaja tasia čelom ku Turovi a svoju armádu na útok mocný pripravili. Ale na obranu Rondandu i iní spojenci sa postavili. I z hôr zišli skrývajúci sa Byrlindi. A ich knieža Draugadróttin, syn Ennimbrattra, išiel v pomoci ku ľuďom nížinným. A lesný ľud vyzeral veru. Z vlasov korene im vyrastali, výška ako dom i údy mocné mali, hlavy veľké a srdcia otvorené. I úsmevy na tvárach a piesne svoje stromové na každú stranu vyspevovali. A dole si ku rieke posadali a vyzerali oheň i smrad, čo na diaľku už príchod Tura ohlasovali. A roj múch, čo oblohu zatieni i hluk strojov pekelných, čo ľudí zabíjali. A generál spod Svaldirda, Faorgaldrs, zbadal cez lúku dva kone pekelné, čo s vetrom opreteky uháňali i cestu z popola za sebou nechávali. Však neboli to špehovia a ani posli to neboli. To boli dve to devy, Erna i Renda. A Aldagautr i Baldrsfaor ku nim sa rozbehli. A ako už boli v Rondande, ich otec osobne im zranenia vyliečil. A oni mu povedali všetko, čo o útoku Turovom vedeli. A Baskent pochopil. Slnečnú zbroj získať chce. A teraz rozhodovať sa musí. Poslať vyslanca s úlomkami ku trpaslíkom, ako on dávno kedys´ išiel? A nové brnenie slnečné vykovať? Alebo úlomky pod mesto zakopať dá a do železa zaliať a pramlatom rozmlátiť. Ale Erna za neho rozhodla sa. I Baskent tiež už k rozhodnutiu dospel. Erna a Aldagautr do vyhne pôjdu a Renda na stráži ostane. I Erna plášť slnečný odela, čo zostal zachovaný a v košeli novej, nabielenej, do sveta sa s Aldagautrom vydali. A ako išli, tak po ceste ani živého nestretli, čo i zbojníci krvilační, čo neštítili by sa človeka z kože zvliecť a takého do potoka hodiť, utiekli, lebo o svoje holé životy sa báli. A ako išli, tak teplota narastala a história už nemala konca kraja. A znova dorazili do krajiny tej, ktorá horela tisíc ohňami, kde len ovce pekelné so svojou vlnou nehorľavou voľne sa pohybovali. A potom ten vzduch otrávený a zem rozpálená, to radosť na ňu nohu boľavú položiť. A až ku božskej vyhni dorazili a dvere všade otvorené mali. A vošli dole až ku nákove bohov a trpaslíci vedeli, čo chcú. I najstarší z nich, Ygg, syn Ýjungra, ktorý majstrom v odbore bol, priniesol nebeský buchar si, čo zo samotnej brady Ymího bol upletený a železom a diamantmi vykladaný. A zobral úlomky slnečnej zbroje tri a jeden z nich do svojich železných zubov vložil. Jazykom oblizol a potom do lávy vypľuvol. I zloženie presné on rozlúštil i zo zbrojnice trpasličej tri brnenia magické privliecť dal. Ale chýba artikel mu najdôležitejší. I brnenie slnečné vlastne v ohni slnka kované bolo. A jediná, čo posledný plameň slnka uchováva, ešte z čias, keď slnko na zemi hrávalo sa, je Aethelflaed. A Aethelflaed strašná kráľovná, v kožiach medveďov vlastnoručne umlátených odetá a kožou opásaná. I trón z jeleních parohov má a meč z kameňa. I vysoká je ako stodola a jej úder i svetom zatrasie, keby chcela. Ona býva vo svojom hrade a neporaziteľná. I tisíc vojakov pokúšalo sa jej srdce prepichnúť či hlavu odťať, ale ona všetkých do jedného udupala, hlavy niektorým odtrhala a tiež cez útes ich posácala. A korunu z kostí siedmych kráľov nosila, čo ich pozabíjala. A ona sama armádu mocnú mala, v lesoch severných, kde dodnes noha nevkročila, jak bohovia živ. A ona silu práve z ohňa získavala, ako jej otec Valgautr, syn mocného Sangetalla z rieky. A Aethelflaed prísahu večnú zložila, že čo živ, nespustí pohľad z ohňa slnečného a preto nosí si ho i na miesta, kde normálne nič iné nachádzať nemalo by sa. A ako Ygg rozpovedal im historku túto, on trochu popola do tváre Erne hodil, až Aldagautr jednu mu vrazil. Trpaslík však ani nepohol sa. Z popola, z tváre jej opadajúceho, vyveštil im, že Rondand zničený bude do polnoci mesiaca druhého, ak oni rýchlo oheň nezoženú a neprinesú svetlo zbroje slnečnej tam, kde len noc prespáva. A Erna rýchlo tvár od popola oprášila si a bez rozlúčenia utekala smerom, kde lesy severné sú. So zúrivosťou v očiach i v dychu a krvou spenenou. A Aldagautr verne nasledoval ju s o nič menším zápalom ako ona sama mala. A bežala, ako ani orol rýchlo neletí a v takom zápale onom, až plamene šľahali. A Aldagautr, s krásnou tvárou a urastený, rútil sa za ňou ako armáda nedostižná noci. A za pár dní cestu dvojročnú prekonali. A keď dorazili ku lesu, na nikoho nebrali ohľady a všetkých bojovníkov Aethelflaediných hláv zbavovali. A z krovia Erna vyskočila a hlavy uťala strážam okolo stojacim a Aldagautr až zdesene to sledoval. A Erna, krvou obliata, s mečom zašpineným, pokračovala lesom rýchlosťou srnca. A Aldagautr sa rútil za ňou. A cestou za sebou mnoho stráží zanechali. A došli až na dubový pahorok, kde z dreva a slonoviny má Aethelflaed sídlo. A ďaleko na streche oheň slnečný žiaril, čo v noci ako druhé slnko a cez deň i žiaru slnka zakryl. A na tróne skutočne Aethelflaed sedela, však z ohňa pohľad nespustila, ani keď dole všetku armádu nastúpenú dvojica tá pozabíjala. A cez sídlo prebíjali sa i od strachu niektorí vojaci do dier v dreve zakliesnili sa. A z okien povyskakovali mnohí. A až na strechu dostali sa. Tam už čakala ich ona. Aethelflaed týčila nad nimi sa ako socha hromová. Rukami holými ich chytila, nespúšťajúc z ohňa oči. Tak nevšimla si, že Erna nôž vybrala a medzi prsty jej ho zabodla. Aethelflaed zaryčala od bolesti a prvýkrát po dlhých stáročiach od ohňa zrak odtrhla, však nemala robiť to. Aldagautr schytil nádobu s ohňom slnečným a zo strechy skočil a na zem ľahko, ako mačka, dopadol. I na neho však strelu z kuše namierili, on však šikovne uhol sa a šíp zahrotený tak nešťastne odrazil sa, že rovno do oka ich panej vletel. I pustila znova Ernu, ktorú práve roztlačiť sa chystala. A v jej neskutočnom ryčaní, čo skoro všetci z toho ohluchli v okolí, sa dvaja tí s rýchlosťou do vyhne vypravili. I hľadela po nociach na oblohu často Erna a sledovala, kedy príde mesiac najbližší. Už zostáva len pár dní a brnenie pôvodné, zo slnka ukované, oni nebeskí kováči kuli roky. Ale dúfala, že nejaké finty kováčske oni majú. A tak čo najskôr dorazili do vyhne bohov, kde všetci trpaslíci, starí či mladí, zmrzačení i úplne zdraví, kožené zástery odeté mali. Aldagautr opatrne oheň slnečný im dal a trpasličí majster neopatrne ho do lávy hodil. Aldagautra trhlo a v prchkosti svojej jednému trpaslíkovi uvalil. Ale nepohol sa trpaslík ani a ako sochy stáli okolo božskej nákovy. A veľmajster trpaslícky hodil kusy brnenia do lávy, ktorá teraz ako slnko žiarila. A nakoniec brnenie hrdzavé i hnusné hrudné pláty a rukavice plesnivé do nádoby s lávou hodil. A o chvíľu žiara a dúha z kotla lávového vyšľahli a miestnosť hudbou nebeskou naplnili, že niektorým kolená sa podlomili. A na koniec tohoto divadla veľmajster zhlboka sa nadýchol, lebo práve takto veľmajstrom sa stal. Keď kuje sa vec nebeská, bohov hodná, starý veľmajster život svoj položí a to najdôležitejšou prísadou jest. A jeho najbližší súputník novým veľmajstrom sa stane. Skočí i veľmajster do kotla a lávou zožieraný pomaly a v bolestiach jeden kus zbroje vyťahuje za druhým a na nákovu ich hádže. A i helmicu naposledy si nechal. A tá ako slnko v noci zažiarila, keď nad hladinou lávy sa ukázala, čo len ruka držala ju. A trpaslík, v poslednom kŕči posmrtnom, ňou šmaril a na kopu ju dostal. A jeho ruka nadobro ponorila do lávy sa. A podľa zvyku veľmajster nový obsah káde do lávovej jamy znova vylial a sám sebe na čelo znak veľmajsterský vypálil kameňom v láve máčaným. A brnenie hotové bolo. Svietilo ako v najčiernejšej tme slnko na vrchole oštepu ohnivého. A Erne až slza kvapla na rozpálenú zem, čo vyparila sa sic skôr, jej zvuk znel rovnako. A ona rýchlo strhla šaty svoje, až stála nahá tam a brnenie náhlivo, ešte žeravé, na telo navliekla si. A ono, ako slnečné brnenie poriadne, na telo nositeľa zvyklo si a prispôsobilo sa ako látka telu nositeľa. A Erna, takto odená, hneď na cestu vydala sa s ohromeným Aldagautrom v pätách. A bežali smerom k Rondandu. Ale čím bližšie boli, tým bližšie cítili ten smrad pekiel najhlbších a prach zvírený, zmiešaný s krvou tisíciek obetí. A videli z brala blízkeho Rondand, osvietený, našťastie ohňom nie, ale hory v okolí vypálené. A pred Rondandom veľká bitka zvrhla sa a stoja tam v obkľúčení vojaci armád spojených. A v strede stojí Baldrsfaor s mečom ozrutným a Renda za ním krčiaca sa s rukami zmrzačenými. Baldrsfaor točí sa v jednom kruhu a zabíja hlava nehlava démonov v meči ostria dosahu. A bojovníci jeho už nipočetní, stále udržujú ich od pána svojho a generála k tomu. A Erna už dlhšie nevydržala dívať sa na toto. A síce Tura nevidela, so šialenstvom vrhala do rád nepriateľa sa ako slnko ráno do hlbokej noci. Zabodla sa ako šíp ohnivý do slamenej strechy, dopadla rýchlo ako fakľa na olejovú škvrnu, až sa oheň rozhorel. A brnenie jej, stále ohňom pulzujúce, rozvarilo nepriateľov telu jej blízkych. A démoni, uzrúc brnenie slnečné, rýchlo navzájom sa zabíjali, lebo každá sekunda strávená v jeho prítomnosti pre nich ako roky bolesti sú. A tak padali ako stromy pri besnení opitého trola. Padali ako hlavy nepriateľov, keď Aldagautr sekerou sa oháňa. A až ku Baldrsfaorovi dostala sa aj s Aldagautrom v pätách. A Renda, keď uvidela ju, radosť v očiach zračila sa jej. Ale teraz čas nemajú. Musia Tura nájsť, hlavu odtrhnúť mu, končatiny oddeliť a tak po svete rozhádzať, že nikomu už nepodarí sa ich spojiť. Ale hrôza premkla ich, keď pozreli smerom ku Rondandu, kde brána nepoškodená otvorila sa. A keď uvideli divadlo hrozné dnu, až mráz im po chrbtoch prešiel a ľad sa vytvoril. Dnuka na dverách mnoho čliapancov krvi bolo a stráže povraždené a ich hlavy oddelené, pohádzané nevzhľadne. A uprostred tohto výjavu, na pozadí obesencov a na kôl napichnutých, stál Tur s hlavou Baskenta na meči narazej. A Erny zmocnil sa hnev, že brnenie slnečné začervenalo sa a razom zmenilo podstatu svoju a nekonečným hnevom naplnilo sa. Erna vydala z pľúc pokrik tak mocný, že mnoho ostrovov roztrhlo vo dvoje a v lesoch stromy povyvracalo. I rukami kliesnila si cestu pomedzi bojovníkov prekážajúcich, hádžuc ich na veľké vzdialenosti. I mnohých rozdupala a umlátila cestou holými rukami. A Tur sám, keď zbadal ju s očami ohnivými a vlasami rozoviatymi, zubami vycerenými a rukami krvavými, sám preľakol sa a to sám strachom jest. Ale Erna pokračovala. Z démona umierajúceho vytiahla kopiju a párkrát ho pre poriadok ešte ňou do tváre bodla a pripravila na hod sa. A mrštila oštep takou silou, že počas svojho letu aj pár démonov prepichol a do Tura, ktorý nestihol ani mrknúť, sa zabodla. A z neho zelená hmla začala vyvierať ako z diabolskej sopky a krv čiernu začal on pľuť. A Erna, so zrakom ohnivým a výrazom šialeným, prikročila ku nemu. Ruku s hlavou Baskenta mu odtrhla a dozadu jemne položila. Ale so zbytkom už taký súcit nemala. Hlavu mu odtrhla a každé rebro osobne zlomila. Srdce mu vyrvala a naspäť napchala, aby ešte žil, keď mu ho znova vytrhne a znova. A kĺby mu rozdrvila v dlaniach a väz na dvakrát zlomila. Chrbticu mu polámala a stavce povytrhávala. A jeho srdce druhýkrát vytrhla a na zem hodila do prachu a špiny ho a ešte ho opľula. A čo s Turovou hlavou vykonala, to ani opísať nedá sa, lebo papier by po tých nečistých slovách v okamžiku horieť začal. A boli to veci tak strašné, že niektorí démoni, čo pred ničím sa nezastavia,  oči zakryť si museli. A Renda tiež už začala s Turom cítiť. A potom ešte ku jeho telu mŕtvemu prikročila a kosti vybrané na prach mu rozdrtila a zbytok do látky zabalila a mnohokrát ešte podupala. A tak skončil Tur strašný v plameňoch hnevu Erninho. A tá, ako rozfúkaval vietor prach, tak postupne chladla aj ona a brnenie zase zlatistej farby naberalo. Renda rýchlo schovala hlavu otcovu. A Erna udatne vrhla sa do boja a zbytok démonov pobila a zajatcov, čo ešte prežili, zachránila. A keď nadišla jar a kraj zase krásne zarástol a vzduch vyčistil sa, Erna Aldagautra verného vzala si. A mnoho nocí potom spolu hodovali v Rondande, čo ich kniežatstvom sa stal.