Elwinova sága zväzok XII. Larenwind

LARENWIND: A Larenwind narodil sa za jasného dňa slnečného. A Aelthryth starú strigu pozval si. Tá zobrala zajaca a zarezala ho, až krv zem obliala a Aelthryth jednu strelil jej. A striga ohavná z vnútorností vyčítala, že na svet prišiel Larenwind, najmocnejší z rodu Elwynovho. A za tohto proroctva Larenwind vyrastal. A pokojne on nažíval v Rondande, ktoré zatiaľ na cetrum zemí stredu rozrástlo sa. A tak knieža Aelthryth svojho syna zavolal. A povedal mu o proroctve. A Larenwindovi palicu kniežaciu odovzdal a Larenwind na trón nastúpil. A na stolici kniežacej rozhodol sa. On kráľom stane sa a zjednotí nejednotné zeme stredu, ktoré uprostred ležia a sveta prostriedok tvoria. A tam, na tróne najvyššom, v sále Starých, tam on korunoval sa za kráľa. A on vládol. A za dobrým kráľom raz vyslankyňa severná prišla. V tvári modrá a ošľahaná vetrom, v kožušine balená, s vlasmi farby noci a urastená. Ona ako vyslankyňa kráľa Galwana, syna Forendovho, predstavila sa. I však kráľ Larenwind na jej meno pýtal sa. A vyslankyňa len čo protokol dovoľoval jej spravila. A tak Larenwind hostinu na jej počesť usporiadal. A na druhý deň on na balkóne tvrdze svojej našiel ju. A pri pohľade do dolín i lesov a lúk rozsiahlych ona predstavila sa mu. Sjärvel volala sa a dcérou Brenna bola, z lesov severných. Ona priznala náklonnosť ku nemu a on jej nič nezazlieval, jemu samému páčila veľmi sa. On zhladil jej vlasy a na pery modrasté on bozk ulepil. I oni oddali sa láske svojej krátkej a spolu do loža uľahli. A na druhý deň predložila žiadosť Galwanovu. Na pomoc kráľovstvám severným Larenwind vypravil sa v čele armády svojej, na koni bielom. Putoval mnohé roky, až dorazil pred bájny prales Svoor. A cez Svoor prejde len, ak strážcu uplatí. Tak oni čakali a tábor založili. A čakali rok ďalší, než hlas z pekiel vyrušil ich večery. Strážca lesa konečne zavítal medzi hostí. I oni pohostili starca bradatého. Strážca on so žuchnutím ku ohňu sa posadil, jeho telo len obyčajná zablatená košeľa halila a na opasku meč mal priviazaný. I Larenwind pred neho sadol si. I navrhol mu tisíce uncí zlata a striebra za bezpečný priechod. Ale starec do ohňa odpľul si, až plameň ohromný oblohu oblizol. Potom kosti svoje staré narovnal a postavil sa. On dal im podmienku. Slobodný priechod zaručí im i ochranu na cestách a svoju osobnú pomoc, ak zbavia ho najmocnejšieho z najmocnejších. To bol ten, čo ovláda Svoor. Svälving, drak ozrutný, mnoho storočí nad lesom lieta a desí pocestných. Však donedávna pokojný on bol. Ale jeho začal temný duch mučiť. A on tak vrhal sa na pocestných i na svojho opatrovateľa, strážcu prastarého. A Larenwind do lesa s polkou armády vypravil sa. A v lese on na veľa nástrah pekelných narazil a mnoho on mužov stratil. S ľudom lesným bojovali i chorobami. A medvede i vlky hôrne na nich často sa vrhali a zaživa im končatiny trhali, až krv striekala. A orly často na zem sa vrhali a vojakov odnášali a duchovia lesov myseľ mnohým pobláznili a zatemnili. A rady Rondandských krátili sa každým dňom, čo bolo ručanie draka toho silnejšie. I však jedného dňa pod bralo Pjoln, kde sám Svälving prežíval. A družina Larenwindova do jeho nory prišla a Svälvig už očakával ich. Na popol spálil niektorých, až čierny dym zaplnil ostatným pľúca. A síra sršala z dier v zemi a zápach pekelný všade šíril sa. A po zemi hady divoké sa plazili a čochvíľa, v hmle zelenej do diery akejsi jeden za druhým bojovníci prepadali sa. A so strašným zajačaním Svälving prehryzoval ich a hlavy odrážal, až strach. A mnoho tiel vtedy v jeho jaskyni sa váľalo. Ale Larenwind vytasil meč svoj. S mocným zaručaním vrhol sa vpred a so zbytkom bojovníkov draka na smrť ubodali. Do hrude dvadsaťkrát mu zabodli a do hlavy a do končatín pár pridali. A neboli istí si, či drak mŕtvy, preto jeho hlavu od tela oddelili a pod kameň dali. A jeho telo potom na jemno naporcovali a na kocky narezali. Prívaly krvi sic jaskynnú šeď na červeno ofarbili a Larenwind za chvíľu v nej po kolená brodil sa. A potom ešte vchod jaskyne strhli a do tábora vypravili sa. A cestou späť o zbytok mužov svojich prišiel, čo stali obeťou ohromných pavúkov sa, alebo líšok ľudožravých, či sov krvilačných. A orly? Tie stále z oblohy znášali sa a jedného bojovníka za druhým za kriku unášali a na bralá hôr napichovali. A Larenwind po mnohých mesiacoch do tábora vrátil sa a s hrôzou zistil, že i tu rady preriedili sa. Niektorí prestali vieru mať a dezertovali i vzburu usporiadali, preto tie zakrvavené koly a mnohých o život pripravili nočné démonov útoky. Bojovníkov už len päťtisíc zostalo i len dvetisíc v plnej sile. Ale Larenvind sľub Sjärvel dodrží. Kto nemohúci bol, toho domov poslal a so zostávajúcou armádou na sever vydal sa. A keď po roku útrap so zostávajúcou armádou na dohľad brány kráľovstva severného sa utáboril. I od severu prišla armáda miestokniežaťa Ornského. A Ornské knieža v čele v kožiach balené a s mlatom na chrbte pred táborom zastalo. I Larenwind na úmysly pýta sa ho. A knieža Ornské bránu rozrazí a stráže pozabíja. Celý tábor na nohách zrazu bol. I strhla sa bitka nočná, kde potme litre krvi vzduchom lietali a hlavy len tak ako lístie padali a po zemi váľali sa. A ako straty malo Ornské knieža, tak aj armáda Rondandská mnoho mŕtvych mala. A nakoniec len knieža Ornské v kožiach prastarých, na kopiju bojovníka jedného napichlo sa. A Larenvind však, kým zomrelo to diabolské knieža, ešte rýchlo hlavu mu odsekol. A z Rondandskej armády na severných hraniciach už len šesťsto zostalo a šesťsto bojovníkov z osemnástich tisícov, to straty pekelné. Ale Larenvind stále s odvahou v očiach, odhodlaný sľub naplniť, vyrazil na cestu aj so svojou družinou. A nakoniec i dorazili do zemí večne zamrznutých, pod trón ľadový a poliami zamrznutými prešli, kde len medvede ľadové sami žili a prišli až ku trónu z krištáľu, kde, do trónu zarastený, pramuž bradatý sedel. I Galwan kráľ bol to. I on dobre mladého Larenwinda vyskúšal si. A objasnil útrapy celej cesty tejto. Aby dokázal Larenwind, že skutočným kráľom je. Galwan, kráľ kráľov, si volá kráľov takto ku sebe a skúša ich, či hodní sú. A toto skúšky jeho boli. Až na poslednú skúšku. A tá v troch veciach spočívala. V schopnostiach Larenwinda liečivých, rozumových i bojovných. A takto skúšal ho. Najskôr dal prepichnúť mnoho jeho druhov a nechal pomaly ich na snehu krvácať. Tu ukázalo sa umenie Larenwinda liečiť. I ošetril bojovníkov svojich mnoho a rany im zhojil. Potom nasledovala skúška síl rozumových. Do rúk dostal dva meče a podľa rún starodávnych mal rozhodnúť, ktorý z nich je meč Životadar a ktorý Životaber. A on potom mocne mal do seba zapichnúť ten, čo správny je . I cez túto skúšku dostal sa Larenwind. A posledná skúška nadišla. On celý nahý, bez meča a zbroje musí Jonov poraziť. I Jonovia boli národ krvilačný a bojovný. Ich záľubou zabíjanie bolo a stále viedli vojny. Ich ženy ohavné a mužom podobné a muži chlpatí od zeme po krk a hlavy kožené. Výrazy ich tváre ohavné boli a zuby vycerené, dych smrdutý, oči vypadnuté a popraskané a tváre zjazvené. A z chrbta trčia im parohy pekelné, ktorých sa oni sami boja navzájom. Ich zúrivosť ešte kráľ povzbudzoval tým, že im na tele odev ich zapálil a do ľadovej vody nechal ich potopiť. A postavil oproti Larenwindovi ich. Oni hneď bez rozmýšľania pobili svojich strážcov a pokúšali na steny vysoké vyšplhať sa, aby pozabíjali a potrhali všetkých ľudí na tribúnach. Však vysoko na nich to bolo a tak teda sa vrhli na najbližšieho v aréne človeka. Larenwindovi nohu skrútili a okamžite odtrhli. Larenwind na jednej nohe neudržal sa. Ale skôr než padol, zapichol si do diery po nohe dlhý klát, na zemi ležiaci. A tak Jonov pobil a do jedného im hlavy odrazil, do zeme zadupal a zmlátil. Nakopal a na hromadu navŕšil, na hromadu sa postavil a potom tú hranicu tiel zapálil. A Galwan tlieskal. Do konca života bude Larenwinda sprevádzať titul kráľ kráľov. Jemu teraz podriadení králi budú. Nie nadarmo sa Larenwindovi hovorí najmocnejší z rodu Elwynovho. A Larenwind on späť do Rondandu vypravil sa. A po dlhých útrapách, skutočne na bránu zabušil a vpustený bol. A v Rondande tridsaťdňovú oslavu vystrojili jemu. A Sjärvel syna mu porodila a keď sa teraz vrátil, už nasledovníka mal. Ale zatiaľ čo jeho syn, ktorý meno Yarveld začal nosiť, vyrastal v náručí lesov a ulíc Rondandských, tak pre Larenwinda ešte jeden úloha pripadla. On počul o brnení novo vykovanom, ktoré z praohňa slnečného pochádza. Ktoré sa stratilo s odchodom Aelthrytha. A rozhodol sa, že nájde ho. Zbozkal Sjärvel a noc s ňou strávil, až ozývalo sa. A na druhý deň odel najlepšie brnenie svoje a vypravil sa za starým prorokom, ktorý na kraji sveta sídlil, tam, kde voda cez okraj prepadávala. Len on mu odpovedať môže. Kde je brnenie slnečné, kde jeho koniec. A tak sa vypravil len s najvernejšími pomocníkmi dvoma. Po jeho ľavici múdry runotepec Valkryh, syn Krelna bol a po pravici mjaster kušiar Berweld, syn Ardugonda. A na troch koňoch statných na západ vypravili sa. A po roku útrap a jednotvárneho cestovania až na okraj dorazili, kde voda cez okraj sveta prelievala sa. A v diaľke zahliadli len obrys hada obrovského, ktorý sa v pramori vlnil. A v skalách skutočne učupená, z prastarého jaseňa Igdrasilu postavená, chalúpka bola. A pred ňou sedel muž v tvári špinavý, s vlasom strapatým a bradou dlhou. Oči už nemal a zubov tiež mnoho by sa človek nedopočítal. Ale úškrn značil, že tušil príchod jeho. A tak teda hodil zopár hláv sušených do kotla a začal veštiť mu, ako si nakázal. A slnečné brnenie on v odraze hladiny zočil. Ono stále zavesené v tábore na konci sveta. Sála z neho svetlo ohromné a tak boja sa ku nemu démoni prísť, lebo plameň škvarí ich ruky. Ale k brneniu nikoho nepripustia a kto sa priblíži, tomu do chrbta nože svoje krivé zabodnú, nohy mu odtrhnú, uši odšklbnú a rebrá dolámajú. A potom jeho telo skonzumujú a cez okraj priepasti hodia a podrežú. A tak to robia so spolubojovníkmi i nepriateľmi. Ale Larenwind, kráľ kráľov, nezľakol sa. On pobije ich na hlavu a do priepasti pohádže, udupe a na malé kúsky rozreže, až kopu navŕši. A ak nebude ich stačiť na priepasti zaplnenie, on nechá ešte daľších démonov priviesť a tých následne rozreže a do priepasti skopne. A čo mu nohy stačili, rozbehol sa. A bežal, ako je rok dlhý a na ňom už aj háveď usadila sa, ale dorazil on konečne tam, kde pevnosť démonská stávala. A tam strážcovia pri pohľade na neho zutekali, mnohí do priepaste skočili, ako sa ho báli. On stanul na najvyššom mieste hradieb rozborených a mával svojím pramečom kol seba. Komu hlavu neodsekol, toho strašne poranil, až z toho zomrel. A takto sekal mnoho ráz. A nakoniec to našiel. Otvor v skale malý, kde len on mohol by sa vojsť. Ale nevedel, že to nora Eräna jest. Erän bol samotného Tura učiteľom. A Tur jemu, ako jedinej bytosti, sľúbil svoju vernosť. Erän, vyvrheľ podsvetia, kde nechceli takéto stvory, ani v armáde odvržencov nechceli ho pre jeho krutosť. Legendy o ňom kolovali, že doslova rozotrel armádu kráľa kráľov Odrulna po vrchoch kolných. Ich telá vytlačil a vymiesil do podoby nevídanej hrôzy. Erän ale v týchto dobách prebýval v jaskyni, odetý do zbroje slnečnej, ktorá viac a viac bola domovom pavúkov a stvorov pekelných. A Larenwind prvýkrát v živote bál sa. A keď Erän pred ním vzpel sa, dych jeho miestnosť zaplnil, až Larenwind musel nos si zakryť. Eränove oči plameňom horeli, z jeho žalúdka dlhé koly vystupovali, šípov nespočet a kúpal sa v krvi. Jeho zuby jak ihlice jeden vedľa druhého stáli, jeho nohy natrikrát zlámané sa v pohyb dali. On hlavu inde mal než normálne hľadal by ju a jeho srdce z mitrilu bolo poškodené. Okolo neho potom stámilióny múch poletovali a z úst komáre a osy mu išli. Na Larenwinda skočil a nohu mu behom chvíle oddrapil, do rany mu drevo strčil, až Larenwindov krik steny jaskyne rozkmital. A vytiahol meč svoj istý a do ruky Eräna ho zastrčil, prepichnul ju a mečom skrútil, až kosť mu na pol rozlomil. Potom ruku mu odsekol a meč bleskurýchlo do kolena mu zarazil a kĺb ten on mu vypáčil. A Erän zosypal sa k zemi i zvrtlo ho, až hlavu si o dlážku jaskyne rozbil. Krv s úlomkami lebky zem potrieštili. Ale telo jeho vyššia moc ovláda. Ono mŕtve postavilo sa a začalo bojovať znova a znova, dokým z neho len trup nezostal i hlavy. A Larenvind potom slovu dostál a brnenie víťazoslávne na seba nasadil. S výrazom hrdinským pred jaskyňu vyšiel a do Rondandu vydal hrdo sa on, kde čakala ho jeho verná Sjärvel aj so synom.