Elwinova sága zväzok XIII. Yarveld

YARVELD: I starý ten prorok na staré kolená do Rondandu vypravil sa. Jemu hostina bola vystrojená i jedlo sa. Ale on nechal večer sebe do izby skromnej Yarvelda, syna Larenvinda priviesť. A povedal mu, že strašné veci budú sa diať. Yarveld, ak do Vielu nevypraví sa, keď dvadsať minie mu a slnečné brnenie  tam nedopraví, tak veľká tma na svet spadne a všetkých popraví. I zo všetkých strán zeme budú šľahať démoni a jazyk ohňa pohltí ľudí a zvieratá. A potom, čo sa voda v mori uvarí, už zo zeme zostanú len pálivé uhlíky. Ale že Yarveld bude najskôr, kým do Vielu odhodlá sa, splniť skúšky dve či tri musieť. Najskôr musí posledný úlomok zbroje slnečnej objaviť, ktorý chýba zo zbroje. Ten má ležať v posledných útrobách Eräna. Druhú skúšku má, že musí definitívne Aethelflaed zabiť, lebo len ona pozná zbytok proroctva a len pred smrťou vyriekne ho. Tu sa starec postavil, schmatol meč a zabil. Dôstojne jeho mršinu spálili a zbytok medveďom predhodili, ako zákon kázal im. A tak Yarveld, hnaný proroctvom diabolským, v zbroji slnečnej sa na cestu okamžite, keď dovŕšilo mu devätnásť, vydal. Jeho kroky na sever stočené boli. Tam, kde úlomok posledný ležal. Ten mal zasunúť späť do slnečnej zbroje a trpasličiemu veľmajstrovi má dať prikovať. A tak Yarveld bežal smerom k starej pevnosti démonickej, kde však na mnoho problémov narazil. I zbojníci sedeli v starých budovách a podivné hry hrali a zajatcov kruto mučili až strašné bolo. A ich vodca Rutlef, syn Dromnudrutra strašný bol zjav. Príšerné legendy o ňom kolovali. Hovorí sa tak, že Rutlef utopil celú rodinu svoju a psa svojho rozdlávil. A že nechal celú jednu dedinu vzdorujúcu pomlieť a jedlo z nich uvariť. A raz dokonca, keď išiel cez lesy Rondandské ako karavána obchodná zamaskovaný, tak tajne na každých desiatich metroch zajatca dal popraviť a tak každých desať metrov nechal hlavy ako ukazatele činov svojich odporných. Ale Yarveld, dobre cvičený, nezaľakol sa, aj keď akokoľvek bol zhnusený. A Yarveld, proroctvom hnaný a vínom posílený, ďalej putoval čo nohy mu stačili a dych povolil. Sám so zbrojou slnečnou i mečom prebil sa až k ruinám tábora toho. Slnko spaľujúce i zápach z tiel mŕtvych. Yarveld, sledujúc tábor obrovský, hrdlorezov ozbrojených i zbojníkov strašných o odvahu svoju prichádzal. V skutočnom boji ešte nebol čo živ je. Ale napriek tomu on nebál sa nožov dlhých ani mečov zakrivených, klieští pekelných ani sekier vyštrbených. Pomyslel na to, že oni nohy by mu odtrhli, hlavu do desivých tvarov vykovali a vlasy odtrhali. Do tábora preplížil sa i hliadku podrezal, niektorých omráčil a končatiny polámal až hrôza. Zopár veliteľov hliadok kruto zviazal, až kosti popraskali a nakoniec sa prebojoval až pred trón Rutlefa, syna Dromnudrutra. Ten mocne mečom zatočil až svojim prisluhovačom hlavy odťal, až krv striekala. Mnoho rúk po zemi váľalo sa a Rutlef bezohľadne ďalej išiel a stráže svoje rezal. Yarveld nebál sa a pri prvom šmahu meč svojou rukou zastavil, obrnenú rukavicu potom vyzliekol a Rutlefovi do brucha nôž svoj vrazil. Krv a vnútorností mnoho vytieklo a podlahu skropili a Rutlef ako sviň hôrny zaryčal a na zem vrhol sa. Však len podvod to bol a sekol, až prsty na nohách Yarveldovi oddrapil, bolesť ho skolila i skoro zabila. Yarveld však bolesť hravo prekonal, zobral meč i po rukoväť ho do zeme zarazil skrz telo Rutlefovo, až ho napoly rozdrapil. A jeho dve polky nezávisle na sebe žili, až ich krv telo neopustila. Yarveld zaryčal, až otriasla sa slávna sieň. Vyšiel Yarveld, krvou skropený, zbojníci poklonili sa mu ako pánovi novému a on ich za svoju družinu prijal. Potom však do jaskyne Eränovej vstúpil a telo jeho rozkladajúce sa po rokoch násilne otvoril. A chrobákov stáda, ako po lúkach, rozliezli sa po podlahe. A dnu v tele jeho leskol sa on. Úlomok zbroje slnečnej, prastarej, v mlieku vykúpaný a slnku máčaný. Ten potom zobrať chcel. Ale nemohol, lebo krv Eräna vlastne otrava bola. Tak on obetoval meč svoj, ponoril hlboko ho do tela Eräna a zatiahol, až krv vytiekla a úlomok vyšklbol. Ten potom opatrne omyl a utrel, až slnko sa lesklo. A ohne zazrel na horách. Ten úlomok zväzoval toho jediného, čo na odpor ľudstvu sa postaví a to Tura Prekliateho. Jeho ostatky nesväté zo zeme povstali, do jedného celku spojila sa pätica, les on vypálil a mnoho dedín on vyvraždil len hnevom svojím bezodným. On len pomstu chcel a peklo spraviť z krajiny, trávu vypáliť, zvieratám oči vykolať a ľud povraždiť. Yarveld vedel, že času má nedostatok, tak za Aethelflaed vypravil sa on. Našiel uprotred pustiny ju. Ju zapudili, keď o oheň slnečný prišla. Ona ako pustovníčka teraz bola, o oko pripravená, bez moci, ni urastená a ošklivá bola moc. Jej odev o chudobe svedčil a už nebola bájna. Ona zmenšila sa a už babica z nej bola. Odev krvou potrieštený, nohy drevené a meč za pásom hrdzavý a krvavý. Ona zmierila sa s osudom a sklonila hlavu, pripravená na osud svoj neodvratný a sek posledný. Ale Yarveld nezabil ju. Na proroctvo vypytoval sa, ale ona bola viazaná a povedať nemohla mu. A tak rozhodla sa. Na kraj priepasti podišla a skočila. V poslednej chvíli ešte zostatok proroctva zakričala a následne potom sa o skaly roztrieštila, až veľký kus nezostal s nej. Yarveld zrak odvrátil a rýchlo podľa proroctva do Vielu zamieril. Viel, opäť prales zarastený a ľuduprostý i čistý zelenal sa. Ale duchovia lesní vstup mu nechceli umožniť. On stál tam na večnosti i čakal on pred lesnou cestou skrze stromy. Ale duchovia poznali zámer jeho i do lesa ho vpustili. A on vo Viele mal kosti Drana vyhľadať, ktoré tam démoni lesní previezli a ku večnému spánku uložili. A tam, v machu porastenom háji i stromy listnaté, našiel uprostred lúky kosti ozrutné. A uprostred kostí srdce dračie bije. To on pozdvihol a následne do neho vložil úlomok zbroje slnečnej. A tým on pohol mechanizmy zeme ozrutné, ktoré pohli i samotným centrom vesmíru a hviezdami. A proroctvo neklamalo a zo zeme vynoril sa meč hromový a tam, kde zaklíčil, všetko vyrvalo a preč sa dalo. A následne žiara vystrelila i v nebä sa dala, kde svietila ako slnko za najjasnejšej noci. A Yarveld vedel, že to ciel cesty jeho jest. A rýchlo rozbehol sa, aby proroctvo zavŕšil. A aby zastavil armádu kvetov pekelných, ktoré zo zeme vyrastajú a démonov vysmievajúcich sa a ošklivých. A za pár dní dobehol ku meču tomu. Uprostred planiny novovypálenej ležal na zemi meč s ostrím pálivým a rukoväťou v handre balenou, z diamantu a skla je ukovaný a mliekom a medom potieraný. A ten niesol Langbard meno svoje, na ňom tisíce stúh priviazaných za veky služieb stálych, keď najviac potreba. A Langbard bol na svojom mieste legendami opradený. I Yarveld uchopil ho do rúk svojich mocných. I zasvietil svetlom slabým i žiara obklopila ho a brada husto porástla a i zväčšil sa. A stál tam na pomedzí lesa toho, v brnení slnečnom veku druhého a naspäť bol do Rondandu vypravený. A keď za kopec zachádzal, posledný zrel tú skazu na vlastné oči. I on zazrel minulosť, keď Rondand vypálený stál uprostred planín a kde démoni báli sa vkročiť, bo veľmi ich ohne pálili. Tam, kde kopy ľudských tiel boli a kosti navŕšené i tam, kde bublali kotly. A háky povešané a naťahané a jazero krviplné a stromy porúbané. Iba na hore sieň korunná stála mocne i vytrvalo tak, že nedobili ju a mocne. A na náprotivnom malom to vrchole stál on. Tur Mŕtvy zase povstal medzi živých i smrť rozsieval strašnú a v jeho šľapajach krv tiekla. On stále mal kosti zrastené opačne, zuby zahnednuté i vlasy strapaté a preriednuté. A on v plášti čiernom odetý, sedí na tróne z kostí medvedích, ktoré do hroznej podoby dal vykovať i tisíc a jedna lebka pod ním sa váľajú. A jeho najbližší pomocníci tam stoja a stále zabíjajú bojovníkov vlastných, aby stále čerstvej krvi bolo Turovi nadostač. A ohne pálili ich mocne a Tur sa smial z toho divadla hrozného. A Yarveld nečakal a s výrazom šialeným, zubami vycerenými i rýchlo vrhol do nepriateľov rady sa. A tam strúhal ich zaživa, i niektorých smrteľne zranil i omráčil ich a potom rozdupal a hlavu im oddelil. Niektorých potom vo vlastnej krvi utopil a končatiny im odtrhal. A keď ich zabil už dosť, tak rovno ku Turovi vydal sa. Ten už očakával ho a vyčkával vo svojej diere pekelnej, kde po poslednom svojom boji vyčkával, až zo zeme Langbard sa vynorí a on bude môcť ho miesto daru Aeónov uchopiť. A tak holými rukami uchopil Yarvelda za nohy i mocne doľava a prava trhol, až natrhol ho vprostred. A Yarveld mocne zaryčal a meč celou silou Turovi do brucha vrazil až trhlo ho. A divoko začal ním krútiť. Tur však už mŕtvy bol. On necítil nič, ale obdivuhodne vedel, ako moc cítia iní a kde bodnúť, aby najviac bolelo. I Yarveldovi začal sťahovať kožu pomaly. On v bolesti neľudskej sa zmietal v krvi, keď mu ruku pekelné psy obhrýzali a soli kilá. A Tur mu kosti dal železnou tyčou zlámať až tak, že na kúsky rozpadli sa pozdĺžne. A Yarveld statočne stále držiaci Langbard svoj, vrhol ho vpred a do oka rovno Turovi. A keď zabodol sa mu Langbard do hlavy, mu z nej začali vylietavať démoni. A Tur stál ako zarezaný i chrbát prepichaný, tvár zlomená a síl zbavený. Príkaz zničiť mesto vydal a sám potom, na svojom mŕtvom koni bez kopýt, ktorý v kopytách má klince nabodané, aby každý krok bol pre neho utrpením. A na tom koni on vydal do svojej novej pevnosti sa, ktorú znova zo zeme vyzdvihol a opravil a v ktorých sieňach on stojí a sedí a tam kde ľudí s obľubou zabíja, až dobre sa cíti. Nerhold vyzdvihol zo zeme zbúraný, začmudené trosky i pevnosť horskú, kde Jaellajn, Turov predchodca skamenelý tam sedí na tróne z kostí stále mocne i zakovaný. A šróby teraz zdobia mŕtvoly, ktoré ako výsmešná hradba sú pred pevnosťou postavené. A mnoho smradu tam jest i havrany. Yarveld s vypätím síl sledoval, ako bránu hrádku rozrazili, ako dnu prúdia démoni a ako obrancovia z hradieb zhadzovaní sa dole na kopijách a zemi ostrej dlávia i lámu si nohy. A jemu nová sila do končatín vliala sa i kata svojho on popravil a smerom na Rondand vybral sa on i ponáhľal sa. Cestou niekoľkým lebku úderom palca rozpučil i tvár do vnútra zarazil či vyvrhol niekoho vnútornosti i naruby ich obrátil. Cez hlavu mnohokrát viedol rez, až na polky ich rozdelil a dvaja z jedného boli. A keď ležali na zemi, ešte mocne im do hláv meč svoj zarazil, či srdce vytrhol a kým skonali ich ešte pobil. A nakopal démonov armády a celý červený už od krvi i čierny, mnohých do ohňa pohádzal. A keď už dostal sa ku Rondandu, mestu svojmu, vkročil. Išiel cez ulice, ktoré verne poznal, ako tieň a prízrak a každého, koho uvidel, toho okamžite zabil. A stále stúpal vyššie, až ku hradbám vnútorným, kde démonom hlavu o stenu rozotrel a mnohých kruto na tupé rohy skál napichol či črevá im vyvláčil a po zemi poťahal a zabil. A do rán nasypal špinu mnohým, nech v neskutočných vymyslených bolestiach trpia a hynú pomaly, až tak, že strach a slzy do očí sa vženú. A potom už ťažko hovoriť o krutosti démonov tých, čo nabodávali dole hlavou na koly zatupené, ktoré mnoho výčnelkov i nožov mali, či keď na stôl položili ich a ten stôl potom pomaly nad ohňom opekali, či po kúskoch pálili, alebo keď ku peciam ľudí priviazali a nechali upiecť sa ich, či hlavy krájali. A Yarveld smelo sa im vyrovnal, keď ich rozdupal po zemi a ich krv keď zem zafarbila, tak až na nej už nerástlo nič. A keď do vrchného hrádku dorazil, pred dvere posledné sa postavil a keď uzrel povraždených obyvateľov, tak mocne mečom po jednej nákove tupo uderil a zvuk taký vylúdil, až démonom praskli hlavy a z očí krv im začala striekať. A ich nohy potom sa rozostúpili a roztrhli sami seba votroje. A keď už len posledný bojovník zostal, tak toho neskutočne zabil. Ruky mu odsekol a keď na kolená padol, tak len do polky sekol a keď ešte žil, tak zuby mu povyrážal z huby, krk roztrhol a chrbticu tú vytrhol mu a kosti mu povyberal až masa zostala beztvará. A nakoniec srdce on rozšliapal. Potom  dedinčania, poslední čo prežili, bránu mu otvorili a vyobjímali ho mocne, až kosti praskali. A v poslednom jeho otec zo strechy zostúpil, čo kropil démonov z luku salvami. Larenwind a Sjärvel zostúpili a syna svojho vyobjímali. Málo stačilo i koniec by Rondand nabral a nebolo by toho, čo by mohol o tom rozprávať. Ale Rondand, to mesto znovuzrodené, zo zeme už nepovstalo. Obyvatelia preživší vyrazili na juh do zemí, kde pohostinnosť hraníc nezná, kde široké pasienky sú i lesy opojné, kde premiera zveriny jest i blahobyt. Ale Tur stále niekde žije v zomretí a kuje plány. On musí Elwynovu vetvu zničiť a nakoniec on zostane jediný, kto môže svetu vládnuť. A tak Rondandskí, na čele s kráľom kráľov starým, Larenwindom a Yarveldom vyrazili do kráľovského mesta Galdren, ktorý na pláňach slnkom zaliatych spočíval i prístavné. A tam oni prichýlili Rondandských radi, ale knieža miestny pomsty Turovej obával sa. A tak začali stavať hradby a trpaslíkov horských podplatili, aby im vykovali hradby titánske a mesto obklopili. A oni do práce sa pustili a práca od ruky im išla. A hradby sa vŕšili, ako roky utekali. Larenwindov koniec sa blížil i koniec kniežaťa toho. A Yarveld zahľadel sa do Galdrenčanky. Ona krásna v tvári, ušľachtilý odev i úprimná bola, vlasy farby dreva i urastená. Úsmev na tvári mala i ona rada Yarvelda mala. Meno Balwedra nosila i dcérou Braldera bola. A tak jednej noci láske svojej oddali sa i uľahli na lože spolu, až ozývalo sa. A narodil sa im z toho syn a dcéra im.