Elwinova sága zväzok XIV. Tholdrin

THOLDRIN: Tholdrin syn volal sa a dcéra zase Radygosa. Dcéra nijak hrdinské sklony nepestovala, ako kedysi jej praprapramatky Erna a Renda alebo sama veľká Gwenda. Ona skôr obyčajná bola. Ale on vždy odvážny bol i keď len päť mal, tak chodil na lovy veľké a vybíjali jeden les za druhým. A potom hody mesačné boli. A on mocnel každým razom a nažíval v bezpečí dočasnom pod hrozbou Tura, ktorý každú chvíľu mohol zmiesť z povrchu zemského ich i ich hradby titánske. Tur totiž vlastní Langbard teraz i posledný úlomok zbroje slnečnej, ktorý ešte zatúlal sa. On ukradol ho Eränovi a tak mocným sa stal, keď držal ho v rukách kostných. A na to všetko bol Tholdrin pripravovaný v podzemí Galdrenskom, kde aréna bola. Tam on pripravoval sa na boj posledný. Jednoznačne už musí Tura zo sveta zmiesť, aj keby mal na piatich rôznych miestach rozhodiť jeho kosti alebo cez okraj sveta hodiť ho. A tak, keď necvičil sa, tak v runách sedel a s runotepcom Olwardom, synom Kralna, hľadali skrze písomnosti staré niečo. A po dlhom zvažovaní, uvažovaní i, dospeli k riešeniu. Tam, kde spočíva Jaellajn, je komnata veku toho. Tam Jaellajn bol uzavretý bezpečne, dokým ho Thorn neopatrný nevypustil. I tu zaklíčilo semä Turovo i vraždenie. A tak vyplynulo, že musia naspäť do komnaty tej Tura zaraziť a ku stene prikovať, aby nemohol odtiaľ na krok vytiahnuť a Nerhold znova zlikvidovať a až na dve písomnosti vymazať ho z pamäte ľudstva. V to rozhodli sa. Na záverečný boj odhodlal sa Tholdrin. Trénoval sa v boji so zbraňami roztodivnými i jazde na koni učil sa on a keď už bol odhodlaný, musel splniť posledné záležitosti kráľovstva. Musel získať spojencov na stranu svoju. A tak preskúmal spisy i kamene runové a čo počul od starešinov pospájal. Jeho predkovia mnohým národom pomohli. Preto teraz Tholdrina žiada každý o pomoc. Poslov vyslal na každú stranu a sám vzal si do hlavy, že na stranu svoju nachýli si národ to najmocnejší, ale napriek tomu ohrozený a to drakov zo skál ďalekých na severe. Bol to sever oný, kde už dávnejšie šľapaje Elwynovho rodu mierili, tam kde medvede ľadové sa navzájom vybíjajú a kde aj kosti na ľad zmrznú a krvou sa obalia tak, že človek zdnuka zamrzne až tak, že sám seba bude chcieť zarezať. A tam sídli pramatka drakov a jej druh. Pramatka Tyr meno nosí a jej deti Tur po desiatkach vybíjal. Ale ona do pozemských konfliktov zapojiť ni sa môže. A tak Tholdrin a Olward, zručný to runotepec, praprapraprapraprasynovec Welwonda to bol, takže Tholdrina bratranec. A on ovládal reč dračiu jediný v šírom kraji. A toho, čo dračiu reč ovláda, draky cenia si. A tak vyrazili. Kraje ľudoprázdne prechádzali, čím viac severu blížili sa. Menej a menej ľudí stretávali. Deprimujúce slnko im do chrbtov svietilo a sneh im objímal nohy. Pár útokov prežili medvedích, čo už na severe mnoho kráľov nebolo a ich armády ľadové z čias Darwalda, syna Onloka. A tie už neboli čo bývali a skôr žoldáci z nich sa stali a nič viac nie. Ale stále napredovali. Pred nimi vynorila sa hora Baldwan, sídlo drakov. A drakovia už z diaľky videli príchod ich. Draci, od narodenia agresívni a podráždení i nedôverčiví boli, ich sprevádzali. Občas niektorý priletel a vypytoval sa moc. Olward vždy odpovedal, že musí za kráľovnou a paňou drakov všetkých. A keď dostal pred jej trón sa, ona sedela. Povstala však. Ona schopnosť vidieť do budúcnosti mala, tak vedela, že prídu. A tiež vedela, že bez dračej pomoci budú neuveriteľne oslabení. Tak po vypočutí si fráz slušnosti vyhlásila Olwarda a Tholdrina za drakov pastiera a spomenula na Drana Kruliho, ktorý kedysi verne s Elwynovým rodom putoval. Prisľúbila svoju stráž a seba osobne v pomoci. A tak Tholdrin a Olward odchádzajú. Cesta tam trvala mnoho liet, ale naspäť na drakovi viezli sa a cesta ubiehala po hodinách. Druhým spojencom im boli lesní ľudia z Vielu, trpaslíci hôrni kladivá bojové a sekery zo zeme vyťahali a na pochod sa tiež dali. Tiež južní kočovníci vyslali pomoc. A mnohé národy tu povstali, aby mohli aspoň trochu splatiť dlh za tisíce rokov pomoci. A nakoniec sa všetky armády, počítajúce milióny, zhromaždili v údolí pri rieke Tharm. A tam ich tábor rozložili, že na veľkomesto sa podobal. A každý deň tí z konca na začiatok prešli a potom odpočívali, kým zase na konci neboli. Tak pomaly presúvali sa ku Turovi, to stratégia bola staroveká. V čele ako vodcovia zhromaždlili sa piati generáli, vodcovia, kniežatá i orly horské. Za drakov vyslala Tyra svojho druha, verného Gorla. Za trpasličie pokolenie postavil sa do vedenia veľmajster Rainiki, syn Forsinka, za južných postavil sa Framdelbrun, syn Borsondala. A za zbytky Rondandských a Galdrenských postavil sa knieža miestny Polonwind, syn Garewelworla. V čele potom stál Larenwind starý, vekom zmorený, ale stále pevný. Yarveld v zbroji slnečnej stál tiež na čele a Tholdrin po boku. Tri generácie rodu Elwynovho tu stáli a napredovali. A ako sa armáda hýbala, mala potýčky malé so vzpurnými, čo na stranu Tura pridali sa, aby mohli plieniť a zabíjať. Tí však zabití boli. A armáda už na dohľad Nerholdu bola. Tam už zazreli lesk štítov osobnej stráže Tura. Tí boli z najlepších bojovníkov poskladaní, čo zomreli a boli temnými silami oživení a ku zlu vedení. A tí, čo pozdvihli meč Jaellajna, kráľa mŕtveho. Oni všetci viazaní boli a tam stáť museli i chrániť. Celý Nerhold krvou bol potretý, takže žiarila jeho krutosť do diaľky. A strach rozsievalo už to slovo. Tiež Tur na svoju stranu priviedol mnoho spojencov. Titánov a obrov horských, trolov a troglodyty zo zeme. Všemožné zvery pekelné a tiež súputníkov svojich. A ohne horeli v lesoch kolných a sneh čierny ležal na poliach a pálivý bol mnoho. Obloha hrozivo počernela, tak až, že nebolo vidieť nič. A len ohňami navádzaní do Nerholdu vydali sa. A tam pravá búrka strhla sa. Ako blesky šľahali ohne dračie, ktoré pálili bojovníkov i démonov pekelných a šípov stámilióny z jednej i druhej strany dopadali. A cez to prebíjal sa Larenwind a jeho syn Yarveld a tiež Tholdrin, jeho syn. Už pod hradbami stáli. Tam strhli most padací a do Nerholdu začali prúdiť roje bojovníkov. Osobná stráž Tura však zradná bola. Na jeden švih ich meča aj dvadsiati odleteli. Im hlavy na zem popadali i pomreli. A nezraniteľní boli. Ale padol aj Larenwind, kráľ kráľov. A s jeho posledným výdychom začali sa diať veci. Mŕtvi bojovníci začali povstávať zo zeme a prastarí hrdinovia na stranu Elwynovho rodu postavili sa. Zo zeme s mocným zaručaním povstal Thorn, Aeluf, Welwond i sám Ajlstajr. Inde povstala Erna či Renda. I Baskent prišiel. A Rond či Kiborn povstal a Gwenda. A všetci pradávni povstali a pripojili do boja sa. Tur druhýkrát vo svojej existencii vydesil sa. Odhodil stráže svoje z cesty, obliekol si brnenie krvavé, ktoré v pravyhni vystavené bolo a sám vybral sa do kobiek kráľa Jaellajna. Tam sídlil zver tak mocný, že keď dýcha, tak sa trasie zem. Jediným pohľadom zmetie celé armády. Keď si zmyslí, mohol by natrhnúť aj vesmír sám. A ten niesol prastaré meno. Jeho meno tak ozývalo sa v ušiach, že po tisícročia nikto nevyslovil ho, dokonca zabudlo sa na neho. Iba Tur vedel, ako ho vysloviť, aby tvor ho poslúchal. To meno znelo temným tónom smrti a zúfalstva. Tvor volal sa R. R bol vo svojej jaskyni zarazený a spal spánkom démona. Tur sa už pripravoval vysloviť jeho meno neskutočné. R dýchal, až sa zem otriasala. Vonku boj ešte zúril, strach a bolesť prúdili vzduchom a stotisícové straty boli na oboch stranách. Už po telách šliapali, lebo voľnej plochy nebolo i potkýnali sa. Ale napredovali ako vlny mocné. A duchovia bojovníkov pradávnych statočne tam stáli a po boku svojich potomkov žijúcich navzájom do kobiek Jaellajnových rútili sa zastaviť Tura. Yarveld zatrúbil na roh a zadal povel k ústupu, len najpevnejší zostali v hrade a odolávali a kryli ústup bratov a sestier svojich. A v kobkách tých oni rýchlo vypátrali ho skôr než riekol R. Meno diabla samého, ktorého bohovia sa boja. Yarveld a Tholdrin videli jedinú pomoc. Zatiaľ, čo Tur bojoval s Thornom, Torom, bratom svojím, Gwendou, Kibornom a ostatnými, Yarveld a Tholdrin hlboko pod Nerhold idú, aby našli prastĺp, na ktorom je vystavaný až z podzemia a koreňov zeme. A tam, keď ho našli, vyzdobený vo svojej sláve i prelomili ho napoly. A celý Nerhold začal rúcať sa s rachotom do rokliny. A tam pochoval v kobkách Jaellainových, z ktorých pre mŕtvych úniku niet, Tura i R. A všetkých, čo prišli na pomoc mu. I Yarvelda však zabilo a Tholdrina. Všetci vonku zaradovali sa, že koniec Tura jest. Vonku zmizli ohne i démoni povstanutí a stráže rozpadli sa v prach. Obloha odhalila sa a údolie zavalilo slnko. Draci lietali vysoko vo vzduchu i armády radovali sa. A nad tým lietali duchovia padlých i hrdinov prastarých a na najvyššom mieste sám Elwyn díval sa na to. Vojsko potom rozdelilo sa a do svojich domovov pobralo sa a vzájomne na ceste sa sprevádzalo. Ale niektorí zostali, ako ešte prikázal im Tholdrin. Oni museli roklinu zahádzať a zahladiť to, že tu Nerhold stával. Nech zlo je zachované pod zemou. A zbytok potom do Galdrenu vydal sa. A tu nažívala a prežila sestra Tholdrina. Radygosa vzala si náčelníka zboru Tholdrinovho Garsildena, syna Baldawera. A s tým splodila syna Belwinda.