Rajuuho príbeh 8. diel

Tvoja matka patrí medzi nás a býva v tejto jaskyni.“

„Prečo ste mi to nepovedali skôr?!“

„Deň pred tvojím príchodom odišla s desiatimi ninjami na špionážnu akciu zistiť sídlo banditov. No ešte sa nevrátila.“

„Aha.“

Bola noc. Tmavá, ako vždy. Rajuu ležal vo svojej posteli, no nevedel spať, lebo myslel na svoju mamu. Teraz sa s ňou môže stretnúť po desiatich rokoch. Len matne si na ňu spomínal. Zrazu započul nejaký rozruch. Vstal a vyšiel z izby. Počul Tezouv hlas. Išiel za hlasom a došiel až ku lekárskej izbe. Dvere boli otvorené, Tezou stál vo dverách a v izbe behali lekári. Na posteli, kde ležia zranení, niekto ležal. Ten niekto bol v bezvedomí. Vbehol do izby a vybavili sa mu spomienky. Ten niekto bola jeho matka. Rajuu so slzami v očiach sa spýtal Tezoua:

„Tezou, čo.....čo sa tu stalo?“

„Tvoju mamu pred chvíľou priniesli traja ninjovia, čo boli s ňou na misii, zranenú. Napadli ich banditi.“

„A čo jej je?“

„To presne neviem, ale neboj sa. Lekári sa o ňu postarajú.“ povedal Tezou vyrovnane, no na tvári mu bolo vidieť, že bol nervózny. Rajuu spadol na zem a plakal.

„Rajuu, vráť sa prosím do izby, ráno sa všetko dozvieš.“ upokojoval ho Tezou a ťahal ho späť.

„Vy si myslíte, že som slepý? Veď dobre vidím, že má prepichnutú hruď!“

„Rajuu, choď odtiaľ! To je rozkaz!“ zakričal Tezou.

No Rajuu neposlúchal. Jeden lekár sa k nemu priblížil s injekciou a pichol mu ju do nohy. Rajuu spadol na zem a do rána nevstal. Odviedli ho do jeho izby.

„Ďakujem.“

„Není zač, pán Tezou.“

„Dokážete ju zachrániť?“ opýtal sa Tezou lekára a ukázal na Rajuuho mamu.

„Uvidíme.“

Keď Rajuu ráno otvoril oči, bolela ho hlava. Vtedy si spomenul na mamu a vyskočil z postele. Bežal za Tezouvom. Otvoril dvere do jeho izby, no Tezou tam nebol. Rajuu behal po jaskyni a hľadal Tezouva. Nakoniec sa stretli na chodbe.

„Tezou, ako sa má mama?“

„Žije. Lekári ju zachraňovali celú noc, ale žije.“

Obaja sa usmiali. Rajuu sa začal smiať. Pripoji sa aj Tezou. Rajuu začal vyskakovať a kričať:

„Jupííí!“

„Áno, mali sme šťastie. Aj ja sa veľmi teším, je totiž dobrá bojovníčka.“

„Môžem za ňou ísť?“

„Áno, môžeš.“

Po návšteve Rajuu vyhľadal tých, čo boli na misii s jeho mamou.

„To bolo tak...“ začal rozprávanie jeden z nich. „Už sme boli na cestách dva týždne. Došli sme na breh mora, lebo sme mali preskúmať jeden ostrov. Po pláži sme chceli ísť do prístavu. A vtedy nás napadli banditi. Bolo ich asi tridsať. Zabili sme skoro všetkých, no jeden ostal. Ten zranil Soru – tvoju matku. Potom utiekol. Rozdelili sme sa. Sedem z nás išlo ďalej pátrať a traja doniesli Soru sem.“

„Ďakujem, že ste ju zachránili.“ vďačne povedal Rajuu.

„Není zač. V týchto temných časoch si musíme pomáhať.“

Rajuu sa rozlúčil a odišiel do svojej izby premýšlať o tom, čo sa v posledných dňoch stalo. Zbehlo sa to všetko veľmi rýchlo. Pred pár dňami bol ešte chudobný, bezstarostný farmársky chlapec a teraz stojí uprostred vojny. Bolo to naňho priveľa, no nesmel sa vzdávať. Musel bojovať.