Šialená

Nikdy nemala problém s vážnou hudbou.

Teraz, sediac na terase, s myšlienkami rozutekanými do absurdných smerov, o akých doteraz len matne tušila, si uvedomovala neprítomnosť lenivých ťahavých tónov viac než inokedy.

Mladá, smutná, ľahko ovplyvniteľná. Vlastné kroky znamenali len odchod, nič viac. Vstávanie z popola je tak krásne náročné, až sa jej chcelo smiať. Na celom šírom svete nebolo nič, s čím by si v tomto okamihu neporadila. Kútikom oka pozorovať realitu a bolesť nechať stekať po tele ako kvapky ľadovej vody po vyčerpávajúcom letnom dni.

Dnešky sú vždy najťažšie, dnešky poznamenané vnútornou gravitáciou, akýmsi zvrátene pokrúteným pudom sebazáchovy, ktorý nie a nie pustiť tam hore, kde by možno bolo lepšie. Zbožňovala hypotézy.

Kvety voňali láskou, pochybnosťami, vodnatými spomienkami na prítomnosť, ktorá už-už pomaly prestáva byť prítomnosťou, ale ešte nenazbierala dosť kreditov na to, aby sa pretransformovala na (striaslo ju pri tom slove, vzápätí sa zasmiala) budúcnosť.  Zafúkal jemný letný vietor.

Červený panáčik, ukoristený z hry Človeče, nehnevaj sa, sa na ňu usmieval z kraja stola. Tajuplný talizman, ktorého zmysel chápala len ona, a to ju napĺňalo detskou radosťou.  Vyhlásila bojkot asociáciám, žiadne kompóty v babkinej komore a zakázané sledovanie hrôzostrašného seriálu Akty X, keď mama nebola doma. Detstvo jednoducho ostáva detstvom.

Odrazu dostala chuť tancovať. Cítila sa trochu šialene, ale len trochu. Tak nežne a nenápadne. Pohladila si holé biele stehno, vytŕčajúce spod krátkych šiat. Je načase ísť dnu. Ale tak akosi celkovo.