Šermiar Akeshi 5.diel

Jun, ktorý bol od nich už asi päť metrov ďaleko, započul to a strhol sa.

„Čože? Dan je mŕtvy?“

„Áno, snáď ste to nevedeli pane?“ opýtal sa neveriacky sluha.

Jun si pomasýroval oči a unaveným hlasom povedal:

„Asi mi to nejak ušlo. Mám toho teraz priveľa.“

„Takže,“ pokračoval sluha, „majstra Dana zabili traja zlodeji. Podľa opisu policajtov mali na sebe čierne rúcho, no tvár mali odhalenú.“

Akeshi sa mykol. Spomenul si na zlodejov, s ktorým sa pobil v meste a ktorých v ten deň videl na streche jedného domu. Tiež na sebe mali čierne rúcho. Nepochybne to boli buď tí istí, alebo boli v jednej skupine. No vtedy ani netušil, že vidí mužov, ktorí sú schopní zabiť Dana.

Jun prekvapene zajachtal:

„V...vravíš čierne rúcho? Zlodeji?“

Jun sa s týmito slovami rozbehol von z paláca a zahol doľava  smerom do lesa.

 

Vodca zlodejov pomaly otvoril dvere vetracej šachty a vstúpil do záhadnej miestnosti pod cisárovým domom. Vzápäti sa zarazil. Oproti nemu stál Jun so založenými rukami, opretý o stĺp. Vodca zlodejov sa usmial.

„Takže si odhalil moju tajnú chodbu sem, že?“

„Áno, cez ňu som sa sem dostal. Cisár by ma sem nepustil. Moje znamenie žiarilo. Ćo potrebuješ?“

„Dnes večer začneme útok.“

„To už dnes? To znamená...“

„Áno, idem vyvolať démonov.“

Chlap vykročil do stredu miestnosti.

„Počkaj! Mám pre teba ešte jednu otázku. Ty si nariadil zabiť Dana?“

„Dan je mŕtvy? Nie, ja som to nenariadil. Ale jeho smrť nám uľahčuje našu situáciu.“

Muž došiel do stredu miestnosti a kľakol si. Vytiahol z vrecka bielu nádobu a vystrčil ju pred seba.

„Čo v tom je?“ opýtal sa Jun.

„To ani nechci vedieť,“ odpovedal mu jeho šéf a zavrel oči.

 Štyri kruhy v miestnosti zasvietili. Začal z nich vychádzať modrý dym. Dym sa obtočil okolo bielej nádoby, čo Junov šéf držal v rukách a nádoba zmizla. Potom sa dym vzdialil od muža a vytvoril kruh s priemerom dva metre. Jun zhíkol a urobil dva kroky dozadu.

Z kruhu totiž začali vychádzať modrí démoni. Neboli vysokí – mali iba jeden meter – no každý z nich bol vybavení jednou sekerou, lukom a šípmi.

Šéf zlodejov ostal kľačať. Jeden démon k nemu pristúpil a prehovoril chrapľavým hlasom:

„Obetoval si svojich poddaných, tým si si zaistil naše služby. Odteraz sme tvojími poddanými.“

 

Akeshi ležal so zatvorenými na malom výbežku za múrmi cisárskeho paláca. V jeho hlave splývali zvuky prírody – ako je štebotanie vtákov, bzučanie múch a včiel, zvuk vetra a tiché zvuky doliehajúce z mesta – tie pomaly utíchali a Akeshi usínal. Zrazu však rovnováhu zvukov narušilo šuchtanie v tráve. Akeshi s nevôľou otvoril oči a zbadal cisára na nosidlách. Čo robí mimo paláca?

„Veličenstvo!“ zakričal Akeshi a rozbehol sa k nemu.

„Čo robíte mimo paláca?“ opýtal sa ho.

„Á, Akeshi! Vitaj! Chystám sa meditovať na posvätnej čistinke, ktorá sa nachádza v tomto lese,“ odpovedal a ukázal prstom na les, ktorý stál asi desať mestrov pred nimi.

„Vieš,“ pokračoval, „meditácia je veľmi dôležitá, hlavne v živote bojovníka. Pri meditácii splynieš s prírodou a staneš sa jej súčasťou viac, ako kedykoľvek predtým a zbavuješ svoje telo únavy a stresu, pričom naberáš nové sily. Meditovať musíš úplne uvoľneným telom a vyčistenou hlavou. “

Cisár sa usmial a kývol sluhom, aby ho niesli ďalej. Akeshi chvíľu stál, no potom si pomyslel, že by aj  on mohol vyskúšať meditovať. Sadol si na zem do tureckého sedu a zavrel oči. Pomaly uvoľňoval všetky kĺby a šľachy  vo svojom tele. Nemyslel na nič, iba naslúchal. Akeshi nechcel veriť vlastným ušiam. Počul aj mávanie krídel muchy a cítil aj tú najmenšiu baktériu pod sebou.

Po pol hodine Akeshi s nanovo nabratými silami odišiel späť do paláca.

 

Cisár skončil meditáciu o dve hodiny neskôr. Vstal a išiel k svojim nosičom, aby ho odniesli späť. Keď došiel k nim, zhrozil sa. Všetci ležali na zemi. Zrazu sa okolo neho obmotali reťaze a stratil dych. Pred neho skočili dvaja démoni. Jeden z nich sa zasmial.

„Hehehe. Už sa do svojho paláca nedostaneš. Poď, ukážeme ti, ako ho zničíme!“

Ďalší dvaja vyskočili z okolitých kríkov a ťahali cisára reťazami smerom k palácu.

Pred bránou paláca stál Jun. Keď ho cisár uvidel, zakričal naňho:

„Jun!“

Jun sa otočil.

„Á, veličenstvo.“

„Jun, pomôž mi! Zničia náš palác!“

„Nie. Ja ti radšej ukážem niečo.“

Jun otvoril bránu. Cisár naňho nechápavo hľadel. Potom začul dupot nôh a rev. Obzrel sa a uvidel stovky démonov, ako sa rútia z lesa smerom k palácu. Cisár zakričal:

„Jun, okamžite zavri tú bránu!“

Jun sa ani nepohol, len sa usmieval. Démoni pritom vbiehali dnu. Bojový pokrik démonov prehlušilo cisárove volanie o pomoc:

„Niee!“

 

Akeshi hral práve s Hikobarim šachy, keď k nim doľahol krik démonov. Vstali od stola a pozreli sa von oknom, no v tej sekunde vletel do izby jeden šíp. Našťastie netrafil ani jedného. Zas sa pozreli von a zbadali démonov, ktorí ničia všetko, čo im príde do cesty. Akeshi odišiel od okna a zobral si svoj meč. Hikobari ho chytil za zápästie.

„Snáď tam nechceš ísť?“ opýtal sa ho.

„Neviem čo sa deje, ale musíme predsa ochrániť palác! Teraz sme súčasťou armády!

Hikobari prikývol, pustil Akeshiho a tiež zobral svoj meč.

„Ideme na to!“

Naraz sa rozbehli dolu schodmi a vyšli do zničenej záhrady. Fontány boli rozbité a suché, štrk na mnohých miestach chýbal a stromy boli vyrúbané. Chlapci očami hľadali Juna, no nikde ho nevideli. Ostatní z armády už ale bojovali. Akeshi sa rozbehol a cestu mu skrížil jeden z démonov. Akeshi po ňom päťkrát švihol mečom a na šiestykrát sa mu ho podarilo zabiť. Takto zabil ešte asi desiatich, keď si všimol, že Hikobari tiež bojuje. A nebojoval zle. Keď úžasnými pohybmi zabil dvoch démonov naraz, Akeshi naňho zakričal:

„Supre, Hiko!“

Vtedy uvidel obrovskú žeravú guľu, ako sa naňho rúti.

---