Nový svet 1.diel

Po kraji hory sa trmácal jeden malý voz, ktorého ťahal starý somár. Na voze sedel jedenásťročný chlapec oblečený v potrhaných šatách. Jedol práve ulovenú rybu a pozoroval okolité lesy. Náhle spozornel. Medzi morom stromov zbadal hnedý fľak. Žeby chýbali stromy? Chlapec sa tam dlhšie díval, keď začul praskanie kameňa. Pozrel sa na zem, kde uvidel malú trhlinku. Trhlinka sa rýchlo zväčšovala až sa premenila na dieru. Chlapec vyľakane zakričal:

„Rýchlo, Šedý! Bež dopredu!“

Somár preskočil dieru, no šnúra, ktorá spájala jeho a voz sa pretrhla. Voz sa spolu s chlapcom rútil do priepasti. Kamene sa pod somárom tiež začali rúcať. Chlapcov zúfalý výkrik splynul s hrmotom padajúcich balvanov.

 

Chlapec pomaly otvoril svoje oči. Zbadal pred sebou hmlistý obraz muža, ktorý sa postupne vyjasňoval. Nad chlapcom, ktorý ležal v posteli s prikrývkou až po krk sa nakláňal jeden starček so sivými fúzami oblečený v jednoduchej bielej košeli.

„Konečne si sa vzbudil,“ povedal vľúdnym hlasom a pohladil chlapca po tvári.

„Kde to som? Kto ste? Kde je Šedý?“ opýtal sa chlapec a divoko sa rozhliadal.

„Hej, všetko pomaly. Tak, ty si momentálne v mojom skromnom príbytku. Asi si pamätáš to, že si sa zrútil z hory.“

Chlapec prikývol.

„Našťastie si nebol vysoko a spadol si do vody. Máš nejaké zranenia, ale nič veľmi vážne. Pár zlomenín a modrín...“ informoval ho starec. „A mimochodom, ako sa voláš?“

„Will.“

Starec sa usmial a povedal:

„Pekné meno. Ja som...volaj ma Dedko. To mi úplne stačí.“

Dedko vstal a vošiel do druhej izby. Will započul tiecť nejakú tekutinu. Potom zacítil príjemnú vôňu pomaranča a uvidel Dedka kráčať ku posteli s dvoma hrnčekmi čaju v rukách. Jeden hrnček  podal Willovi.

„Tak. A teraz mi môžeš porozprávať svoj príbeh,“ vyzval ho.

Will si usrkol z čaju a začal:

„Ja...ja žijem v lese odkedy si pamätám. Neviem, kde sú moji rodičia. Pamätám sa iba na horiaci dom, na šľahajúce plamene...Keď som mal šesť, urobil som niečo, na čo nie som pyšný. Ukradol som jednému mužovi jeho voz a somára.“

Dedko nadvihol obočie.

„Pochopte, potreboval som sa nejako dopraviť na lepšie miesto. Tam, kde som bol dovtedy, bolo pusto. Sem – tam tráva, inak len kamene. Takže, takto som žil päť rokov. Práve som bol na rybách, keď sa podo mnou a Šedým zrútila hora. Ozaj, kde je Šedý?“ vykríkol Will.

Dedko si vzdychol.

„On bohužiaľ nedopadol do vody. Jeho som zachrániť nedokázal.“

„Šedý...“

„No tak neplač!“ povedal Dedko a potľapkal Willa po pleci. „Čo keby si býval u mňa?“ navrhol.

Willovi sa rozžiarili oči. Naširoko sa usmial.

„Naozaj?“ opýtal sa.

„Áno, teda, ak s tým súhlasíš,“ odpovedal Dedko.

„Jasné!“

 

Will otvoril drevené dvere a vyšiel pred dom. Nasal čerstvý horský vzduch a rozhliadol sa. Pred ním sa črtali vysoké hory so snehom na vrchu a okolo ktorých krúžil orol.

Will stál na zelenej lúke. Tráva mu siahala po členky. Okolo lúky sa rozprestieral nekonečný les. Pri kraji lesa sa pásli dve kravy.

Willa niečo pošteklilo na nohe. Kľakol si a uvidel malého mravca štverať sa po jeho palci. Mravec rýchlymi krokmi prešiel na nárt, nakoniec zliezol do trávy po päte.

„No, páči sa ti tu?“ opýtal sa Dedko, ktorý stál vo dverách a opieral sa o zárubňu.

Začal kráčať k Willovi. V ľavej ruke niesol dlhú pušku. Will sa zhrozene opýtal:

„Čo chcete s tou puškou?“

Dedko sa zasmial.

„Neboj sa. Idem nám niečo uloviť na večeru. Ideš so mnou aj ty?“

Will vstal zo zeme. Ešte nikdy nelovil zvieratá – iba ryby - takže prikývol.

Dedko zdvihol pušku do vzduchu.

„Super! Môžeme ísť! Chceš diviaka, alebo....“

 

Lov bol pre Willa mimoriadne vzrušujúci. Najprv sa s Dedkom vkradli hlboko do lesa, skryli sa za jeden veľký kameň a čakali. Ticho, ktoré v lese panovalo narúšala iba kukučka, ktorá pravidelne ďobala do stromu.

Will sa mykol, keď zbadal diviaka veľkého ako balvan, za ktorým sa skrývali kráčať pri stromoch. Dedko zašepkal:

„Toto je poriadny kus.“

Vystrčil pušku a hlavu spoza balvana, zažmúril oči a vystrelil. Ozval sa výbuch. Will sa zvalil na chrbát a diviak zakňučal, keď ho guľka zasiahla medzi rebrá. Dedko vyšiel spoza balvana a kráčal ku zastrelenému diviakovi.

 

Pri praskajúcom ohni sedeli dvaja ľudia. Nad ohňom sa piekol veľký diviak.

„Tak toto je to najlepšie, čo som v živote jedol!“ skríkol Will.

Dedko, sediaci oproti nemu zhltol mäso a odpovedal:

„Veru,“ pokýval hlavou, „niet nič lepšie od dobre upečeného diviaka. Tento má dokonca zvlášť dobré mäso.

„Keby toto videl Roby...“

„Kto je Roby?“

„Mäsiar. Od neho som najčastejšie kradol. Je priam zamilovaný do mäsa. Strašne zúril, keď mu niečo zmizlo z obchodu,“ povedal Will a zasmial sa.

Vtedy lúkou preletel chladný vietor a oheň zhasol. Will a Dedko stuhli. Z lesa začuli hlasy a kroky. Dedko rýchlo vstal a kývol Willovi, aby ho nasledoval. Bežali do Dedkovej chaty a zabuchli za sebou dvere. Dedko bežal do kuchyne a zobral si jeden nôž. Potom otvoril jedny dvere za ktorými boli schody smerujúce do podzemia. Will sa prekvapene pozrel na Dedka, lebo si to ešte nikdy nevšimol. Dedko ho namiesto odpovede postrčil dopredu. Obaja zbehli po schodoch. Dedko Willa viedol za ruku a skryli sa za jednu debnu. Bola úplná tma, lebo Dedko nezapol svetlo.

Will nemo hľadel vystrašenými očami pred seba. Dedko preglgol – to znamenalo, že sa bojí. Čo sa to deje?

„Tak, ideme na to! Čo robíš? Pusť ma!“

„Nechaj ma to tu trošku zničiť. Potom môžeš páliť, koľko chceš!“

„Fakt ma znervózňuješ!“

„Ale, no tak. Prosím!“

„Dobre.“

„Hehehe.“

Tieto slová doliehali k Willovi a Dedkovi. Ihneď vytušili, čo sa robí. Dedko vyskočil na nohy a zakričal:

„Môj dom nebude nikto ničiť! Will, musím ochrániť náš dom!“

---