Nový svet 2.diel

Dedko sa rozbehol s nožom v ruke. Vybehol po schodoch, no ako bežal ku dverám, dvere sa náhle rozleteli. Dedko odletel dozadu a tvrdo narazil do steny. Zafučal a vstal. Nôž vystrel pred seba a uprene hľadel do dverí. Po schodoch schádzal jeden muž, obzeral sa a pritom si mrmlal:

„Toto je asi niečo ako pivnica.“

„Kto si?“ zreval Dedko.

Muž sa náhle pozrel smerom ku Dedkovi s naširoko otvorenými očami. Chvíľu na seba mlčky hľadeli. Will vystrašene behal po nich pohľadom. Muž pomaly zdvihol ruku v ktorej držal kovovú palicu.

„Opusť tento dom, inak ťa budem musieť zabiť!“ povedal.

„Svoj dom neopustím!“ precedil cez zuby Dedko.

Muž sa naňho bez slova zahnal. Dedkov nôž a palica sa skrížili v tupom buchnutí. Muž tlačil Dedka ku stene. Will sa na to už nemohol dívať a tak aj on vyskočil spoza debny. Dedko zakričal:

„Will! Toto je pre teba príliš nebezpečné!“

Will ho nepočúval a bežal ďalej smerom k mužovi. Odrazu ho niekto chytil zozadu a zdvihol ho. Will sa vyľakane obzrel a keď zbadal ďalšieho muža, začal kričať o pomoc. Muž mu zapchal ústa a drsným hlasom povedal svojmu spoločníkovi:

„Poď, podpálime to tu. Ich vezmeme, budú dobrí otroci.“

Druhý muž prikývol a udrel palicou Dedka po hlave, ktorý následne omdlel.

 

Hrubé povrazy boli pevne priviazané o kmeň stromu. Štyria muži začali povrazy ťahať. Povraz sa čoraz viac napínal, no potom sa pomaly začal uvoľňovať, lebo strom sa nahýnal. Muži napli všetky svaly a koruna stromu sa už skoro dotkla zeme. Vtom z čierňavy vybehli na mužov dve vysoké postavy. Boli to elfovia.  Niečo zasyčali a vytiahli nablýskané meče. Muži pustili strom a s krikom začali behať preč. Elfovia ich dobehli a jediným švihom ukončili ich životy.

Zrazu nebo osvetlila modrá žiara. Jeden  elfov zašepkal::

„Rûmen!“

Potom sa obaja rozbehli do lesa. Kľučkovali medzi stromami, vyhýbali sa vyčnievajúcim konárom a dosahovali rýchlosť, akú normálny človek nedosiahne. Odrazu stromy skončili a oni skončili na čistinke. Vlastne, nebola to čistinka – v zemi boli diery. Bolo jasné, že ešte prednedávnom tu rástli stromy. V strede čistinky stál ďalší elf. Postava dychčala a na tvári mala stopy po slzách. Jeden z tých, ktorý prišiel sa rozbehol ku nej a prehovoril mužským hlasom:

„Prečo si použila toľkú silu?“

Postava sa otočila a hlasno odpovedala:

„Ničia to! Ničia všetko! Naše lesy!“

Druhá postava sa rozhliadla a zamračila sa. Potom sa v jej očiach zablysol hnev a odhodlanie a povedala:

„Neboj sa, Rûmen, mi zničíme ich!“

 

Will sa mykal, čo sa snažil vytrhnúť sa mužovi, ktorý mu dal čiernu pásku cez oči, hrubý povraz cez ruky a pevne ho držal. Dedko, ktorého viedol muž pred ním len smutne pozeral na zem. Tiež mal pásku cez oči. Muži ich viedli cez vyschnutý les, cez most, až napokon dorazili do jednej stredne veľkej pevnosti. Pevnosť stála na vyvýšenej skale a mala tri veže. Pôsobila chladno, dokonca aj obloha nad ňou bola zamračená a dostala hnedastý nádych. Will pokrčil nosom, keď zacítil hnusný pach kanalizácie a zdochnutých potkanov.

Vošli do pevnosti a nasmerovali si to do malých bočných dverí. Dvere boli zo zhnitého dreva. Muž, ktorý niesol Dedka pristúpil ku nim a otvoril ich. Za nimi bola veľká miestnosť. Muži stiahli Willovi a Dedkovi pásku z očí, hodili ich do miestnosti a zabuchli dvere. Will a Dedko omámene vstali. Pach už bol neznesiteľný. Will si pošúchal oči a uvedomil si, že miestnosť je plná ľudí. Ľudia ale vyzerali zničene, mali na sebe špinavé oblečenie a ich kožu spestrovali odreniny. Niektorí z nich spali , iní len tak ležali, no našli sa medzi nimi aj takí, ktorí čupeli, alebo stáli a zhovárali sa s ostatnými.

„Čo to...?“ začal Will.

„Sú to otroci,“ odpovedal mu Dedko.

Len čo to Dedko povedal, jeden z otrokov sa na nich pozrel a ukázal prstom a skríkol:

„Kto ste?“

Dedko urobil dva kroky, no otrok sa posunul dozadu. Dedko zdvihol obe ruky, akoby sa vzdával.

„Neboj sa. Nechceme vám ublížiť. My sme tiež len otroci.“

Muž sa upokojil a jeho tvár zase získala farbu. Will sa pretlačil cez Dedka a postavil sa pred neho.

„Nevieš o čo tu ide?“ opýtal sa otroka.

„Ide tu o neľudskú činnosť!“ zahrmel jeden hrubý hlas z tieňa. Will pristúpil bližšie k tomu človeku, no Dedko ho zadržal. Sám sa tam uprene díval.

„Nútia nás ničiť hory, vyrezávať lesy a páliť domy, ktoré chcú. To všetko len kvôli novému svetu.“

„Nový svet? O čom to...“

„Hej, ty tam! Zase kecáš?“ ozvalo sa zvonka.

Dvere sa rýchlo otvorili a do miestnosti vbehol jeden muž, ktorý si namieril svoj meč na muža v tieni. Will zhíkol, keď začul cinknutie meča. Potom k nemu priletel muž a nehybne padol na zem. Vedľa neho pristál jeho meč v dvoch častiach. Will prebehol pohľadom po mužovi a potom sa obrátil k otrokovi, ktorý vystupoval z tieňa. Na svetle mesiaca, ktoré do miestnosti vchádzalo jediným malým okienkom sa objavilo otrokove obrovské svalnaté telo, plešina sa veľkými jazvami a ruky zomknuté do pästí.

„Už to viac nevydržím. My odtiaľto ujdeme!“ vykríkol.

„Hahaha. To si ale ešte nevymyslel, že ako!“ povedala jedna čiernovlasá žena arogantným tónom.

Muž sa k nej otočil a vystrčil päsť pred jej oči. Usmial sa a víťazoslávne povedal:

„Päsťami, predsa!“

„Nebuď hlúpy, na strážcov nemáš....“

„Videla si, že som ho zabil!“ vykríkol muž a ukázal rukou na mŕtveho strážcu.

Žena sa zamračila a pomaly prešla očami z otroka na telo strážcu. Náhle sa jej oči rozšírili a Will v jej očiach spoznal strach.

„On...nie je mŕtvy!“ povedala a zhlboka sa nadýchla.

Všetci sa pozreli naňho. Strážca sa pozrel na desiatky očí, ktoré sa naňho upierali a ústa sa mu skrivili do divokého úškľabku. Otrok, ktorý ho predtým bodol, odsotil ženu nabok a podišiel k nemu. Will a Dedko začul jeho dychčanie.

Náhle strážca vyskočil zo zeme a polovicou svojho meča bodol otroka do hrude.

„No, aký je to pocit? Hehe. Mal si lepšie mieriť!“

Bodnutý otrok trhane otočil hlavu na Willa a priškrteným hlasom zavelil:

„Utečte!“

Potom sa zvalil na zem. Strážca sa poobzeral po miestnosti a vyhlásil:

„Nezabijem vás, pretože vás potrebujeme. Ale vezmite si príklad, nemá cenu staviať sa proti nám. Sme silní.“

Muž hodil zlomený meč na zem a vyšiel von dverami.

Otrokyni mykalo tvárou. Zohla sa, zdvihla strážcov meč a vyhlásila:

„Bob mal pravdu. Ujdeme!“

---