Nový svet 7.diel

Na ďalší deň všetci štyria – Will, Kasen, Sora a Sid – sedeli na ulici a čakali na elfa, ktorý by ich mal učiť bojové umenia a mágiu. Slnko sa nachádzalo v strede oblohy, keď k lavičke prišiel elf s nakrátko ostrihanými blond vlasmi.

„Vyzerá veľmi pyšne a arogantne,“ pomyslel si Will.

„Vy ste tí, ktorých by som mal učiť?“ opýtal sa elf. Zdalo sa, akoby sa pohľadom im vyhýbal.

„Áno, to sme my,“ povedal Kasen a vstal.

Elf si ho premeriaval a povedal:

„Tak poďte.“

Elf ich viedol cez úzke uličky medzi domami, cez všelijaké námestia do domu z hnedého kameňa. Dom nemal skoro žiadne okná a pôsobil veľmi nepriatelsky. V dome sa nachádzali tri miestnosti. Elf zastal v strede druhej miestnosti, rozprestrel dlaň, na ktorej sa následne objavila drevená palica. Potom sa pred každým objavila taká istá zbraň. Elf zavelil:

„Bráňte sa!“

Len čo to dopovedal, ocitol sa medzi učencami. Najprv zaútočil na Sida, ktorý bol tak prekvapený, že zabudol na zbraň v ruke a dostal palicou po hlave. Sora úder vybránila, no elf mykol palicou a Sora spadla. Elf sa obrátil k Willovi, ktorý sa ani nenazdal a palica už svišťala vzduchom. Vybránil dva údery, no pri treťom sa mu podlomili nohy a spadol. Nasledoval Kasen. Elf sa zahnal, no Kasen so svojou palicou zablokoval tú jeho. Elf ju pustil a spadla na zem. Potom sa Kasenov protivník prikrčil a na zemi sa dostal ku svojej palici, ktorá ležala pri Kasenových nohách a podlomil ňou Kasenove nohy. Kasen dopadol na tmavohnedé parkety. Elf sa ladne postavil a skočil späť do stredu miestnosti. Medzitým sa ostatní pozviechali a elf skonštatoval:

„Ste slabí. Volám sa Wírufen a od dnes som váš učitel. Môžete ísť. Zajtra začíname.“

Will a ostatní znechutene odišli.

 

„No, čo hovoríš na Wírufena?“ opýtal sa Iúven Willa, keď večerali.

Will prehltol, čo práve jedol a povedal:

„To je ten elf so smiešnym zostrihom? Je odporný, namyslený a drzí.“

„Ja s tebou nesúhlasím. Keď ho lepšie spoznáš, uvidíš, že sa mýliš,“ namietol Iúven a dal si do úst paradajku.

Will dopil čaj a pokrčil pleciami.

„Keď myslíš...a ty? Čo robíš celý deň?“

„Ako by sa to dalo povedať...spoznávam krajinu...znova. Dneska som napríklad bol na túre v lese Wendor Tōsen. Vyšiel som až na jednu horu, odkiaľ som dovidel až na hranice tejto krajiny,“ povedal pyšne Iúven.

 

            Will mal náladu pod bodom mrazu, keď na ďalší deň kráčal k domu, kde sa mal začať jeho tréning. Za sebou začul rýchle kroky a otočil sa. Bol to Iúven, ktorý bežal, potom zastal a zadychčane povedal:

„Chcem vidieť tvoj prvý tréning, tak som prišiel.“

Will sa usmial.

„Aspoň nejaká útecha.“

„No tak! Nie je to tak hrozné, poď!“ odpovedal Iúven a potľapkal ho po pleci.

Cestou Iúven rozprával, ako Wírufena spoznal, aký je to človek a čo spolu prežili. Vošli do tréningového domu, kde už na nich čakal Wírufen a ostatní, ktorý mali trénovať – Kasen, Sora a Sid. Najprv cez dvere vošiel Will a Wírufen mu vyčítavo oznámil.

„Meškáš. To by sa...“

„Ale, no tak, Wírufen. Predsa nikto nie je bez chyby, že?“ prerušil ho Iúven, ktorý vošiel do miestnosti za Willom.

Wírufen vytreštil oči.

„To...Iúven! Si to ty? Myslel som, že si už mŕtvy!“

„Ja? Prosím ťa! Ja tak skoro nezomieram, to by si už mal vedieť,“ povedal Iúven, mávol rukou a zasmial sa spolu s Wírufenom, ktorý hneď nato zvážnel, obrátil sa k svojim žiakom a vyhlásil:

„Takže, dnes začneme s tréningom. Najprv sa mi všetci predstavte.“

Po jednom všetci povedali svoj mená a Wírufen súhlasne kývol hlavou.

„Dobre. Aby počas tréningu náhodou nedošlo k úrazu, nebudete v jednej miestnosti. Sid a Sora: choďte do zadnej miestnosti. Kasen, ty do strednej a Will, ty ostaneš tu.“

Iúven sa posadil na kovovú stoličku pri vchode a žiaci odišli do miestností, kde im to Wírufen prikázal. Potom Wírufen spojil ruky a zavrel oči. Will sa zakolísal. Najprv si myslel, že sa mu to len zdá, no po chvíli si už bol istý. Wírufen sa vyklonoval. Teraz v strede miestnosti stáli traja Wírufenovia. Dva klony odišli do ostatních miestností a ten pravý ostal s Willom.

„To je preto, aby som všetko nemusel každému vysvetľovať osobitne, milý Will,“ vysvetlil Wírufen, keď videl Willov nechápavý pohľad.

„Takže. Začneme s bojovým umením. Zaujmi bojový postoj!“

Will sa rozkročil a trošku ohol kolená.

„Najprv ťa naučím základné chvaty prvého stupňa. V bojovom umení elfov, ktoré sa nazýva Tendû, sú tri stupne. Prvý stupeň je najjednoduchší.“

„...je najjednoduchší,“ počul Will z druhej miestnosti. To isté Kasenovi opakoval Wírufenov klon.

 

            „Mne to vôbec nejde!“ rozhorčoval sa Will, keď sa poobede všetci stretli pred tréningovým domom.

„Ani mne! Nechápem, ako môžem byť niekto taký ohybný, ako je ten Wírufen!“ povedal Sid.

„Hehe. Lenže Wírufen nemá sto kíl,“ povedala ticho Sora, no Sid tzo započul.

„Čo si to povedala ženská?“

„Ako, prosím?“

„Poď, Will. Nebudeme tu počúvať hádku,“ navrhol Kasen. „Pozývam ťa na elfskú zmrzlinu. Počul som, že je veľmi dobrá.“

Will natešene prikývol. Cesta do centra trvala približne desať minút.

Iúven odišiel domov tesne pred koncom tréningu.

 

            Centrum mesta tvorili trojuholníkove domy. Na streche každého domu rástla tráva, kríky alebo stromy. Kasen a Will kráčali ďalej, kým nedošli na vľké námestie. V strede toho námestia bola obrovská fontána, ktorá vystrľovala do výšky až pätnásť metrov a vodu spestroval farebný dym a všelijaké svetlá. Na námestí vládol veľký ruch, keďže tam bolo plno obchodov a zabávačov. Kasen zamieril hneď k prvému zmrzlinárovi. Zatiaľ čo nakuupoval, Will si všímal ľudí.

„Sú veselí. Ako keby sem nezasahovalo zlo, čo vládne vonku. Ako keby tu o ničom nevedeli,“ pomyslel si.

Deti niesli balón, jedli zmrzlinu a smiali sa na klaunoch, kotrí padali do fontány, nechali si vybuchnúť šaty a robili ďalšie schválnosti.

 

            Ďalšie tri di Will cvičil základné chvaty prvého stupňa. Na štvrtý deň zistil, že ich už ovláda.

„Výborne,“ pochválil ho Wírufen. „Si lepší ako Sid, ktorý nezvládne zdvihnúť nohu ani do výšky pliec, no stále nedosahuješ úroveň pána Kasena, ktorý sa teraz učí chvaty druhého stupňa a ide mu to dosť dobre.“

Kasen bol z ich skupiny najlepší; Sora a on boli na rovakej úrovni; a Sidovi to nešlo vôbec.

„Nevadí. Dneska si odpočiň a zajtra začneme s druhým stupňom,“ povedal Wírufen, rozlúčil sa s ním a – na Willovo prekvapenie - sa aj usmial.

---