Nový svet 12.diel

Kasen s bezdomovcom prešiel cez mestskú bránu a tým dorazili do mesta Eéow. Kasen zastal.

„Ďakujem ti, milý bezdomovec, že si ma sem doviedol,“ poďakoval sa.

„No, tak v tom prípade, môžem ísť, že?“ opýtal sa bezdomovec a vyzeral veľmi rozrušene.

„A kam by si išiel? Veď nemáš domov!“ 

„No, v podstate...“

„Poď, pozývam ťa na pivo!“

Len čo uobili zopár krokov, ocitli sa na rušnej ulici. V tej chvíli medzi ľuďmi zavládol nepokoj. Prstami začali ukazovať na bezdomovca, híkali, bežali preč a kričali.

„Čo sa to deje?“ znepokojoval sa Kasen.

Bezdoovec sa mykol a začal utekať von z mesta.

„Hej! Počkaj!“ vykrikoval Kasen, no prerušili ho výstrely.

Elfovia sa stiahli do domov a na ulici zavládlo ticho. Kasen v diaľke zbadal troch elfov oblečených v zelenom háve a v rukách mali strelné zbrane. Zamávali Kasenovi, aby uhol z cesty. Ten sa stiahol a traja elfovia opäť vystrelili. Bezdomovec, ktorý práve utekal von z mestej brány, poskočil a bežal ešte rýchlejšie. Elfovia zrýchlili tempo a začali bežať, pričom strielali na bezdomovca.

„Chcú ho chytiť,“ pomyslel si Kasen.

Elfovia zastali a pred bezdomovcom vyrástla ružová stena, ktorú vyčarovali. Bezdomovec zastal a otočil sa. Teraz stál oproti trom elfom. Jeden z nich zvihol pušku a vystrelil. Strela zasiahla bezdomovca do pleca. Druhý elf zdvihol ruku a pritiahol bezdomovca k sebe. Ten padol pred nimi na kolená. Elf, ktorý ho pritiahol k sebe si k nemu kľakol a mávnutím ruky mu zranenie na pleci zmizlo.

„Skončil si,“ vyhlásil elf, ktorý ho postrelil. „Ďalších osemdesiat rokov svojho života stráviš vo väzení.“*

Keď to Kasen započul, rozbehol sa k nim.

„Á, na teba som skoro zabudol. Odvedieme si ťa na základňu. Budeme ťa vypočúvať, lebo chceme vedieť, čo máš s ním!“ povedal elf, keď zbadal Kasena a ukázal na dychčiaceho bezdomovca.

„Ale prečo mu ubližujete?“ vykríkol  Kasen.

„Akože prečo? Je to nebezpečný zločinec! Vari si o ňom nepočul?“

Kasen sa pozrel na bezdomovca a opýtal sa:

„Je to pravda?“

Bezdomovec, teda zločinec prikývol.

„Tak už to chápem! Predstieral si, že si bezdomovec, lebo si utiekool z mesta a bál si sa, že ťa chytia, preto si chcel odtiaľto odísť. Ale prečo si mi pomáhal?“

„Bál som sa ťa, keď som ťa videl používať mágiu. Ja...ja ju totiž neviem používať...“ priznal sa zločinec.

„Čože? Existujú elfovia, ktorí...“

Elf – policajt prikývol.

„No z bezpečnostných dôvodov ťa aj tak musíme odviesť na základňu a vypočuť si ťa. Nemáme totiž dôkazy o tom, že si nevinný,“ povedal a schmatol Kasena za zápästie.

„Nechajte ho,“ ozval sa zločinec. „On je naozaj nevinný.“

Elf sa pozrel na Kasena a ticho sa opýtal:

„Z akého dôvodu si tu?“

„Chcl by som sa vrátiť do svojej rodnej krajiny. Do Elgestéru.“

Na chvíľu zavládlo ticho, potom elf mávol rukou, aby Kasen pokračoval v ceste.

„Ďakujem ti, elf,“ s týmito slovami sa Kasen rozlúčil od zločinca a pokračoval vo svojej ceste.

 

            Sid vyšiel zo svojho zeleného stanu na rozruch. Z lesa totiž do tábora prichádzala posila z mesta Färneague. Dvestopäťdesiat silných elfov v zelenom háve s brnením práve vchádzalo do tábora a niesli vlajku ich mesta a krajiny. Oproti nim dlhými krokmi vykračoval Im, veliteľ východnej jednotky a dvíhal ruku na pozdrav. Sid zažmurkal očami, lebo od brnenia jedného elfa sa odrazilo slnko a zabodlo sa do jeho očí.

„Es xinthe múnre,“ pozdravil Im a elf v prvom rade sa mu uklonil.

Nato sa im Im otočil chrbtom a kráčal k veliteľskému stanu. Veliteľ armády vo Färneague išiel za ním, kým ostatní sa išli ubytovať v stanoch.

 

 

*Poznámka: niekomu sa môže zdať osemdesiat rokov príliš dlhý čas na väznenie, no elfovia žijú večne, kým ich niekto nezabije, čiže osemdesiat rokov nie je pre nich až tak veľa.

 

 

            Na ďalší deň ohlušoval hlavné mesto vzdialený rev a škrekot.

„Sora! Čo to je?“ opýtal sa Will Sory, ktorá si rátala šípy.

„Nikdy som to nepočula, čiže to neviem posúdiť. Skús sa opýtať nejakého elfa,“ odvetila bez toho, aby zdvihla hlavu od šípov.

Will vyšiel z kamennej miestnosti v pevnosti, ktorá pozostávala z dlhého múru postaveného okolo mesta a z niekoľkých kamenných budov rozostavaných v meste a hcystal sa položiť svoju otázku jednému lukostrelcovi.

„Iúven...“

„Pane...“

„To neveští nič dobré...“

„Sú to...draci?!“

Pán Liqenji prikývol a Iúvenovi sa na tvári objavil zdesený výraz.

 

            „Ááá!“ kričal Kasen, pričom sa zvíjal na zemi s rukami na ušiach.

Bol práve na poli blízko hory, kde sídlili draky. Kasen sa na chvílu ocitol v tieňi, keď nad ním preletel modrý drak, ktorý škriekal o dušu.

 

            K jednotke na východe tiež doliehal rev a škrekot.

„Draci vyleteli zo svojich jaskýň a škriekajú. Tento jav pozorujeme vtedy, ak draci zacítili niečo zlé. Zacítili približujúce sa zlo!“ hovoril Im.

Sid spolu s ním a ostatními pozoroval drakov, ako lietajú okolo hory, ktorá bola zároveň ich domovom. Potom pokrčil nosom, lebo zacítil vôňu kanalizácie. Potom sa mu v ušiach ozvalo pukanie konárov a otočil sa.

„Veliteľ Im!“ zreval, lebo z neďalekých stromov sa vynárali nepriatelia.

Mávali hrubými mečmi. Na hlavách mali oceľové helmy a telo im pokrývalo zlaté brnenie. Každý z nich mal čierne fúzy a šikmé oči.

„Pripravte si zbrane a bráňte sa! Obkľúčte ich a nenechajte, aby vnikli do lesa!“ rozkazoval Im, len čo ich zbadal.

Elfovia vytiahli svoje meče, dýky a kopije. Niektorý mali aj strelné zbrane, no tí vbehli do stromu a vyliezli na stromy. Tam vyčkávali na vhodnú chvíľu nato, aby vystrelili. Sid sa zosilnil a pustil sa do nepriateľov. Keď sa dve vojská stretli, rev drakov na chvíľu zosilnel, no hneď potom stíchol a po tábore sa ozývali len bojové vyýkriky, vzdychy, praskanie zeme a štrngot mečov. Zosilnený a zväčšný Sid chytil dvoch nepriateľov za meče, zdvihol ich do výšky svojej hlavy a pribuchol ich k sebe. Sid ich pustil a omráčene sa zvalili na zem. Potom sa Sid rozbehol cez bojujúce vojská s rozpaženými rukami. Snažil sa, aby zasiahol čo najmenej elfov.

„To sú Vikengi!“ vykríkol veliteľ Im a bojoval ďalej.

„Uhnite, elfovia!“ vykríkol Sid, vyskočil a hodil sa na Vikengov.

Tí pod ním zafučali a zajojkali. Neurobili Sidovi ani škrabanec, lebo sa mu zosilnila aj koža. Asi dvadsiati Vikengovia zrevali a začali divo švihať mečmi. Skosili rady elfov a hhnali sa ďalej do tábora. Pravdepodobne mali namierené do lesa. Nedošli však ďaleko, lebo spomedzi stromov vyletela železná guľa a dopadla medzi nich. Ozvalo sa ohlušujúce tresnutie a Vikengovia zmizli vo víre prachu a ohňa. Tábor utíchol. Im sa pozrel na elfa, ktorý vystrelil a kývol mu na súhlas. Prach pomaly mizol a odhalil  desať pohybujúcich sa tieňov. Boli to Vikengovia, ktorí strelbu prežili a teraz bežali ďalej, smerom k lesu. Sid sa obzrel, zatiaľ čo ostatní behali za nimi a zbadal, že Vikengovia, ktorí nešli cez tábor sa rozprchli do lesa. Nad tým si ale nlámal hlavu a zdvihol blízky balvana a hodil ho smerom k bežiacim Vikengom. Balvan preletel ponad hlavu Ima a ostatních a pristál blízko Vikengov. Sid minul len o vlások.

Elfovia so strelnými zbraňami skákali po stromoch, aby dohnali Vikengov. Za niekoľko sekúnd boli v rovine elfov a vystrelili. Vznikli tri výbuchi prachu, no nezničillo to všetkých nepriateľov. Traja Vikengovia stále bežali ďalej.

„Toto nemá cenu,“ pomyslel si veliteľ Im a zastal.

Ostatní sa snažili pribrzdiť tiež. Im rozprestrel ruky a spoza neho vyleteli tri blesky a zasiahli troch Vikengov do chrbta. Tí doslova zleteli na zem. Im sa na nich uprene pozeral, pretože zbadal pohyb u jedného z nich. Ten, ktorý prežil pevne zovrel svoj drevený náhrdelník, aký mali aj ostatní a zašepkal.

„Mio...Rúsau...“ len čo to dopovedal, zmizol.

Im zalapal po dychu. Všimli si to ja ostatní elfovia.

„Pane, čo to bolo?“ opýtali sa o vystrašeným hlasom.

„Premiestnil sa... Do Mio Rúsau!“ zašepkal ich veliteľ.

„Mio Rúsau...Mesto duchov!“ vykríkol jeden elf.

„Presne tak,“ prikývol Im.

„Pane!“ vykríkol Sid a bežal k Imovi. „Polovica Vikengov sa rozprchla v lese.“

Imove čierne oči sa zabodli do Sida, ktorý sa hneď zmenšil.

„Povedal si...že v lese?“ oýtal sa ho, no nečakal odpoveď, pretože bežal do svojho stanu.

O minútu zo stanu vyletel vták so zvitkom skrytým v sebe.

 

 

---