Nový svet 16.diel

V tábore východnej jednotky vládol relatívne pokoj.

„Našťastie sme pri útoku neutrpeli veľkú stratu,“ vravel veliteľ Im.

„Áno, len dúfajme, že Vikengovia, ktorí ušli, neurobia v lese veľkú škodu,“ odvtil Sid, ktorý žul párky a chlieb.

Im sa naňho pobavene zahľadel. Sid si to po chvíli všimol a opýtal sa:

„Čo je?“

Im pokýval hlavou.

„Nič také. Viete, Sid, nikdy som vás nevidel bez jedla.“

Sid chvíľu prežúval, potom odpovedal:

„To viete, jedlo dáva silu. A ja som silný muž. Inak, nechcete párky?“

Im pokýval hlavou.

„Nie, ďakujem.“

Potom mlčali a sledovali modrý les, presvietený slnkom, dvoch motýľov, ktorí vyteleli spomedzi stromov a špierálovitovo leteli na lúku plnú kvitnúcich kvetov. Hudbou bol spev vtákov, nádherná melódia sa niesla celým táborom a do rytmu udieralo ostrenie meča kdesi medzi stanmi.

„Vidíte, Sid. Na tomto svete je ešte veľa dobrého a pekného, za čo stojí bojovať. No je tu aj zlo, ktoré to chce zničiť a my ho musíme zastaviť. To je náš cieľ,“ povedal Im.

„Áno. A musíme pre to urobiť všetko.“

 

            Sora stála na pustom bojovom poli. Vyhrali bitku proti Vikengom, no ani z ich skupini neprežil skoro nikto. Zo Sory vyseli potrhané šaty a bola dobitá. Kráčal k nej elf so zlatými vlasmi, tiež doráňaný.

„Boli...silný,“ dychčal.

Sora nebadateľne prikývla. Bližil sa k nim elf Rona. Zastal pri Sore a zlatovlasom elfovi.

„Zabili Elgona,“ povedal.

Zlatovlasý elf pokrútil hlavou.

„To sa nemalo stať. Poďme, ideme späť do mesta,“ povedal a začal pochodovať späť na juh. „Poďťe! Ideme späť!“ zavelil pozostalým elfom.

Sora sa obzrela a zbadala krivkajúcu Rûmen. Elfka k nej došla a chytila ju za rameno.

„Bojovali ste dobre,“ pochválila ich. „Oni,“ pokračovala a hodila pohľad po mŕtvych elfoch, „pololožili život za naše víťazstvo.  Porazili sme Vikengov a to je veľký úspech.“

Sora sa usmiala.

„Ďakujem, Rûmen.“

A tak smútiaci pochod išiel cez les. Ešte aj ten smútil. Nebola v ňom ani živá duša a zo stromov padalo lístie, ktoré na zemi rozvíril vietor a zahalil pozostalých modro – hnedým rúchom. Skryl ich pred krutým svetom, za ktorý bojovali; skryl ich žiaľ... Nebo pokryli tmavé mraky, z ktorých sa spustil lejak. Ten zmil z bojovníkov prach a krv, ale smútok nie...

 

            Sedre a Will ďalej chodili vnútri skaly. Keď stretli ďalšieho strážcu ,ktorý bol sám, Sedre ho chytil a zviazal kúzlami.

„Tak, a teraz mi odpovieš na niekoľko otázok. Aký cieľ má váš vládca?“ opýtal sa a naklonil sa k nemu.

Strážca sa pridusene zasmial. Ten smiech bol desivý.

„Vy už túto noc neprežijete,“ zašepkla a pomaly bledol, až zmizol úplne.

„Čo to..?“ vykríkol Sedre a otočil sa, pretože vycítil strážcovu prítomnosť za sebou.

Stál naozaj tam a jeho oči svietili na bielo. Naklonil hlavu nabok a povedal:

„Ďakujem, pane.“

V tej chvíli sa ozval smiech a strážca sa zmenil na čiernu hmlu, ktorá keď zmizla, odhalila vysokú postavu vznášajúcu sa vo vzduchu s bielymi vlasmi siahajúce po prsia. Tvár jej zakrývala biela maska s malými otvromi na oči a na sebe mal bordové rúcho z kožušiny a kože.

Sedremu sa prudko dvíhala a klesala hruď. Willovi sa začala točiť hlava. Postava sa ocitla pri elfovi a buchla ho do tváre. Elf odletel a narazil do kameňa. Potom vystrela ruku k Willovi vystrašenému na smrť a tlaková vlna chlapca udrela o stenu.

„Takže vy ste tí, ktorí mi spôsobili problémy?“ opýtala sa postava a otočila sa k Willovi.

Chlapcovi sa na tele objavili zimomriavky. Will sa pod pohľadom červených očí, ktoré svietili v maske cítil neuveriteľne malý, slabý a zranieteľný. Postava urobila jeden krok k nemu.

„Ale, ale. Prečo je taký malý chlapec na takomto mieste?“ opýtala sa pobavene a načahovala ruku k Willovi.

„Nechaj ho!“ zreval Sedre, vyskočil na nohy a zdvihol ruku.

„Bombarga!“

Postava tiež vystrela ruku a zavrčala:

„Kiene!“

Stena za Sedrem vybuchla a elf vyletel do priestoru.

„To boli...temné kúzla...“ zašepkal.

Postava vyskočila za ním. Vybrala spod rúcha zbraň, ktorá sa podobala meču, no zmenila sa na reťaz s ostňami a vystreliala k Sedremu. Ten vytiahol svoj meč a zablokoval reťaz. Tá sa stiahla naspäť a vyrazila, tentoraz obkolesená čiernym dymom. Reťaz však neútočila na elfa, obletela ho a Sedreho nepriateľ ju začal ťahať naspäť. Reťaz stuhla a letela do Sedreho chrbta. zasiahla však len jeho bok. Zranený Sedre letel preč a Will vykrikoval jeho meno z diery v stene.

„Nitko nemôže vzdorovať sile Xeraxa de Langeplosa! Dokonca ani elf!“ vykrikovala postava.

Will sa zamračil a tiež vyskočil z diery.

„Stačí len pomocou mágie nahromadiť odstredivú silu v nohách,“ opakoval si lekciu od svojho učiteľa, Wírufena.

Urobil to a ostal stáť vo vzduchu, tak isto, ako Xerax. Pozrel sa na Sedreho, ktorý padal a rozbehol sa k nemu. Xerax to uvidel a vystrelil svoju zbraň. Will sa vyhol obom úderom a bežal ďalej. Xerax zavrčal.

„Otravné chlapčisko!“

Keď bol Will tri metre vzdialený od elfa, skočil a tým ho chytil tesne nad zemou. Položil ho a pozrel sa na Xeraxa, ktorý bežal k nemu. Xerax zdvihol obe ruky a zreval:

„Duchovia všemocní, privolávam vás! Chyťte nepriateľa!“

„On...podpísal zmluvu s duchmi! Prídu mu na pomoc, kedykoľvek bude chcieť, výmenou za životy!“ zašepkal Sedre a vstal, pričom mu od bolesti vystúpili na čele kropaje potu. „Skúsim...od neho získať informácie. Drž sa, Will,“ povedal a odbehol ku Xeroxovi.

Duchovia, ktorích Xerox privolal, obklopili Willa, tak ako predtým, keď napadli jeho a elfov.

Willovi v hlave čoraz viac dunelo. Hlava ho aj bolela. Cítil sa, ako omámený, no predsa vytiahol meč. Žlté oči duchov sa naňho upreli a vystrelili k nemu. Will prvého ducha odrazil, no za ním išiel ďalší. Will sa otočil o 360 stupňov a toho bodol tiež. Nemal čas vydýchnuť si, pretože útočili ďalší. Will ich bez problémov rezal, no sily ho postupne opúšťali...

Sedre zastihol Xeraxa, keď sa postava s maskou dívala do diaľky. Xerax sa otočil a opýtal sa elfa:

„Ty ešte žiješ?“

Sedre dychčal.

„Čo...prečo to robíte?“ opýtal sa.

„Čo ako?“

„To, že útočíte, nie, ničíte našu krajinu. Náš svet! Prečo?“

Xerax sa pozrel na sivo – hnedé nebo a odpovedal:

„Náš svet je pod vládou elfov a ľudí. Prešiel mnohými vojnami a z niekdajšieho raja sú iba trosky. Ruiny. Elfovia si osvojili celý Wendor Tōsen. A ľudia? Nemajú nič! Elgorovia sa čoraz častejšie búria. Vojna visí na vlásku a tak je čas vziať vládu sveta do vlastých rúk. Zmeníme ho na dokonalý a krásny svet, v ktorom bude vládnuť mier. Už sme s tým začali. Na hraniciach tejto krajiny sme vytvorili krásne jazero...“

„To je smiešne! Vy chcete mier, no vytvorili ste vojnu!“ zakričal Sedre.

„Predišli sme ale vojne, ktorá by nám nič nepriniesla. Táto nám prinesie nový svet. Krajší a lepší...“ odpovedal Xerax a pozrel sa na Sedreho, „...a preto je treba odstrániť odporcov, ako ty!“ zreval a udrel elfa do hrude.

Sedre sa rozvalil na piesku. Postavil sa a zakašľal.

„Kto si myslíte, že ste, aby ste rozhodovali o tom, ako by mal svet vyzerať?!“ opýtal sa.

Xerax zavrčal a kopol elfa do tváre, potom od neho bez slova odišiel.

---