.len letmý dotyk, posledné hry

A tak si v duchu povedal, že nezaškodí, keď si na chvíľu odpočinie. Je unavený, veľmi unavený z celého tohto zmätku. Chcel by povedať, že je to len naoko, ale. Vždy je nejaké ale.

Ľavý ukazovák sa mi nekontrolovane triasol, najradšej by som ho niekam vopchal, niekam do tepla. Spomenul som si na Helgu, vlastne na Helginu... . Teplúčko, pocit spokojnosti, prázdny a slepý. V lone. Mača.

Nahováram si, že mi nechýba.

So sklonenou hlavou som prijímal všetky jej výčitky, spŕšky jedovatých slov. Pevne zatínal päste aby som jej neublížil. Zas. Ľúbila hovoriť obdobné pičoviny ako : “Láska, ktorá sa bojí prekážok, je horšia než neúcta, horšia než nevera, ...” Hovorím, bludy.

Vždy sa mi páčili ženy ako mlieko. Ani staré, ani mladé. Jemné teplo, ktoré z nich sála. Človek má pocit, že sa v nich môže utopiť.

Nehlučne vstal. Na okamih sa zdalo, že zaváhal. Rozbehol sa k domu.

“Môžeš mi povedať, kde si bol?”

“Samozrejme.”

Nedíval sa na ňu.

“Tak?”

“Čo tak?”

“No kde si bol preboha!”

“Tak, všade možne.”

“Ty si debil.”

Len konštatovala, na stôl položila taniere.

Počul svoj zrýchlený dych, noha ho stále pobolievala. Dom pred ním akoby sa stále vzďaľoval. Stoj, prosím zakričal by, keby sa vedel nadýchnuť.

Prečo mi nedá pokoj? Lyžicou som sa hrabal v riedkej polievke. Možno by som jej mal do tváre napľuť, aby sa prebrala, krava. Že ani netuším kde som bol, s kým a ako dlho. Hm, určite by povedala, že som bol zase ožratý...

V tom dome boli rozsvietené okná, na parapetách muškáty s ťažkými červenými strapcami kvetov. Uličkou sa niesol zápach spálenej gumy. Dotkol sa dverí. Najprv nesmelo, vzápätí do nich búšil celou silou. Prestal. Priložil ucho k ťažkým dverám akoby chcel načúvať. Ticho. Úplné ticho. Hmyz dorážal k lákavým lampám. Po dotyku padal v bláznivých piruetách na zem k ostatným zúfalcom.

Odišla. Na chladničke len odkaz, že mäso je na spodnej polici v hrnci. Ryžu si uvar... Ďakujem. Naozaj ti ďakujem za snahu, za spoločné chvíle, za opraté spodky...

Striaslo ho. Zrazu žmúril do oslepujúceho slnka, okolo neho podivný biely svet. Začudovane vstúpil do pootvorených dverí. Oči si chvíľu zvykali na pološero. Rozhliadol sa po miestnosti. Nábytok vnútri bol pokrytý hrubou vrstvou prachu. Zasykol od bolesti. Zakopol o veľký kufor, len tak pohodený na zemi. Otvoril ho. So záujmom si prezeral všetky veci. Fotografie, spodné prádlo, všetko mu pripadalo akési známe. Náhle sa v kuchyni zvíril prach. Zneistel. Na zátylku pocítil ľadový závan, keď vstával a mimovoľne sa dotkol stoličky. V kúte za ňou, blízko, ležala kôpka možno zvieracích kostí.