Nový svet 17.diel

Will ešte stále bojoval s duchmi. Odrážal ich útoky bolo pre neho čoraz ťažšie, keďže už nevládal. Povzbudzovalo ho ale to, že videl, že ich ubúda. Sivá záclona redla a odhalovala Mesto duchov. Willa úplne opustila odvaha vtedy, keď zbadal medzi duchmi Xeraxa. Vietor, ktorý duchovia stvorili mu rozfúkol rúcho a odhalil čiernu košeľu, a čierne nohavice. Červené oči sa sústreďovali na zúfalého Willa. Duchovia od neho zečali odchádzať a leteli k obrovskej skale, v ktorej sídlil Xerax.

„Vidím, že odolávaš mojim bojovníkom,“ povedal Xerax.

„Čo chceš?“ zreval trasúci sa Will.

Xerax luskol prstami a k Willovi letel čierny šíp. Chlapec ho odklonil mávnutím ruky.

„Kto ťa učil?“ opýtal sa Xerax. „Nato, že si dieťa, čaruješ dobre.“

„Učil ma Wírufen. Neviem, či ho poznáte.“

„Pravdaže ho poznám. Už je to jasné, prečo kúzliš tak dobre. Učil ťa najlepší učiteľ, aký existuje. Mal by si si toho vážiť a nie takto zahazovať svoj život.“

Will mlčal. Čo má teraz robiť?

„Kde...je Sedre?“ zmohol sa na túto otázku.

„Ó, ten chudák! Už to má za sebou!“ zahulákal Xerax a mávol rukou.

Willa akoby obliali ľadovou vodou. Sedre je mŕtvy!

„Vtom prípade je to jasné! Pomstím ho!“ zakričal a rozbehol sa.

Xerax sa vyhol jeho úderu mierenému na hruď a pritom si mrmlal:

„Chudák dieťa, nevie, čo robí.“

Xerax pokrčil nohy a chytil Willove zápästie.

„Vieš, Will. Ja som mág, ktorý používa temné kúzla. Proti mne nemáš šancu. Nechcem ťa zabiť, čiže ťa upozorňujem. Dávam ti takúto možnosť: vzdáš sa, ja ťa omámim, aby si Liqenjimu nič nevyzradil a pustím ťa preč. Čo ty na to?“

Will sa naňho zlovestne pozrel.

„Nikdy!“ zreval a pustil sa do boja, ktorý pozostával z bezhlavých sekov.

„Tak teda budeš patriť mne!“ zašepkal Xerax a zdvihol ruky.

Duchovia znovu začali prilietavať.

„Zmocnite sa ho!“ prikázal Xerax.

Will onemel. Stál na jednom mieste  pozeral sa, ak doňho duchovia vrážali. Prechádzali cez neho, ako keby ani nebol hmotný a cítil, ako je čoraz ľahší. Cítil čoraz menej zlosti a pred ním sa stmavovalo. V hlave už nepočul hučanie. Nepočul nič...

Rev... Silný, škriekavý rev prenikol do Willovej hlavy a prerušil beztiaž a monotónne lietanie duchov. Xeraxovi zmizol úsmev z tváre. Duchovia sa rozpŕchhli a pred Willom sa objavili záblesky. Chlapcovi sa zatočila hlava a upadol do bezvedomia.

Čierňava...

„Nie! Musím vstať! Musím dokončiť misiu...!“ pomyslel si umierajúci Sedre a posadil sa. Dlaň dal na zem a zamumlal: „Leterolanie“! Pred ním sa objavil vták, pred ktorým ležal prázdny zvitok. Sedre začal hovoriť správu o tom, čo sa dialo a tá sa obavovala na zvitku. Keď ju dohovoril, zašepkal:

„Liqen...ji...“ vták chytil zvitok do zobáka, vzletel a elf sa zvalil sa na zem. 

Vták ešte smute zaškriekal, zvuk sa rozplynul po strašidelnom Mestu duchov...

 

            Will otvroil oči a zbadal hmlu. Bol prikrytý hnedou dekou, keďže bola veľká zima. Obzrel sa do prava a zbadal obrovské krídlo. Posadil sa a pred sebou uvidel dlhý chvost s ostňami. Za ním sedel na koženom sedle elf, ktorý držal opraty, ktoré boli pripevnené na dlhom krku istej bytosti. Bytosť naklonila hlavu a Will už vedel, na čom sedí. Žlté oči, ostne, černa koža...sedel na drakovi!

Will sa mykol, lebo k nim priletel ďalší drak. Sedela na ňom elfa, ktorú Will poznal z hradu.

„Rûmen!“ vykríkol.

„Will! Vidím, že si sa už prebral,“ povedala elfka, pričom sa doširoka usmievala.

„Ale…čo je so Xeraxom? A so Sedrem? A mňa napadli duchovia! Akože som tu?“

„Zachránili sme ťa, predsa!“ oyval sa ďalší známy hlas.

Will sa otočil a ybadal Soru, ako letí n ďalšom drakovi.

„Xerax ušiel,“ dodala a zachmúrene pred seba pozrela.

„Ale...ako ste sa dostali k drakom? A ako ste ma našli?“ nechápal Will.

Sora kývla k elfovi, ktorý viedol draka, na ktorom sedel Will.

„Je to Redov brat. U elfoch sú bratovia spojení mysľou, čiže poznajú ak sa tomu druhému niečo stane. Rona zacítil Redovu smrť a tak sme sa vzbrali do Mio Rúsau. Prišli sme práve včas.“

Will sa smutne pozrel na Ronu, ktorý len sedel v jednej polohe. Potom chlapec odvrátil zrak na krídlo draka.

„To hej,“ zamrmlal. „A draci?“

„Ich zavolala Rûmen. Je to výnimočná schopnosť, ktorá sa prejaví len u niektorých elfov.“

Asi minútu sa nikto neozval, potom hmla zmizla a pod nimi sa objavili polia, lesy a domy. Will zalapal po dychu – ešte nikdy nebol tal vysoko. Nad ním preletel ďalší elf s drakom. Rútil sa dopredu a trikrát sa otočil. Elf na ňom výťazoslávne vykríkol a zniesol sa nižšie. Rûmen pokývala hlavou.

„Pche, Deäou…“

 

          

Will ešte stále bojoval s duchmi. Odrážal ich útoky bolo pre neho čoraz ťažšie, keďže už nevládal. Povzbudzovalo ho ale to, že videl, že ich ubúda. Sivá záclona redla a odhaľovala Mesto duchov. Willa úplne opustila odvaha vtedy, keď zbadal medzi duchmi Xeraxa. Vietor, ktorý duchovia stvorili mu rozfúkol rúcho a odhalil čiernu košeľu, a čierne nohavice. Červené oči sa sústreďovali na zúfalého Willa. Duchovia od neho začali odchádzať a leteli k obrovskej skale, v ktorej sídlil Xerax.

„Vidím, že odolávaš mojim bojovníkom,“ povedal Xerax.

„Čo chceš?“ zreval trasúci sa Will.

Xerax luskol prstami a k Willovi letel čierny šíp. Chlapec ho odklonil mávnutím ruky.

„Kto ťa učil?“ opýtal sa Xerax. „Nato, že si dieťa, čaruješ dobre.“

„Učil ma Wírufen. Neviem, či ho poznáte.“

„Pravdaže ho poznám. Už je to jasné, prečo kúzliš tak dobre. Učil ťa najlepší učiteľ, aký existuje. Mal by si si toho vážiť a nie takto zahadzovať svoj život.“

Will mlčal. Čo má teraz robiť?

„Kde...je Sedre?“ zmohol sa na túto otázku.

„Ó, ten chudák! Už to má za sebou!“ zahulákal Xerax a mávol rukou.

Willa akoby obliali ľadovou vodou. Sedre je mŕtvy!

„Vtom prípade je to jasné! Pomstím ho!“ zakričal a rozbehol sa.

Xerax sa vyhol jeho úderu mierenému na hruď a pritom si mrmlal:

„Chudák dieťa, nevie, čo robí.“

Xerax pokrčil nohy a chytil Willove zápästie.

„Vieš, Will, ja som mág, ktorý používa temné kúzla. Proti mne nemáš šancu. Nechcem ťa zabiť, čiže ťa upozorňujem. Dávam ti takúto možnosť: vzdáš sa, ja ťa omámim, aby si Liqenjimu nič nevyzradil a pustím ťa preč. Čo ty na to?“

Will sa naňho zlovestne pozrel.

„Nikdy!“ zreval a pustil sa do boja, ktorý pozostával z bezhlavých sekov.

„Tak teda budeš patriť mne!“ zašepkal Xerax a zdvihol ruky.

Duchovia znovu začali prilietavať.

„Zmocnite sa ho!“ prikázal Xerax.

Will onemel. Stál na jednom mieste  pozeral sa, ak doňho duchovia vrážali. Prechádzali cez neho, ako keby ani nebol hmotný a cítil, ako je čoraz ľahší. Cítil čoraz menej zlosti a pred ním sa stmavovalo. V hlave už nepočul hučanie. Nepočul nič...

Rev... Silný, škriekavý rev prenikol do Willovej hlavy a prerušil beztiaž a monotónne lietanie duchov. Xeraxovi zmizol úsmev z tváre. Duchovia sa rozpŕchli a pred Willom sa objavili záblesky. Chlapcovi sa zatočila hlava a upadol do bezvedomia.

Čierňava...

„Nie! Musím vstať! Musím dokončiť misiu...!“ pomyslel si umierajúci Sedre a posadil sa. Dlaň dal na zem a zamumlal: „Leterolanie“! Pred ním sa objavil prázdny zvitok. Sedre začal hovoriť správu o tom, čo sa dialo a tá sa obajavovala na zvitku. Keď ju dohovoril, zašepkal:

„Liqen...ji...“ zvitok sa premenil na vtáka, ten vzletel a elf sa zvalil sa na zem. 

Vták ešte smutne zaškriekal, zvuk sa rozplynul po strašidelnom Meste duchov...

 

            Will otvoril oči a zbadal hmlu. Bol prikrytý hnedou dekou, keďže bola veľká zima. Obzrel sa doprava a zbadal obrovské krídlo. Posadil sa a pred sebou uvidel dlhý chvost s ostňami. Za ním sedel na koženom sedle elf, ktorý držal opraty, ktoré boli pripevnené na dlhom krku istej bytosti. Bytosť naklonila hlavu a Will už vedel, na čom sedí. Žlté oči, ostne, čierna koža...sedel na drakovi!

Will sa mykol, lebo k nim priletel ďalší drak. Sedela na ňom elfa, ktorú Will poznal z hradu.

„Rûmen!“ vykríkol.

„Will! Vidím, že si sa už prebral,“ povedala elfka, pričom sa doširoka usmievala.

„Ale…čo je so Xeraxom? A so Sedrem? A mňa napadli duchovia! Akože som tu?“

„Zachránili sme ťa predsa!“ ozval sa ďalší známy hlas.

Will sa otočil a zbadal Soru, ako letí na ďalšom drakovi.

„Xerax ušiel,“ dodala a zachmúrene pred seba pozrela.

„Ale...ako ste sa dostali k drakom? A ako ste ma našli?“ nechápal Will.

Sora kývla k elfovi, ktorý viedol draka, na ktorom sedel Will.

„Je to Redov brat. U elfoch sú bratia spojení mysľou, čiže poznajú ak sa tomu druhému niečo stane. Rona zacítil Redovu smrť a tak sme sa vybrali do Mio Rúsau. Prišli sme práve včas.“

Will sa smutne pozrel na Ronu, ktorý len sedel v jednej polohe. Potom chlapec odvrátil zrak na krídlo draka.

„To hej,“ zamrmlal. „A draci?“

„Ich zavolala Rûmen. Je to výnimočná schopnosť, ktorá sa prejaví len u niektorých elfov.“

Asi minútu sa nikto neozval, potom hmla zmizla a pod nimi sa objavili polia, lesy a domy. Will zalapal po dychu – ešte nikdy nebol tak vysoko. Nad ním preletel ďalší elf s drakom. Rútil sa dopredu a trikrát sa otočil. Elf na ňom víťazoslávne vykríkol a zniesol sa nižšie. Rûmen pokrútila hlavou.

„Pche, Deäou…“

 

            Zvuk stoviek kopýt sa približoval k Mestu duchov. Fauni zastali na jeho hranici a zahľadeli sa naň. Kasen tiež.

„Tam niekde v temnote sa skrývajú zločinci, ktorí nám spôsobili toľkú bolesť,“ povedal Žarva, náčelník faunov a zúžil oči. „Tak ich poďme zlikvidovať!“ vykríkol a rozbehol sa.

Za ním bežali ostatní. Piesok sa za nimi rozvíril a pomaly sa znova usadil. Uháňali Mestom duchov, ako blesk. Kľučkovali pomedzi skalami preskočili pestré kamene vyčnievajúce zo zeme, pričom očami blúdili po okolí.

„Je tu…ticho,“ poznamenal Kasen. „Žarva, tu nikto nie je.“

Žarva neodpovedal, len bežal ďalej. Približne o minútu došli k obrovskej skale, kde sa pred necelou hodinou odohral smrtonosný súboj. Fauni sa na ňu nemo pozerali.

„Niet pochýb o tom, že sú tu,“ povedal Žarva, zdvihol kopiju a zreval: „Útok!“

Fauni sa rozbehli a Kasen vytiahol svoj meč, tak isto, ako fauni vytiahli kopije, meče a štíti. Keď dobehli ku skale, ignorovali drevené schody, ktoré do nej videli a vybehli po jej strmom úbočí. Vbehli dnu a namierili si to ku dnu. Keď sa im do cesty postavil strážca, zabili ho, bez toho, že by povedal čo i len slovo. Postupne schádzali dole, až sa ocitli na dne balvana. Kasen sa pozrel hore a zbadal obrovský priestor a zložité mechanizmi, ktoré lemovali steny skaly.

„Sú to oni,“ precedil Žarva, keď sa pozrel na vojakov so znakom na uniformách.

Otočil sa a prikázal:

„Zabite ich.“

Všetci sa rozbehli. Kasen zoskočil z fauna a bojoval sám. Vojaci boli v šoku, no i keď si už uvedomili, čo sa deje, nemali proti nim šancu. Fauni ich kopali kopytami, pichali kopijami a prebodávali dýkami.

„Poplach!“ zaznelo zrazu.

Všetci zdvihli hlavy a spoza mechanizmov vystrčili hlavy ďalší vojaci, tentoraz s puškami. Začali strieľať na faunov. Ani týmto však neuspeli, lebo fauni zdvihli štíty nad hlavy, pričom stále bojovali. Kasen kombinoval šermovanie s mágiou a chvatmi prvého stupňa. Za desať minút pobili vojakov, ktorí boli na dne balvana a bežali zasa hore, pričom bodali do mechanizmov. Kasen zrazu začul dunenie. Pozrel sa nad seba a uvidel desiatky ďalších ľudí bežať vo vzduchu smerom k nim.

„Elgorovia!!“ zreval Kasen.

„Strieľajte šípy!“ rozkázal Žarva a fauni vybrali luky.

Desiatky šípov leteli každú sekundu do elgorov, ktorých postupne ubúdalo, no nedokázali ich zastaviť úplne a kríženci človeka a elfa sa dostali k nim. Plnou rýchlosťou do nich vrazili, pričom rozbili stenu balvana. Potom v sutinách mlátili kašľajúcich faunov.  

„Boli zabezpečení ochrannými kúzlami,“ pomyslel si Kasen, vzchopil sa a zaútočil na jedného elgora kúzlom, ktoré pozostávalo z vrhnutia modrého blesku.

Elgor ho odklonil a vyslal tlakovú vlnu, ktorá hodila Kasena o stenu. Ten to tak nenechal a urobil to isté. Elgora vyhodila nad priepasť. Nespadol a vďaka kúzlam zostal nad ňou stáť. Kasen za ním vybehol a začali bojovať päsťami. Kasen zablokoval elgorov úder lakťom a chytil ho na krku. Elgor sa chvíľu vzpieral, no silnému Kasenovi nevykĺzol. Ochabol a smutne sa pozrel na Kasena. Na čele mu vystúpil pot.

„No tak! Urob to! Zabi ma!“

Kasen mlčal. Zahľadel sa do zúfalých modrých očí, ktoré priam prosili o zmilovanie.

„Prečo?“ zašepkal. „Prečo mi to robíš takým ťažkým?!“ zreval a pustil elgora. Zároveň ho udrel do tváre.

Elgor sa postavil a pozrel sa na Kasena.

„Prečo…si sa zľutoval?“ chrapľavo sa opýtal.

Kasen, ktorý už išiel späť na bojisko ho ignoroval.

„No tak! Povedz aspoň svoje meno!“ elgor už priam vrieskal.

Kasen konečne zastal a otočil hlavu.

„Kasen. Kasen Ulfen,“ povedal a pokračoval v chôdzi.

Elgor naširoko otvoril oči a sťažka dýchal.

„Kasen­…Ulfen?!“ zašepkal a pozrel sa na Kasena, ktorý už bojoval v spleti prachu, kameňov a zaklínadiel.

Divoký boj trval asi pätnásť minút, a napriek tomu, že Elgorovia používali kúzla, nedarilo sa im. Fauni boli jednoducho silnejší. Zrazu v skale zadunel hlas, ktorý sa odrážal od kamenných stien.

„Elgorovia, k východu!“

Nato kríženci začali ustupovať.

„Nenechajte ich ujsť! Za nimi!“ kričal Žarva.

Chudáci elgorovia bežali, ako len vládali, kúzlili zábrany, strieľali do faunov zaklínadlá, no nedarilo sa im hordu naštvaných faunov zastaviť. Dohnali ich. Elgorovia vrieskali, no fauni ich bez milosti zabíjali. Sem – tam sa ukázala strela od vojakov, no nič. Bezhlavé zabíjanie prerušil škrekot, ktorý už Kasen počul. Prichádzal zvonka a patril drakom. Asi šiestim elgorom sa podarilo uniknúť a bežali k východu. Tam ich čakali zelení draci. Nasadli na nich a obrovské okrídlené bytosti sa odrazili od zeme. Fauni pobili zvyšok elgorov a tiež bežali k východu. Tam zbadali desiatky drakov krúžiacich po oblohe.

„Strieľajte!“ rozkázal Žarva svojej skupine, ktorá žasla nad drakmi.

More valiacich sa šípov zaplavilo oblohu, no elgorovia vytvorili bariéru a iba pár šípov cez ňu preletelo. Až vtedy si Kasen všimol, kto na drakoch sedí. Boli to vojaci, holohlaví strážcovia a zvyšok elgorov. Na jednom dokonca sedel Xerax, no Kasen ho ešte nepoznal.

„Do hory drakov! Pohnite sa!“ zavrčal Xerax a jeho drak sa už rútil dopredu.

Ostatní tiež. Žarva hádzal svoj pohľad plný obáv z oblohy na faunov. Oči mu zablúdili na Kasenovi a a rozbehol sa k nemu. Chytil ho za košeľu a vytiahol ho na chrbát. Potom sa otočil k ostatným.

„Poďme! Dohoníme ich!“ vykríkol, pričom mával rukami.

Fauni zrevali bojový pokrik a rozbehli sa. Žarva tiež. Bežali tak rýchlo, ako len vládali a medzera medzi nimi a drakmi, ktorí už spomalili sa zmenšovala. Už boli preč z Mesta duchov, keď Žarva zreval:

„Strieľajte! Neľutujte ich! Nešetrite šípmi!“

Nato fauni znova vytiahli luky a more šípov zaplavilo oblohu. Elgorovia si ich nevšimli a tak sa neubránili. Draci padali jeden za druhým. Vtedy sa Xerax obzrel na zem a zbadal ich.

„Na čo čakáte? Postavte bariéru!“ rozkázal elgorom.

Tí sa ohli, aby boli voči zemi naklonení na 90° a vystrčili pred seba ruky. Sotva viditeľná čiara sa začala objavovať medzi nimi a zemou, no kým bariéru spevnili, fauni staviteľov zostrelili. Elgorovia padli, no prišli ďalší. Tí robili to isté a fauni ich znova zostrelili. Xerax zavrčal a rozkázal:

„Stúpame! Prestaňte so stavaním!“

Všetky draky začali strmo letieť vyššie, kam už šípy nedosiahli. Zakryl ich mrak a faunom sa stratili z dohľadu. Tí nestrácali hlavu a cválali k hore drakov, pričom sa vyhýbali lesom, dúfajúc, že drakov zbadajú. Takto to išlo desať minút, keď už Kasen stratil nervy a pomocou kúzla vyslal obrovský vietor na oblohu, ktorý odvial mraky a tak sa im naskytol znovu pohľad na okrídlené kreatúry.

„A teraz ich dostaneme!“ povedal s úškrnom Kasen.

Zdvihol ruku a ukázal na jedného draka. Zažmúril oči a vykríkol:

„Killesera!“

Z prstu mu vystrelil blesk a zasiahol draka pod krídlo. Drak začal padať na zem. Medzi elgormi nastal ruch. Kasen znova vystrelil a zasiahol draka letiaceho pri Xeraxovi. Úsmev mu ale zmizol z tváre, keď sa Xeraxov drak obrátil k nemu a vyslal obrovskú červenú žiaru smerom k šokovaným faunom. Žiara pálila trávu.

„Rýchlo preč!“ vykríkol Žarva a fauni sa rozbehli smerom k Mestu duchov.

Žiara zmizla, no draci už boli preč.

Fauni sa zoskupili na poli.

„Majú namierené do hory drakov, čiže ich ešte môžeme dostať,“ podotkol jeden faun.

„To áno, ale proti jeho kúzlam nič nezmôžem,“ odpovedal mu zamyslene Kasen. „Boli to totiž temné kúzla.

Žarva mlčal a uprene hľadel pred seba. V hlave sa mu zrejme premietali všetky možnosti boja.

„Máme ešte elfov. Oni majú draky. Je jedno, aké mocné kúzla používa, nás je viac. A ak na neho zaútočíme naraz, nebude sa vedieť ubrániť!“ povedal vodca faunov a usmial sa

Kasen prikývol.

„Áno. Ešte sme neprehrali,“ povedal, sadol si na Žarvu a očami preletel po faunoch. „Nevzdávajte to, priatelia moji. Smer: hora drakov!“

Fauní roh sa rozozvučnil a stoviek kopýt sa zase rozbehlo.

---