Stará jabloň

V krajine slnka, za tisícoro krásami nášho sveta, tam kde už leží len nekonečný oceán, stál osamelý zámok - hrad, ktorého steny stáli už stovky liet a ani vlny morské, ani vietor nebeský, nezlomili ich pevnosť a neotupili ich krásu. A v záhradách zámku - hradu toho pobehoval princ. Už od skorého veku rád sa preháňal po šírich záhradách svojej matky, blúdil po lesoch svojho otca, ale najradšej sa uchyľoval na čistinu vedľa potôčika. A každý deň sedával princ na brehu potôčka, a hľadel do šírich diaľ a čakal až na neho otec ukáže, povediac: ,,Synu, už dosť si starý a minulo ti dvadsať liet. Zober koňa z mojich stajní a na jeho chrbte nechaj sa unášať do šíreho sveta, ktorý ťa náručou volá. A čím dalej budeš od domova, tým silnejšie si ťa svet na svoju hruď privynie. A tak synu choď, neohliadaj sa a daľších dvadsať rokov blúď a konaj dobro len. A keď nakoniec ženu statočnú nájdeš si, sem na zámok - hrad môj priveď ju, nech potom moja koruna, prejde na tvoju hlavu." I na túto chvýľu čakal princ. Každý deň hľadel do diali, či zima bola, či leto. Nech pod ním počali púpavy, či jarná tráva sa na svet drala, alebo vietor vlasy mu strapatil a listy halili mu tvár. Neustále hľadel do tej šíry, kde len vrcholce hôr na horizonte bránia tajomstvu diaľok, ako veľmi ich chcel prekonať. A keď potok dvadsať krát zamrzol, predtúpil princ pred otca svojho. on na neho ukázal prstom, pokynul aby princ nekľačal v prachu a aby povstal. Hľadel mu do starej tváre a vypočul si to čo má na srdci. Toho večera už bol princ na ceste. Mal hlavu plnú dobrodružstiev, hrdinstva a odvahy. Túžil vrhať sa do nebezpečenstiev, túžil pomáhať, naprávať krivdu. Ale strašlivo narazil. Piatu noc jeho ciest, za splnu a neba hviezdnatého, napadli ho zbojníci. Princ odvážne vytasil šablu a bránil sa ako mohol. Ale zlo malo dnes prevahu. Princ padol, rapierom zranený. Z ramena hrozne krvácal a strácal vedomie. Zbojníci odviedli jeho koňa, zobrali mu výstroj, zlaté háby a brnenie. Nechali ho celkom osamelého a bezmocného uprostred lesa. Princ sa konečne prebral. Bolesť v ramene bola náramne silná. Zápach krvy však privolal daleko horšie obludy ako zbojníkov. Lesná háveď, ľudožravý vlci a medvede. Pomaly princa obkľúčili a chystali sa skoliť ho. Tu však s pomedzi stromov zažiarilo svetlo. To svetlo nádeje ktoré teraz princ hľadal. bola to krásna deva, zo zlatistími vlasmi upravenými do copa, v dlhých belasomodrých šatách, ktoré boli prešívané hmlou. Vo vlasoch mala vpletenú oblohu a jej tvár bola šírou krásnou lúkou, plnou krás. Tie beštie krvilačné utúpili, ako pred ohňom utiekli. Dievčina natiahla ruku. Podala ju princovy. pomohla mu vstať a odviedla ho do svojich komnát v zámku svojom. Princ nespýtajúc sa na jej meno za všetko ďakoval jej úsmevom. Ona ho uložila do postele a dopriala mu oddychu. Zavolala ránhojičov z daľekého kraja, zadovážila mu všetko čo si prial. A keď sa princ po mesiaci prebral z mrákot a nočnej mory, poďakoval svojej zachránkyni tak ako len z celého srdca mohol. Dievčina sa volala Virna. Obaja sa zaľúbili na prvý pohľad a brat Virnin ich zväzku požehnal. Princ a Virna dohodli sa na návrate do zámku - hradu kde čakal na princa a princeznú vytúžený trón. Uľahli pred cestou spať, aby nabrali síl. Ale neznáma zloba vyčíňala tej noci a Virna sa stratila. Princ prehľadal celú izbu, celú chodbu, celé krídlo, celý zámok i záhrady, ale Virna ako keby sa prepadla pod holú zem. Nikto neodpovedal keď sa jej meno ozvalo z hrdiel sluhov, nikto sa nozval keď ju vyvolával princ. Len ticho a ozvena jej mena sa vznášala v okolí. Prin nezahálal ani okamih. Nasadol na najlepšieho koňa a vyrazil do diale odhodlaný nájsť svoju vyvolené za každú cenu. I hľadal Virnu rok. A keď prešiel rok a on prebrodil sa snehom na šírich pláňach, nadišla jar. Potom leto, potom jeseň a nakoniec sa znova brodil snehom. Uplynul ďaľší rok, a ďaľší. Prešlo desať rokov. Prešlo ich dvadsať, päťdesiat, ale Virna bola stále stratená. Princ ale odhodlane hľadal a hľadal a roky mu ubiehali. A keď mu bolo deväťdesiat deväť rokov, tak dohľadal. Vysílený, zostarnutý a šedivý princ v hrdzavom brnení, vo výchore a fujavici došiel pod staru jabloň. Tu si ľahol do snehu a zaspal. Ako dlho spal sa nevie, ale vie sa že keď sa zobudil tak sa zem zazelenala a strom zarodil jablkami. Jedno spadlo princovy na kolená. Jablko ho prebralo z jeho večného spánku. Zoschnutou, konáru podobnou rukou zobral jablko zo zeme. Zahryzol do neho zostávajúcili zumami a kúsok prevaľoval v ústach. Bolo to osviežujúce, neskutočne dobré. Cítil že mu osílelo telo a že je mladší. Ale bol to len pocit. stále ležal, deväťdesiat deväť ročný, v hrdzavol brnení pod starou jabloňou. Zafúkal vietor a listy sa dali do spevu. Šepkali meno Virny. Princ sa snažil postaviť sle nedarilo sa mu to. Listy mocnejšie spievali a hlásali meno Virny. Z tichým mlčaním pomali odpadával jeden list za druhým, druhý za tretím až na strome neostal ani jeiný list., len jednié nedostupné jablko. Princ tušil svoj koniec, daľšia zima a bude mu jedno storočie. Štyry pätiny života hľadal. A nenašiel nič. Jedine svoj koniec. Princ sedel pod jabloňou. : ,,Princ, prečo si ma hľadal?" Princ sa namáhavo otočil a pozrel do mŕtvej koruny jablone. ,,Virna?" ,,Prečo si ma hľadal, prečo si len vyplytval svoj život hľadaním. Prečo si na mňa nezabudol a nevenoval sa svojmu štastiu?" ,,Virna, ty si moje štastie. Mojou prehrou by bolo prestať ťa hľadať." ,,Nesmieš vyhrávať vždy, všetko má dve strany. Raz vyhráš, raz povolíš, raz sa skloníš, raz zaklameš, všetko sa točí." ,,Ale Virna." ,,čo je tvojou výhrou? no čo je tvojou dvešnou výhrou. Našiel si ma. čo je tvojou výhrou." ,,Predsa ty Virna. Ty si mojou odmenou." ,, Vieš že úderom nového roka zomrieš. To ti bude presne sto rokov. Osemdesiat rokov si ma hľadal. Našiel si ma. A ako dlho sa budeš radovať z výhry? Hodinu? Minútu? koľko času ti zostáva?" ,,Na tom nezáleží. Ja ničoho neľutujem, mojou výhrou si ty, a nehľadím na to čo som vyplytval, ale hľadím na to čo som získal." ,,Ach princ môj, ty ničomu nerozumieš. Ide ti o moje štastie?" ,,Vždy mi išlo o tvoje štastie, preto som ťa hľadal. Aby si mohla byť štastná." ,,Miluješ ma?" ,,Samozrejme." ,, Tak prečo ma zabíjaš. Každý list ktorý dnes padol, bol jeden deň tvojho života ktorý ubehol, každé jablko bolo rokom a to posledné, osemdesiate jablko, visí už len na tenkej stopke. Tak povec, prečo mi ubližuješ." ,,ale ja..." ,,Milovala som ťa najväčmi na svete. A mojím štastím bolo tvoje štastie, a tím že zomrieš, zomriem aj ja. A potom načo ti bude všetko štastie, keď ma zabiješ." ,,Nerozumiem ti Virna." ,,Ak ma miluješ, pochopíš že mojím štastím je štastie tvoje. A keď sa trápiš ty, trápim sa ja. Každé zranenie čo si utŕžil za tie roky, odzradlilo sa v mojej kôre, každý rok ktorý uplynul, odpadol kvet. Tak načo ti bola tá púť ku mne, ku tej ktorá aj tak zomrie." ,, Ale, ja som ťa chcel zachrániť." ,,A tým si ma zničil. Bezmyšlienkovite si hľadal nedosiahnuteľné že pre teba prestalo existovať to čo na teba ešte čakalo. Ne svojich cestách si stretol tisíce Virn. Každá bola ako ja. Ale ty si hľadal len mňa. Lebo si ma miloval. Ale tá láska bola aj nožom ktorým si postupne odrýval kôru môjho kmeňa. A tu nakonci, na konci tvojej púte ležíš starý, bez cieľa, bez budúcnosti, bez výhry, bezomňa." Prin sa rozplakal, až teraz mu to došlo. Bol sebecký, slepo sa hnal za nedosiahnuteľným a dôkazom jeho lásky nemalo byť to že vyplytval svoje štastie. Svoju lásku mal dokázať tak že by zostal štastný. Jedine vtedy by mohla Virne žiť. Zafúkal vietor. Posledné jablko spadlo zo stromu rovno vedľa princa. ,,princ, láska, dávam ti druhú šancu. Dávam ti šancu zachrániť ma. Ak ma skutočne miluješ, vzáš sa ma a zieš to jablko. Ja sa stratím, rozplyniem sa ako hmla ale budem štastná. A ak ma miluješ, tak vieš že ja nechcem byť neštastná a jedine tvoj život dá život mne." Princ zťažka uchopil jablko. Zahryzol sa do neho. Jeho kyslá štava sa rozliala v jeho ústach. Zdvyhol sa severný vietor, rozvýril lístie a odniesol celú jabloň preč. Princ sa prebral, ako dvadsať ročný, v posteli. Virne tu nebola. Hľadal ju. Hľadal ju všade. V záhradách, v zámku, všade. Ale virne sa stratila. Bola nenávratne preč. Ale princ nezabúdal. Tým že je neštastný, je neštastný Virna. A aby bola virna štastná, musel sa vzdať slepého hľadania. Vystrojil sprievod a vydal sa späť do zámku - hradu ku svojim rodičom. A cestou zastavil v dedine zvanej Križovatka. Tu chcel prenocovať, ni ako pán, ale pri sovjom koni v stajni. Ležal na sene v brnení a premýšlal o slovách Virny. Hľadel na iných koní ako pohrabávajú nohamy, erdžia a funia. Dvere sa z vŕzgotom otvorili a vošla do nich deva. V tváry trocu špinavá, vlasy mala postrapatená každodennou robotou ale odrážala sa v nich obloha. Tvár mala ako lúku plnú kvetín a jej prostý šat belasou skvel sa. Princ sa postavil a uchopil tú dievčinu. Usmial sa na ňu a tám mu na jeho otázku odpovedala: ,,Volám sa Virna."