Aescefalin osud

Tzv. antická tragédia

Aesfacelin osud – tragédia

 

Terades – sochár

Parimetes zo Samu– bohatý kupec

Aesfacela – socha

Barados – šlachtic z Atén

 

Chórus: Príbeh náš odohráva sa v časoch prastarých. Mladý Terades, sochár z Atén na objednávku Parimetesa, kupca, vyrába prekrásnu sochu dievčiny Aescefaly, ktorá mala krásou zatieniť Afrodítino kúzlo. A Aescefala, uväznená v mramore čakala na deň keď opustí jeho dielňu a okúsi svet.

 

Aescefala: Tisíce liet čakania a stovky liet tých pút. Zväzujú ma, spútavajú, zarezávajú sa mi do zápästí a nôh. Čakám tisíce liet na hrdinu, ktorý dokáže zraziť mi putá a oslobodiť ma od bolesti. A Terades, zrazil tú kamennú masku mojej tváre a oslobodil ju. Vyrval moje ruky z okov vekov a teraz zostáva už len zraziť okovy z nôh a budem voľná. Vezmi dláto hrdina môj, a zrážaj, opracovávaj a odhadzuj tie skaliská, tú tiaž a putá čo spútavajú moje nohy. Osloboď ma aby som konečne mohla vykročiť do sveta a milovať ťa.

(Dvere sa otvoria a vojde Terades a Pramiteles)

Terades: Aesfacela je takmer hotová, podľa tvojich prianí. Snažil som sa vystihnúť krásu samotnej Afrodíty a dokonať to čo morské vlny a pena nezvládla. A tu ju máš, Pramiteles zo Samu.

Parimetes: (Vojde na scénu spolu s Teradesom. Pristúpi ku Aescefale a pohladí ju.) Kvalitná práca a skvelá precíznosť. Musím ti poblahoželať Terades. Čo bohovia nezvládnu, tvoje ruky hravo dokončia. Samotný Zeus sa na teba musí usmievať. Chválim teba aj tvoju prácu.

Terades: Od teba, Pramiteles si cením pochvalu dvojnásob. Trápil som sa s týmto blokom mramoru veky, celý čas. Ale práca ešte nieje hotová, sám vidíš. Ešte som ju nevyslobodil.

Aescefala: Ó bohovia. Počuli ste hrdinu? Musí ma oslobodiť. Moje zajatie mu nieje ľahostajné i ja pre neho ceny mám. Oslobodzuj teda od mramoru ťažkého údelu. Ó len tepaj a tep.

Terades: Pramiteles, dovoľ mi otázku.

Parimetes: Pýtaj sa dobrý Terades.

Terades: Prečo toto. Prečo ste chceli mať sochu čo i Dia oslepí a zastrie jej krásu dcéry mora povlakom. Prečo si chcel stvoriť takú krásku, Olympanku. Prečo tak.

Parimetes: (Sadne si do kresla) Dobrý Terades, tak je to že zomrela mi žena. Jej duch krásny bol. Jej duša bola bohyňou. Bola dobrá, rozvážna, múdra, skrátka krásna. Mala božský hlas i kus boha v sebe. Hovorili mi, je to nymfa. Ako tá dokázala krásne spievať. Tým spevom si ma získala ten deň keď som ju prvý krát uvidel. Uchopila ma a odvtedy som bol s ňou. A ja som skutočne nevedel ako najlepšie vyjadriť tú dušu. Pre mňa bola tým najlepším na svete. A preto som ťa požiadal, Terades, aby si vytesal jej dušu, aby aspoň na chvíľu bola na svete.

Terades: Krásny príbeh Parimetes. Neznal som tvoju ženu. Musela byť krásna i krásnu dušu mať. Závidím ti chvýľe s ňou strávené. Veru neznal som ju, škoda večná. Teraz zostane tu po nej len táto kráska.

Aescefala: Kráska. Ako krásne znie to z jeho úst. Tak krásne vychádzajú tie slová z jeho pier. Tie melodické tóny lahodia môjmu sluchu. Milujem ho a on aj mňa miluje. Nikdy ho neopustím.

Parimetes: A kedy budeš s prácou hotový Terades?

Terades: Ešte pár nocí to trvať bude, možno až po jeseni.

Parimetes: Skutočne dobrá práca Terades. (Znova pohladí Aescefalu) Skutočne dobrá.

(do miestnosti vojde Barados, šlachtic z Atén)

Barados: Dobrého dňa prajem.

Terades: Barados, priateľ môj. Čo ta privádza do mojej skromnej dielne?

Barados: Kroky moje namierené kol nej boli, preto napadlo ma že navštívim svojho starého priateľa.

Terades: Tak teda, vítaj tu priateľu.

Barados: (Pristúpi ku soche Aescefaly) Krásna. Pre koho vyrábaš tú Afrodítu?

Terades: Nieje to Afrodíta priateľu, ale Aescefala. A vyrábam ju na požiadanie tohto dobrého pána. (Ukáže na Parimetesa)

Barados: Parimetes zo Samu. Poznám vás. Myslím že poznáte môjho otca. Daedarisa. Daedarisa z Atén.

Parimetes: Dobre ho poznám. Je mojím dolhoročným priateľom. Ale netušil som že má syna. Nikdy o vás nerozprával, aspoň čo mi pamäť siaha. Viem len že má dve pohľadné dcéry.

Barados: Nič to. Teraz sa poznáme. A prečo taká zvláštna požiadavka. Žena krajšia Afrofdíty. Vlasy krásne a telo bohyne.

Pramiteles: To je, priateľu, moja žena.

Barados: Vaša zosnulá žena. Je mi skutočne ľúto. Škoda že som ju nikdy nepoznal. Musela to byť nádherná bytosť.

Parimetes: To skutočne bola. Skutočne bola.

Aescefala: Krásna. Skutočne som krásna. Páčim sa tým ľuďom, kus kameňa páči sa im. Môžu ma milovať všetci, a všetkých milovať budem ja. Však najväčšmi ja budem vždy ľúbiť Teradesa. Osloboditeľa môjho, môjho leva. Je mojím pánom.

Terades: Barados. Skutočne som rád že ťa vidím a ďakujem za pochvalu. Cením si že taký obdivovateľ krásneho umenia navštívil moju dielňu a slovom ohodnotil prácu moju.

Barados: Vďaka je na moje strane. Veď si moju vilu vyzdobil sochami. Si skutočný majster a keby si bol bohom, postavím ti stovky chrámov a uctievam len teba.

Terades: Ké rúhanie. Že sa nehambíš. (povedal zo smiechom)

Barados: Využijem tejto príležitosti a pozvem vás oboch do môjho domu. Pečiem barana.

Terades: Ďakujem ti za pozvanie priateľu. Rád sa dostavím.

Parimetes: Taktiež zavítam na tú zošlosť. Tak zatiaľ sa tu opatrujte. (odchádza)

Barados: Tá socha je prekrásna. Razom pre mňa prestali existovať ostatné. Keby len táto jedna bola na zemi, nedbám. Všetky by som oželel len túto by som chcel mať.

Terades: Aj ja ju mám rád. Tie veky čo som strávil s tou sochou. Tiež ma spútala. Je to puto čo ma ku nej viaže. Milujem ju. Cítim z toho kusu chladného kameňa teplo srdca ľudského. (Dotkne sa Aescefaly)

Aescefala: Áno, áno, Terades môj. Dotýkaj sa ma, uchop ma a už ma nepusti. Tvoj dotyk je hrejivý, a chlad toho mramoru, okov, spočívajúcich na mojom tele, ustupuje. Tak dlho sa ma nikto nedotkol a ty teraz. Nádherné. Len sa ma dotýkaj. Je to krása. Je to láska. Je to nádhera planúca. Len sa dotýkaj. Neprestávaj láska. Len sa dotýkaj.

Terades: (Odtiahne ruku) Cítim tam to srdce, pulzujúce v mramore. Tu (položí jej ruku na hrudník) Tu pulzuje. Len sa ku nemu dostať. Tu je. Tu bije. Ako kladivo nášho kováča. Bije a prebíja sa na povrch. Cítim ho a ja ho musím oslobodiť.

Barados: Ale to môžeš spraviť i neskôr. Teraz odpútaj sa od práce a poď na hostinu.

(Spoločne odchádzajú, z ich odchodom vojde na scénu Parimetes)

Parimetes: Aescefala. Krásna, moja. Ako sa máš.

Aescefala: Púta ma ten mramor. Cítim bolesť a chlad Parimetes.

Parimetes: Chvíľ pár a budeš slobodná. Vezmem si ťa do vily a tam zostaneš do konca vekov po mojom boku. Len sa zbaviť okovou. (Pohladí neopracovaný mramor.) Sú tu. Tie putá.

Aescefala: Tisíce rokov odrážajú sa na týchto putách. Nikdy nespadnú samé od seba. Vždy iný musí ich zraziť. A slobodná potom okúsim ten svet o ktorom dozvedám sa z rečí. Uvidím tie vtáky, to slnko a pocítim chladný vietor na tvári.

Parimetes: (Do miestnosti vletí vták. Neurčitého druhu) Sleduj Aescefala. Tam letí vtáčik. Ty si mala rada vtákov. Tie božské stvorenia. Tých lietavcov a spevákov. (Vták si sadne na Aescefalu.)

Aescefala: Ach tvoje pazúriky vtáčik. Necítim ich. Som skala. Takých si videl dosť. Pre teba nič neznamenám. Som ako všetko ostatné. Nehybné, pokojné. Mohol by si tu sedieť do konca, do konca vekov a sedieťešte ďalej. Nikdy sa nepohnem (rozplače sa) som skala. Nádherná skala. Skala milovaná ľudmi. Skala milujúca. Ale nehybná. Nikdy nepoložím ruku na tvár Teradesa. Nikdy neuchopím ruku Parimetesa. Nikoho nepoľúbam bozkom kým on sám mi ho nedá. Nikdy.

Parimetes: Smútok ťa zmohol Aescefala. Vidím ti to v očiach. Tvoje oči smutné sú. Také uplakané. Nesmúť drahá.

Aescefala: (Zdvihne ruku a chytí Parimetesa) Nič. Nemôžem sa dotýkať. Odsúdená na skalu. Najhoršie okovy. Z tých sa nič nedostane. Terades ma oslobodí. Budem štastná, zbavená okov. Bez pohybu na veky. Nešťastná. Však i šťastná zároveň.

Parimetes: Musím ísť láska. Opúštam ťa tu, nechám vo tme. Už čoskoro budeme spolu. (odíde)

Aescefala: Až teraz som si to uvedomila. Ja hlupaňa. Nikdy nebudem z Teradesom. Mňa odvedie si ten muž. Nebudem môcť hľadieť na ten svet a milovať. Terades opustí ma ako predomnou stovky opustil. Moja láska zostane v temnotách na výslní paláca. Ja budem milovať ho. Ale bude to nemožné. Ja neschopná pohybu budem len stáť a hľadieť z okna. Do konca vekov budem takto stáť uprostred snenia kde sa budú pohybovať húfy ľudí. Vymieňať si osudy. Budem tu či tam stáť a čakať na Teradesa. A on zomrie a naveky ma opustí. Bohovia ste krutý. Najskôr na mňa uvalíte reťaze a potom keď sa z nich oslobodím tam mi pripravíte ešte väčšie muky. Tak zanechajte ma tu, v temnotách, správne tak. Nech ja ostanem navždy v tých temnotách. Nech na slnko nespočinie slobodný môj zrak, nech moja dlaň neokúsi jemný sveta prach ani nohy moje sa neskropia vo vlnách. Ach život zložitý. Som skala, skala zo srdcom človečím. Nechajte ma v temnotách. Trpieť a zomierať.

 

(Neskôr v ten deň)

 

Terades: (vojde do miestnosti) Hostina pokračuje. Tá nádhera. Zlaté príbory a taniere. Toho ovocia, plné nádoby. A zveriny. A stredu stola dominuje baran. Krásny baran, opečený. Hostina pokračuje. A ja sa tu túlam, potulujem a blúdim vo svojej dielni. Aký to nerozum.

Aescefala: Postoj Terades. Zanechaj svojich krokov a poteš moju biednu dušu dušou svojou a pomôž mi prekonať ten skok. Lebo ja padám do priepasti a ty si lano ktorého sa držím. A čím si ďalej, tím ďalej je to lano na dosah, a raz sa mi úplne prešmykne pomedzi prsty a už ťa nikdy neuchopím.

Terades: Akú krásu som vytvoril. Desím sa toho. Bohovia ma potrestajú za moju trúfalosť. Človek sa s nimi nemôže porovnávať. A ja som ich neúmyselne pokoril a dokonal ich dielo, tisícročiami započaté a mnou dokončené. Hlaďte tu stojí, Afrodítina krajšia sestra. Odpustite bohovia.

Aescefala: Tvoja krásna reč Terades. Milujem tú reč. Je ohňom čo zohrieva moje dlane v zime, je vetrom čo chladí moje rozpálené telo za letných dní, je vodou čo zaháňa smäd a jedlom ktoré síti dušu. Pookrievam s tebou. Len hovor, hovor dalej a poteš ma viac. Lebo môj život sa končí. Končí sa posledným tvojím dotykom. Keď posledný krát dotkneš sa ma dlátom vtedy sa začiatkom môjho života aj život môj skončí. Moje putá sic bolia trvajú a doržia ma pri živote a keď ich nepocítim, nepocítim seba. Prosím, nedokončuj moje dielo, nedokončuj ma a nechaj ma trpieť bolesťou menšou ako je bolesť z odlúčenia. Lebo okovy znesiem s tebou ale slobodu bez teba nie.

Terades: Aescefala. Krásna si, no nie moja. Moje srdce ťa nepoznalo, moja duša neoslovila. Si telo krásne, no duša náleží niekomu inému. Niesi mojím stvorením, len moje ruky ti dali vznik, niekto iný zasial to semä. Si tu, len vďaka iným, nie vďaka mne. Nezaslúžim si ťa.

Aescefala: Nehovor tak nerozumne. Stvoril si ma ty. Tebe náleží moje telo, i duša moja ti náleží. Si mojím pánom, milencom i manželom a milujem ťa prevelice. Nemôžem ťa pocítiťiť (natiahne ku nemu ruku) Necítim to teplo tvojho tela ako keď ty dotýkaš sa môjho chaldu. Len ty pocítiš ten chlad keď chlad dotkne sa ťa. Preto buď hľaď na mňa alebo už nikdy ma pohľadom nepoteš.

Terades: Meškám. Tá hostina prebieha a pokračuje. Ja som tam vítaný hosť. Najviac tam meškám a najviac som potrebný. Nesmiem už zaháľať Žiadne prestávky a prestoje. Idem.(Odchádza)

Aescefala: Znovu a zas som v temnotách a sama. Znovu a zas som ako v okovách ale nie tých krásnych po boku Teradesa. Ale v okovách času, keď neschopná rozlíšiť či deň je a či noc čakám na vyslobodenie. Opäť čakám a čakám na osloboditeľa. Ale čím viac som teraz slobodná, tým viac som zraňovaná. A tam kde sloboda smrti sa rovná je lepšie byť spútaný. A keĎ spútanie trvá nekonečno, je zbytočné voliť. Bohovia za mňa rozhodli.

 

(Pariemtes vojde nervózne)

 

Parimetes: Ach ako kruto a sebecky som jednal. Ja nerozumný. Ja som taký hlupák. Odpustite mocnosti sveta, odpustite mi bohovia. Odpusti mi Aescefala že som ťa nechal priviesť na svet opäť a znovu.

Aescefala: Nerozumiem ti človeče. Upokoj sa a rozpovec čo zlého si vykonal a aký to so mnou súvis má.

Parimetes: Zrada. Zrada srdca a duše. Ako ste ma mohli takto podviesť. Moja myseľ jasná bola. Myslel som že Aescefala sa ku mne vráti, no jej duša už dávno kráča v podsvetí. A tu stojí skala, kus chladného kameňa a nie to horúce srdce na ktoré bol radosť pohľad vrhnúť. Ach mučíte ma nebesá. Nenávidím i milujem vás zároveň. A teba Aescefala, práve tak.

Aescefala: ( Vyvodzuje) Nerozumiem ti. Nemiluješ ma, ty nemiluješ ma. Miluješ Aescefalu, no mňa nenávidíš. Ja niesom ona ako ona ja nieje. Ale ja som ona tak ako ona ja. Mi sme dvojčatá i dve neznáme. Nepoznáme sa i jedna sme. Parimetes. Volil si dobre. Mne si dovolil vzniknúť, mňa si oživil v duši a Terades mi oslobodil telo. Rozpor. Nerozumiem svetu. Je to príliš zložité. Nemôžem vás milovať oboch. Terades mi dovolil v znik a teraz vidím že stvoriteľom mojím si ty. Nerozmiem. Dovoľ mi spočinúť v temnote. Ja nezvládnem už hľadieť do očí pravde.

Parimetes: (neštastne) Zbohom a lúčim sa Aescefala. Nechám ťa zomrieť tak ako moja žena mŕtva je, lebo jedine vtedy jej duša odletí a nemusím ju spútavať v tomto kamennom vezení.

 

(Parimetes odchádza)

 

Aescefala: Hrôza. Smrť, vyslobodenie. Nie hrôza. Nádhera. Terades, Parimetes. Lásky moje. Nerozumiem svetu,nechajte ma v temnotách. Preveďte ma na svet a zomriem. V zajatí žije moje telo i duša no z oslobodením prichádza utrpenie a žalár. Ale svet je plný krás ale pre kameň je zase kameňom. Pre človeka je svet svetom, pre vtáka je tým istým. Ale pre necitlivý kameň je svet kameňom ako pre vodu je svet vodou. Žije len v sebe pre seba, vo vlastnom svete v rámci svojich možností.

 

(Vojde Barados)

 

Barados: Ahoj kráska. Spočinul na tebe môj zrak. Musím ťa vlastniť. Postavím si ťa do citrusových sadov medzi kvety. Budeš stredom sveta pre môj svet, budeš krásou medzi hnusom a ružou v bahnisku. Všetka krása pohasne a ty ako hviezda budeš žiariť na nebi.

Aescefala: Nie Barados. Ja som stratená. Nebudem milovať už viac a rašej smrť než daľší žalár. Na čerstvom vzduchu a slnku pocítim sic všetkých krás sveta, no v zajatí. Radšej budem mŕtva než zajatá. Nikdy som o tom nepremýšľala a až keď sa to blíži, tak vidím že je to neodvratné. Odpusť človeče. Odchádzam. Nikdy nebudem tvoja. Nie že by som bola chamtivá, ale preto lebo je to nevyhnutné.

Barados: Hneď ťa odkúpim a postavím si ťa pred dom. Budem ťa každý deň obdivovať.

Aescefala: Kusa skaly som pre teba. Kúpiš si ma ako otroka a dopraješ mi zlatú klietku. Dovolíš mi pomedzi mreže sledovať svet. Dopraješ mi radosť, ale len čiastočnú. Vždy ma budeš mať ako otroka. Všetci by ste ma vlastnili. Som stále uväznená aj keď zbavená okovou. Aká hlúposť. Aká sloboda. Žiadna pre mňa neexistuje. Slobodný su vtáci, slobodná je voda, slobodná je skala. Ale keď niekto zo skaly oslobodí bytosť tak ju uväzní.

Barados: Žiadneho zdržiavania. Budeš moja. Ihneď. (odchádza)

Aescefala: Opäť v temnotách. Blahodárne temno nechaj mi nahliadnuť tam kde sa poberám. Tam kde svetlo nieje. Lebo to už nechcem vidieť.

 

(neskôr v ten deň Aescefala má sklonenú hlavu. Vchaádza Parimetes a Terades)

 

Parimetes: Nechaj odpočinúť ma a konaj to o čo som ťa požiadal.

Terades: Nemôžem to vykonať.

Parimetes: (neštastný) Kus skaly. Takto len znesvecuješ človeka. Rozbi tú skalu. Roztriešti ju na kúsky a nechaj Aescefalu slobodnú. Zaplatím ti dvojnásobok.

Terades: Ale...

Aescefala: Len statočne. Pozdvihni dláto a kladivo. Roztriešti mi tvár. Zabodni ho do srdca, urvi mi ruky, zabi ma. Nezrážaj putá. Čím viac cítim vzduch a vidím svetlo, tím viac hľadím do plameňov posmrtnej vatry. Nechaj ma zomrieť tvojou rukou.

Parimetes: Konaj.

Terades: (Zoberie dláto) Ach tá krása. Zabiť bohyňu. To sa len tak niekomu nepodarí. Ako meč reže mäso tak dláto reže kameň. Chystám sa tu ukončiť existenciu. Bez výčitiek a trestu. Zničím kameň. Prach sa usadí a znovu uvidím len skalu.

Parimetes: Konaj a nechaj ju spočinúť (Rozplače sa a odvráti tvár)

Aescefala: Som pripravená Terades. Konaj dielo svojím dlátom. Kľudne pozdvihni tvár tak ako ja ju pozdvihnem v očakávaní (pozdvihne hlavu)

Terades: Odpusti mi to Aescefala. Konám pre tvoje dobro...lebo len toto môže ukončiť tvoje muky na svete. Je ťa pre nás škoda. (Pozdvihne dláto, priloží ho na hruď a udrie kladivom. Vytriskne krv.)

Aescefala: Umieram, Terades. Umieram Parimetes. Ďakujem vám. Obom.

(Vbehne Barados)

Barados: Čo ste to vykonali? Ako ste mohli zahubiť bohyňu.

Terades: Je minulosťou. Spravím ti novú... takú istú.

Aescefala: (zo zeme) Ó aká bola moja krátka existencia zbytočná. Bola som stvorená pre to aby som rozdávala radosť. Bola som stvorená pre osamelého človeka. Zamilovala som sa do človeka a rukou človeka aj umieram. Ale nehnevám sa. Ušetril ma pred otrockým obojkom, ušetril ma múk sveta. Zachránil ma pred klietkou zo zlata. Zachránil ma od radosti podávanej cez kovovú masku. Ďakujem Parimetes že si sa vzdal Aescefalinej duše. Terades ďakujem ti že si vzdal mňa samej. Až teraz poznávam tú radosť. Tú krásu slobody. Až teraz som skutočne slobodná. Odchádzam do vlastnej krajiny. Z mojich ostatkov sa možno stanú malí bôžikovia, koníky, všeličo. Možno ma vyhodia do rieky a tam budem obrusovaná vodou tisíce rokov až sa nerozložím na jemný prach ktorý vyplaví na pobrežie kde zasa vzduch ma bude tisícročia sušiť. Odchádzam do krajiny slobodných. Zbohom.

Barados: Ach vy naničhodníci. Ako ste to mohli vykonať. Ja som ju chcel vystaviť vo svojej záhrade a správať sa ku nej ako ku božstvu. Ovešať ju kvetmi, bozkať ju, napájať ju.

Terades: Teraz je jej najlepšie. Je slobodná a jej duch konečne dojde odpočinku. V tej soche bola ako vo vezení priateľu. Teraz je slobodná. (Odchádzajú)

Parimetes: Tak a už sa blíži koniec. Tu lež a spočiň v pokoji láska moja. Ver že nech ty budeš naveky preč tak ja naveky milovať ťa budem. A ako budeš ty voľná tak i ja budem voľný.

Keď zle sa ti udeje, ja prvý to pocítim a keď nádherne sa budeš cítiť bude to len moja radosť. Ďakujem ti Aescefala za to precitnutie. Ďakuejm ti za tých pár chvýľ. Ďakuejm.

(odchádza aj on)

 

Chórus: A tak sa nám to končí. Život uteká ako voda pomedzi prsty. Teší nás a osviežuje ale hneď je preč. Odchádzam od vás a končím svoj príbeh. Nech Aescefala nájde svoje miesto vo hviezdach. Nech nechá spočinúť svojim tisícletám múk. Nech si odpočinie. Nárok na to má.

---