Nepozvaní, hostia a niektorí ľudia zo sídliska II.

Po príchode som pohľadal po izbe Rasťa. Máme spolu takú tajnú hru. On sa vždy schová kdesi v izbe a ja ho nájdem a vyhodím z okna. Rasťa vám predstavím. Je to pavúk. Veľké dlhé nohy a zbytok je tiež taký pavúkovitý. Táto naša hra má hneď dve výhody.
Zaprvé Rasťo nádherne plachtí z prvého poschodia na zem, keď roztiahne tie svoje nohy a zadruhé viem, že vždy je tu niekto, kto sa so mnou pohrá. Aj keď tuším, že je to vždy iný Rasťo, vôbec mi to neprekáža. Možno aj vyhovuje. Ja vlastne neviem, ale som spokojný.
Pri všetkom tom snehu som si spomenul na svoj neprekonateľný historický objav z minulého roka z vianoc. V Jánovom evanjeliu sa píše (hlava prvá, verš 30 a 31): „Toto je ten, o ktorom som povedal: Prichádza po mne muž, ktorý je predo mnou, pretože bol skôr ako ja. A ja som Ho nepoznal, ale preto som prišiel, krstiac vodou, aby bol zjavený Izraelovi.“
Tak si poviem, že je celkom logické, že bol pred ním, lebo bol skôr ako Ján (celé je to výrok Jána Krstiteľa). Že prichádza po ňom už mi také logické nepríde. Žeby to bolo ako pelotón? Že unavení z čela sa radia na koniec, aby to zase potiahli tí čerství? To by bolo dobré vysvetlenie. To by mohol ísť za ním celý čas a nakoniec prísť prvý. Ale čo ten druhý verš? O tom, že ho nepoznal. Tak potom sa asi moc nestriedali. Alebo sa minuli, trebárs žili v iných mestách, ale načo potom okolo toho vedie reči? Že bol pred ním, prichádza po ňom, on ho pred tým všetkým nepoznal a preto išiel polievať ľudí vodou z Jordánu, odpúšťať im nespáchané a tým pádom neodpustiteľné, aby ten, ktorého nepoznal bol zjavený niečomu čo v budúcnosti bude spôsobovať nekončiaci konflikt na rozsiahlych územiach. Kam sa hrabe beletria...
Historickým objavom som to nazval preto, že je to najstarší časový paradox, aký bol zaznamenaný v dejinách ľudstva. Najprv bol Ježiš, ktorý však prišiel po Jánovi, čo Ján krásne logicky zdôvodnil slovami „..., pretože bol skôr ako ja.“
Ako keď sledujete scifi s cestou do minulosti, kde hlavný hrdina spôsobí svoje nenarodenie a potom sa stane bývalým hlavným hrdinom až do doby, kým nepríde druhý najhlavnejší hrdina a prvému dopomôže k tomu, aby bol narodivší, čímž zavŕši vedľajšiu zápletku popri hlavnej, ktorá pojednáva (určite) o niečom, čo sa dá vyriešiť a zmeniť cestou do budúcnosti, minulosti, blízkej, ďalekej, či stredne blízkej a končí sa prirodzeným morfovaním bývalého hlavného hrdinu číslo jedna na momentálneho hlavného hrdinu číslo jedna.
Len tak okrajovo by som sa rád zmienil o časovom paradoxe, ktorý prebieha v mojej izbe za pomoci Rastíka. Sám seba som tisíc krát presvedčil, že Rasťo nie je iba jeden, že ich je mnoho a všetci sa volajú Rasťo. Všetci vyzerajú rovnako ako Rasťo. Všetci plachtia rovnako ako Rasťo.
Lenže po čítaní Hawkingových teórií som si uvedomil, že vlastne to je iba jeden Rasťo. Sám sa nachádza vo viacerých časových horizontoch, alebo možno rôznych dimenziách, ktoré sa pretínajú v mojej izbe a tak sa mi dokonca občas stáva, že práve držím Rasťa v ruke po ceste k oknu, keď ho vtom zazriem hojdať sa v kúte spokojnúčko, akoby práve čerstvo vyspinkaný zjedol chutnú porciu cornflakesov a zapil ich sladkou detskou kávou. Vtedy si dávam pozor, aby som nezošalel a opatrne sa nepozerám do ruky, aby som náhodou nenarušil pretínanie dimenzií svojimi vyzvedajúcimi myšlienkami.
Teraz je tma a v tme nevnímam všetky dimenzie okolo seba, takže môžem nad nimi bez ujmy rozmýšľať.
Takto opatrne musím doma bývať a dávať pozor na dimenzie, aby sa nepoplietli a Rasťo mi pri tom pomáha a tvári sa, že hráme obyčajnú hru na schovávačku.
Čo sa týka časových paradoxov, ja už to mám definitívne vyriešené. Minule som videl v telke terminátora dvojku a tam to jednoznačne ukázali, že sa budúcnosť dá meniť minulosťou a keďže terminátor dvojka je jeden z najlepších scifi filmov určených pre širokú komerčnú verejnosť a zároveň by mal byť zaradený (aspoň teda podľa mňa) medzi filmy náučno–vzdelávacie, je mi jasné, že keby niekto odcestoval do minulosti a tam by Jánovi krstiteľovi povedal, že jeho výrok bude zaznamenaný a niekým uznaný za najstarší zachovaný písomný časový paradox, možno by nebolo ani dedičného hriechu, ktorým sa už vyše dvetisíc rokov ospravedlňuje jeho, povedzme si narovinu, nanajvýš čudné správanie.

Po týchto úvahách som sa na posteli prevalil tretíkrát a uvedomil som si, že znovu ležím na boku, ktorý som bol pred pol hodinou zavrhol ako nevyhovujúci a snažil som sa túto novovzniknutú situáciu riešiť ležaním na boku druhom. Teraz boli obidva boky rovnako nevyhovujúce a po krátkom, nespokojnom prehadzovaní som z postele vstal v presvedčení, že spánok neprichádza do úvahy na rozdiel od časových paradoxov.

Potme som sa došmotkal k stolu a po ceste zhodil stoličku a zopár papierov. Vonku za oknom padali prvé tohoročné vločky a hanblivo si sadali na susedovu niekoľkomiliónovú investíciu. Od pýrenia sa menili na malé kvapôčky, ktoré pomaly napĺňali jesenným lístím zanesený odkvap a tvorili v ňom malé, hanblivé, trblietajúce sa skupinky.
Keď si oči privykli na šero, obzrel som sa po spúšti, ktorú som napáchal prechodom cez izbu. Napravil som stoličku a pozbieral pár notových papierov, ktoré som kedysi nevrátil Zoške, a ktoré z čistej nostalgie, nehľadiac na názor pôvodnej majiteľky, ostali u mňa. Bolo na nich iba zopár nezmyselných nôt, ale boli písané rukou a vyzerali nádherne.
Bodky a paličky, čiary a zamotané husľové kľúče, dlhé notové osnovy a zopár pomlčiek. Zoškin rukopis bol veľmi výrazný aj v notách. Všetko, čo napísala, malo svoje čaro. Možno iba pre mňa, ale to mi bolo jedno.
Bola to spomienka na týždeň, keď sme spolu chodili. Pre upresnenie, týždeň bol ten interval, ktorý sa skladal z prvého a posledného rande. Prvé bolo skvelé až do chvíle keď sme sa pohádali a druhé bolo skvelé až od chvíle, keď sme sa dohodli, že predsa len ostaneme pri príležitostných stretnutiach bez hlbšej podstaty. Hlbšia podstata ostala iba v mojich myšlienkach a v týchto pár (už hodne zažltnutých), husto popísaných papieroch, ktoré som nebol nikdy schopný vyhodiť, či vrátiť. Uložil som ich nikam, tam kde nikdy nepatrili, keďže dobre viem, že ich potrebovať nebudem a keď náhodou hej, určite ich bez problémov nenájdem.
Dostal som chuť zguľovať holuby, ale všetky už kdesi dávno spali a ja som im bol ukradnutý. Trikrát.
Iba tak naprázdno som pohádzal zopár gúľ do vysvietenej ulice, zopár na susedovu strechu posiatu hanblivými kvapkami a väčšinu z nich som venoval jednej obzvlášť vábne situovanej lampe, ktorú bol problém netrafiť. Celkom som ten problém poriešil a netrafil. Ale to mi bolo vlastne tiež jedno. Iba lampa si určite uľavene vydýchla keď mi došiel sneh z podobločnice.
S istotou, že už som dnes spravil čo som mal, možno ešte čosi viac, a pocitom, že moja ambivalentnosť nepozná hraníc som si ľahol späť do postele a dúfal som, že nasledujúci deň bude viac... tak túto myšlienku som nestihol domyslieť, než som zaspal.