Návrat.

 

     Stála na prechode a gánila na červenú. Hypnotizovala semafór tak intenzívne, že keď napokon predsa len naskočil zelený panáčik, považovala to za svoju zásluhu. Spokojnosť so svojim výkonom jej pridala na sebavedomí, a tak po zebre prešla priam cat-walkom. Fascinovala ho. Jej hrdé ramená, útly driek, plné boky, jej dlhé, trochu krivé nohy...všetko sedelo do jeho vzorca dokonalosti. Iba plachosť v jej očiach vystriedala dych vyrážajúca odhodlanosť a jemné vrásky životnej skúsenosti. Ale, to sa dalo čakať, dlho sa nevideli. Pri pohľade na jej žiarivé vlasy sa  zasnil. Žiarlil na vietor, ktorý sa ich mohol dotýkať, rozhadzovať ich ako sa mu zachcelo bez toho, že by si vopred pýtal povolenie. Keď znovu nabehla červená spamätal sa. Vedel kam smeruje, no napriek tomu sa z celej sily rozbehol cez cestu tesne predtým, než autá vyštartovali. Zastal až pred supermarketom. Otrepaný názov nákupného centra odrazu žiaril úplne novým významom. Ako keby bol jediným logickým pomenovaním jeho radosti, ktorá mu na perách vyčarila blažený úsmev.

     Našiel ju pri jogurtoch. Chvíľu mu to trvalo. Zvyčajne začínala pri zelenine. Alebo pri nej končila? Na tom nezáleží. Nabral odvahu, podišiel k nej a vzal do ruky jogurt. Rovnaký ako držala ona. Uškrnul sa. 

„...klasika.“, skonštatoval nespúšťajúc oči z kelímka.

„Prepačte, hovoríte somnou?“

„Malinové. Skoro som zabudol ako ich zbožňuješ. Je to už tak dlho, od naposledy.“

„Je mi ľúto, s niekym si ma pletiete.“

„Ach, ja viem. Idem na to asi prirýchlo“, otrel si ruku o kabát a vzápätí ju k nej vystrel.

„Aurel. Ale, kľudne zostaňme pri vykaní, mne to nevadí.

Nechala jeho ruku visieť vo vzduchu aj s jeho zmrazeným úsmevom. Po chvíli zaradila i s nákupným vozíkom spiatočku a odkráčala. Neprestal sa usmievať. Bola ešte krajšia ako kedy predtým.

   Šla k syrom. Potichu k nej zozadu pristúpil.

„Ementál som začal jesť vďaka vám. Vedel som, že mi bude chutiť, keď aj vám chutí.“

„Prosím vás, dajte mi pokoj. Ja neviem kto ste, vravím vám s niekym si ma mýlite.“

Znova mu utekala. Stratila sa v dave.

„Alica...“ , zašepkal do zhonu nedeľnej nákupnej horúčky. Začínal byť mierne zmätený. Bol si na sto percent istý, že počas tých rokov sa im pohľady nejeden krát stretli. Musí si ho pamätať.

     „Ukážte pomôžem vám,“ podá jej z vysokého regála prací prášok, na ktorý sa márne pokúšala dočiahnuť.

„Zase vy! Pozrite dajte mi svatý pokoj lebo zavolám esbéesku, ako fakt.“

„Prosím vás, nie.“

„Čo odo mňa chcete!“

„Chcel by som...“

„No, čo?!“

„Chcel by som vás pozvať.“

„Pozvať? No vy ste sa načisto zbláznili ja som...ja mám...“

„Na tento nákup,“ chytí držiak nákupného vozíka a pritiahne ho k sebe.

„Čože?“

„Váš nákup. Zaplatím vám ho.“

„Nákup? Prečo by ste to preboha robili?“

„Prosím. Berte to ako chabú snahu poďakovať sa vám. Je to to najmenej čo pre vás môžem urobiť.“

Nevedela či sa má začať smiať alebo utekať. Každopádne kým sa pre jednu z možností rozhodovala, pár sekúnd na seba civeli. Z tranzu ju vytrhla až vianočná koleda hrajúca stále dokola po celom stredisku, ktorá sa zasekla. Miesto džingl bels hralo len: džin, džin...

„Pozrite, ja fakt nemám náladu  na blbé žarty, ja mam doma deti, psa, muža, ja musím...“

Vytiahol z vačku 100 eurovú bankovku a najserióznejšie ako dokázal, sa jej zahľadel do očí. Že ju tým znovu v momente umlčal, snáď ani netreba rozoberať. Váhavo k nemu podišla a opatrne mu stovku vytiahla z pomedzi prstov. Zdvihla ju nad hlavu a chvíľu si v svetle vrčiacich lámp overovala, či je pravá. Vrátila mu ju. Na to bez slova vzala aviváž a vhodila ju do vozíka.

„Kamilková...Máte pravdu, „medovej vášne“ už stačilo. Zmena je život.“

„Takže vravíte, že ma poznáte?“

„Ó áno. Dovolím si dokonca tvrdiť, že veľmi dobre Alica.“

„Alica...“ , uškrnula sa zahľadela na  regál s avivážami. Na to vzala prvú, ktorá jej padla do ruky a hodila ju do vozíka. Pozrela naňho a čakala.

Usmial sa.

„Len smelo!“, zavelil.

  -------------------------------------------

     Sedel pred prezliekacou kabínkou a oddane zízal na zatiahnutú plentu pred sebou. Jedinú spoločnosť mu robil preplnený nákupný vozík, odparkovaný pri ňom.

„...keď ja neviem“, ozvala sa spoza závesu.

„Tak ukáž.“

Vyšla z kabíny oblečená do krvavo červenej blúzky. Druhú, priam úplne rovnakú blúzku na vešiaku, zdvihla na úroveň svojho poprsia.

„Neviem... Ktorú?“

„Si krásna.“

„Táto, či táto? Lebo vieš to kvôli Milanovi. Si nevieš predstaviť čo to s ním robí, keď si dám červenú.“

„Vezmi si obe.“

„Ale, to zase nie...“

„Prosím. Zlomilo by mi srdce, keby som z nich mal jednu vybrať.“

„A vieš, že máš pravdu? Blúzok mám aj tak málo. A s Milanom máme zajtra výročie...“

„Tak, šup ich sem rýchlo.“

Znova zmizla v kabíne a nechala ho zúfalo striehnuť na každučký záchvev závesu pred ním.

„Ja som im aj tak nikdy neveril...“, povedal zasnene.

„Komu?“, predstierala záujem.

„Novinám.“

„Novinám?“

„Písali o tej nehode. Tvoje meno bolo hneď na titulke...Takými veľkými čiernymi písmenami.

A pod nimi fotka. Na nej veľká biela plachta, a poď ňou ty. A veľa policajtov okolo.“
Plenta znehybnie.

„O čom to hovoríš?“, vystúpila pomaly von.

„Neboj sa. Ja som vedel, že je to nezmysel. Ľudia sa mýlia. Aj teba si pomýlili. Podľa mňa si sa na ňu vôbec nepodobala. Na pohrebe som sa o tom uistil. Ale nechcel som robiť škandál. Tam sa to nepatrí. Ale ja som vedel, že sa vrátiš. Dúfal som.“

Ruka jej automaticky vyletela k očiam, ako vždy keď nevedela, čo si počať v trápnej situácii.

„Ježiši, pol jednej! Obed musím variť!“

Vzala vozík a náhlila sa smerom ku kasám.

„No, poď už!“

     Keď vyšli von z predajne, husto snežilo.

„Odprevadím ťa. Máš to ťažké. Mrzí ma, že si musela doplácať...mal som len stovku.“

„To nič. To zvládam. Ukáž, daj.“

„Rád som ťa konečne spoznal Alica.“

„Áno, áno...tak nech máš pekné sviatky. Čau!“

Strácala sa mu v diaľke. V dave padajúceho snehu.

„Tak zase v nedeľu...“, zašepkal jej na rozlúčku.

 

---