Anna

...ďalšia vojnová po Márii, Judite a Eve... ...je vlastne prvou v hierarchii....

„Stoj, lebo strelím!“  zreval chlap v dlhom čiernom kabáte a odistil zbraň.

Anna s Lukom zostali stáť ako skamenení. Nechápali, prečo na nich ten cudzí chlap mieri revolverom. Akoby boli dáki zločinci.

„Doklady!“ precedil pomedzi zuby. Na to mu obaja podali svoje preukazy.

„V poriadku!“ podal preukaz Lukovi. Ten Annin ale hodnú chvíľu prevracal v rukách. Najprv pozeral meno, potom adresu. A znova meno a zasa adresu. Čosi sa mu nepozdávalo.

„Vy ste židovka?“ spýtal sa a v hlase mu znela skrytá nenávisť. Anna prikývla.

„Kde ste boli teraz v noci?“ vyzvedal.

„Tu za rohom v kine.“ odvetil Luka.

„A vy neviete, že židia majú zakázané návštevy kín?“ zasipel chlap nepriateľsky.

„Nevieme!“  pokrútila hlavou prekvapená Anna.

„Už dva dni predsa platí zákaz pre všetkých židov. Hlásili to v rozhlase a aj v rádiu, vari ste to nepočuli?“

„Prepáčte, naozaj sme o tom nevedeli. Len dnes sme sa vrátili z neďalekej dediny!“ snažila sa mu ozrejmiť situáciu Anna.  No nahnevaný gardista ju nechcel počúvať. Nezaujímali ho výhovorky nejakej židovky. Boli stanovené jasné pravidlá a ona ich porušila. Za to mala dostať patričný trest.

„Vy, pôjdete so mnou!“ namieril ukazovákom na ženu. Anna preľaknuto cúvla a pevne stisla Lukovu ruku.

Luka vedel, že je zle. Nemôže predsa dovoliť cudziemu ozbrojenému mužovi, aby odviedol jeho milú.

„Prosím Vás, nechajte nás ísť, máme pred svadbou!“ žadonil Luka. To gardistu ešte väčšmi rozzúrilo.

„Čo mňa je po vašej svadbe?! Na to ste mali myslieť, keď ste sa vybrali večer do kina. A prečo nie je tuná vaša snúbenica označená žltou hviezdou?“ vytkol im ďalší prehrešok.

„Prosím, neubližujte mi.“ zavzlykala Anna úpenlivo.

„Naozaj sme o tom nemali tušenia pane, prisahám!“ zdvihol Luka prst na znak prísahy.

„Čvarga akási! Namiesto toho aby som v pokoji doma spal, musím tu kontrolovať takých ako vy. Zmiznite mi z očí, kým si to nerozmyslím!“ mávol rukou na znak aby sa stratili.

„Ďakujem, veľmi pekne ďakujem!“ zašepkala Anna a dali sa do behu. Bežali hodnú chvíľu, až konečne dobehli k domu Anniných rodičov. Luka sa ešte poriadne poobzeral, či ich nik nesleduje, a napokon  vbehol do vnútra. Vystrašená Anna sa ešte hodnú chvíľu triasla, horko- ťažko sa spamätávala zo šoku.

 

Anna bola nízke žieňa s dlhými, kučeravými vlasmi. Pochádzala z váženej židovskej rodiny. Mala štyroch súrodencov, a to troch bratov a jednu sestru.  Ona bola najstaršia. Už odmalička matke pomáhala s domácnosťou. Otec bol spevákom v židovskej Synagóge, takže na prácu v domácnosti nemal vôbec čas. Patrilo mu iné dôležitejšie poslanie a žena na neho bola patrične hrdá. Anna práve študovala na univerzite. Tam stretla svoju lásku Luka. Bol jej spolužiakom. Hneď po skončení štúdií sa chceli vziať. Luka bol katolík zo sedliackej rodiny. Narodil sa na vidieku, no jemu učarovalo mesto. Obrovské budovy, tiché útulné kaviarničky, no najmä mladá kráska ho ťahali do mesta. Zamiloval sa do mesta aj do Aničky.

 

 

Nasledujúce ráno bolo čudné. Ulice sa zdali byť akési prázdne, vyľudnené. Zrazu sa ozval nepríjemný zvuk, akési kvílenie, po ktorom nasledovalo hlásenie mestského rozhlasu:

 

„Na známosť sa dáva, že všetci židia musia na každom odeve nosiť viditeľnú, žltú hviezdu. Ďalej sa zakazuje návšteva kín, kaviarní, reštaurácií, kúpalísk a taktiež pohyb po uliciach v nočných hodinách. Zakazujú sa aj všetky židovské bohoslužby a spoločenské stretnutia! Kto tieto príkazy poruší, bude tvrdo trestaný!“ nariadenie vydal prezident Slovenského štátu Jozef Tiso.

 

Od tohto dňa sa situácia vonku začala prudko zhoršovať. Stále sa pridávali ďalšie nové zákazy. Židov napokon prepustili z úradov, nesmeli pracovať ako právnici, ako dôstojníci. -V armáde boli degradovaní. Nesmeli navštevovať vysoké ani stredné školy, ale iba tovarišské učilištia. Neskôr nemohli pracovať už ani ako redaktori, nesmeli vlastniť fotoaparát, telefón ani žiadny dopravný prostriedok. Stali sa väzňami vo vlastných domovoch. Bolo to pre nich hrozne ponižujúce.

Anna bola touto situáciou úplne zaskočená. Keď zistila, že židom zakázali svadby, zmocnila sa jej silná depresia a strach. Darmo jej Luka vysvetľoval, že ju nadovšetko miluje, prestala ho počúvať. Strach sa jej votrel do šiat a prenasledoval ju na každom kroku. Stal sa z nej uzlíček nervov. Vyzvala Luku, aby odišiel, že ho privedie do nešťastia. On sa však odmietol vzdať svojej lásky. Nechcel ani len počuť o návrate na vidiek. Celé to trvalo asi pol roka.

 

Do izby vošiel Annin udychčaný otec a po hodnej chvíli z neho vyšlo zdesené:

„Berú židov.“

Anna s Lukom na seba vystrašene pozreli.

„Ako berú?“ spýtala sa nechápavo matka.

„Neviem, len viem, že gardisti majú zoznam a všetkých kamsi násilím vlečú!“ odvetil otec.

„Panebože, čo len s nami  bude?“ zastonala mater.

„Musíme ujsť!“ zahlásil Luka.

„Ale kam?“ skríkla frustrovaná Anna.

„Ku nám na vidiek, rýchlo, berte si veci!“ nabádal ich Luka.

 

„Bang, bang!“ z ulice sa ozvala streľba.

„Neskoro, už sú tu!“ odvetil zdecimovaný otec a sadol si do kresla.

„Ale možno, možno nie sme na zozname.“ dúfala matka.

„Rýchlo poďme!“ súril ich Luka. Otec s matkou odmietli ísť, sú už starí na behanie. Vedeli, že gardistom so samopalmi nemajú šancu ujsť.

„Poďme!“ skríkol Luka a chytil Annu za ruku. Narýchlo vtisla rodičom bozk a zadnou bránou vybehla na ulicu. Prebehli popri radovej výstavbe domov až na hradskú vedúcu von z mesta. Bežali najviac ako sa dalo. Luka ju ťahal celou silou za ruku a pomáhal jej, keď to chcela vzdať a sadnúť si na chodník. Podarilo sa, nebolo počuť žiaden krik, streľbu ani brechot ovčiakov. Zastavili sa na rázcestí. Celí spotení na seba pozreli a na moment splynuli v objatí pier. Keď po chvíli precitli, chceli vkročiť na cestu, no spoza rohu začuli kroky. Dali sa do pohybu a zrýchlili krok. Následne na to sa zrýchlil aj dupot prenasledujúcich nôh.

„Stáť, lebo strelím!“ zahučal chlapisko.

V tej chvíli by sa v nich krvi nedorezal. Opatrne sa obrátili a uvideli mužov so samopalmi.

„Pôjdete s nami!“ zavrčal jeden z nich a sotil ich smerom dopredu. Ten hlas im bol akýsi povedomý. Bol to ten istý chlap. Vliekli ich hodnú chvíľu, až napokon dorazili na vlakové nádražie. Tam ich nasilu rozdelili. Anna sebou metala ani ryba na suchu, no čím viac zápasila, tým silnejšie ju zvierali ruky gardistov. Kričala o pomoc a prosila ich, nech Luku pustia.

„On nie je žid, počujete!“ kričala. Nepomáhalo. Annu a Luku spolu s ostatnými židmi, cigánmi a zradcami naložili do vlaku smerujúceho bližšie k smrti. V ten deň bolo pretrhnutých tisíce zväzkov.

 

---