Rúfusov čas otázok

"Nemyslím si, že som lepší/Možno iný/Však pútnik tej istej/človečej domoviny." Mimochodom sú to posledné slová básne Mimochodom, prvej z poslednej básnickej zbierky Milana Rúfusa Čas plachých otázok (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ). Už 73-ročný slovenský bard však vo svojich básňach plaché otázky, ktoré sa veľakrát rovnajú aj odpovediam, kladie veľmi suverénne. Jeho najnovšou knihou sa ako zlatá niť vinie pokora pred nevyhnutnosťou toho, čo príde, čo prísť musí. "Je po hostine, upratuješ stôl/Ten, čo ťa pozval, s tebou hovorí/No nepovie ti, prečo si tu bol/A to chce už len viacej pokory..." Básnik však nepriznáva strach, je s vývinom udalostí, keď "dni ďalej viažu svoje makramé" uzrozumený, skôr dáva najavo zmierenie, uvedomuje si, že "Všetko čo bolo potrebné/ už bolo Pane/A všetkého, čo bolo/bolo dosť". Lebo bytie neklame. Otázky však aj napriek tomu zostávajú, hoci bez nároku na odpoveď. Prínosom zbierky je to, že hoci "básni je trochu zima/Vedela by sa hrať/no hru už neprijíma", že starnúci básnik sa cíti na rane nemilosrdného času, ešte stále chápe chod sveta. Hlavne v prvej časti zbierky Svedectvá, platí, že vek (autorov) sa zúročuje rozumom. Rúfus láskavo, ale aj smutne až bolestne, a pritom jemu vlastným nádherným poetickým štýlom glosuje dianie vo svete našich dní: vojny, hlad, utrpenie detí, odchod Slovákov do cudziny, konzumný štýl života, ktorý vyháňa z nás Boha, teda duševné hodnoty. Po prečítaní tejto zbierky čitateľ bude súhlasiť s Rúfusovým tvrdením: "Nemyslím si, že som lepší." Lebo Rúfus je najlepší. A nie nadarmo je najvhodnejším slovenským kandidátom na Nobelovu cenu za literatúru!