Anjeli & Čerti - Nepriatelia III

III. kapitola

 

Prázdniny ubehli ako voda. Ostávali tri dni do začiatku nového školského roka a dnes sa sťahujeme do nášho nového sídla. Ešte som sa celkom nezmieril s tým, čo ma čaká. Posledné dni doma pri večeri som počúval od rodičov len ódy na nový domov a jeho rekonštrukciu. Príjemná zmena po večnom mlčaní pri jedle. Bolo to nezvyčajné, ešte nikdy som v nich nevidel taký zápal pre nejakú vec. Začali mi s tým liezť pekne na nervy. Radšej som prichádzal domov až v noci.

 Práve som si balil posledné veci vo svojej izbe, keď prišla matka: „Si pripravený k odchodu?“

Neobťažoval som sa odpovedať. Či áno alebo nie, veď je to jedno.

„Byt si nechávame, takže ak budeš chcieť prísť na víkend sem, nemusíš spať v hoteli.“ Pokračovala, nečakajúc na moju reakciu.

Fajn, aspoň jedna pozitívna správa v poslednom čase. Len som sa usmial a z písacieho stola vzal tašku s notebookom. Preniesli sme sa do auta a vyrazili na cestu. Čas jazdy ubehol pomerne rýchlo. Slnko dnes toľko nepálilo, vietor jemne povieval. Bolo príjemné letné počasie. Krátko pred poludním automobil zastavil pred domom tak, aby si všetci cestujúci mohli prezrieť vynovené priečelie a predzáhradku. Nemohol som uveriť vlastným očiam, dom ktorý som si pamätal z prvej návštevy, sa tomuto tu podobal maximálne tvarom a počtom okien. Počítal som, s tým ,že za tri týždne stihnú postaviť maximálne latrínu a rozložiť stan. Ale toto! Musel som vystúpiť a dobre si ho poobzerať. Nová fasáda žltej farby, úplne nová strecha z pálenej škridly, zrekonštruovaná brána. Všetkých osemnásť okien už bolo zasklených a čerstvo natrených bielou farbou. Po zarastenej predzáhradke burinou a metrovou trávou už nebola ani stopa. Vinul sa tu nakrátko zastrihnutý sýtozelený trávnik, ohraničený bielymi kameňmi. Radana a Richard sa postavili za mňa.

„Tak čo na to hovoríš?“ opýtala sa matka nesmelo.

„Ujde,“ odpovedal som, zakrývajúc úžas v hlase. Richard sa zasmial, „to si ešte nevidel vnútro a záhradu!“. Na kľúčoch od auta našiel malý ovládač a namieril na vráta. Tie sa automaticky sami otvorili. Vošli sme na nádvorie vydláždené novou dlažbou. Hospodárske budovy sú tiež vynovené. Rodičia zamierili k stodole.

„Tam je garáž,“ ukázala matka na humno, „ a tu je záhrada. Tú som si pri prvej návšteve ani nevšimol. Nachádza sa za maštaľami a sušiarňou. Asi na 500 metroch štvorcových sa tam rozkladal perfektne upravená záhrada, určená k oddychu. Bez jednej rastliny buriny, bez jednej vyčnievajúcej vetvičky z korún stromov a kríkov.  

Radana ma predbehla a nadšene spustila: „Za tamtými stromami som si nechala malé políčko na zeleninu a bylinky. Niečo tam už mám posadené!“ Pridala do kroku a stratila sa za metrovými na husto nasadenými cyprusmi. Matku nespoznávam, už pri domácich prácach má problémy so zlámanými nechtami, preto sme mali gazdinú. No tu sa bude musieť hrabať v zemi! Keď sa mama vrátila s dvomi vetvičkami byliniek, začali sme prehliadku interiéru.   

 Do domu vedú dvoje dvojité vysoké dvere na každej strane. Richard išiel ako prvý tými na pravej strane, kde bola kedysi pekáreň. Vošli sme do vstupnej haly s vysokými stropmi. Miestnosť vymaľovali na bielo. Okrem žulového schodiska sa tu nachádza vstup do otcovej pracovne, zariadenej historickým nábytkom. Na poschodí sa nachádzajú tri hosťovské izby, knižnica a naše spálne. Prechádzali sme izbu po izbe. Ich nadšenie rástlo s každým otvorením dverí.Radana a Richard napäto čakali na moju reakciu, keď otvorím posledné dvere na konci chodby, tiahnucej sa naprieč domom.

Vstúpil som do svojej izby. Zariadenie je moderné, prevažuje kov a sklo. Písací rohový stôl, niekoľko policových skriniek, posteľ a nad ňou veľký abstraktný obraz, pokrývajúci skoro celú stenu. Všetko to pôsobí veľmi ... bezchybne, podobne ako dvor a záhrada. Z tej dokonalosti ma mrazí. Tí dvaja asi chcú vybudovať dokonalý domov pre dokonalú rodinku. Lenže, čo ak absolútna dokonalosť vedie k totálnej prázdnote... pán Bradbury má pravdu, vedie.

„Tadiaľ sa dostaneš do svojej kúpeľne a šatníku, riešili sme to rovnako ako pri našej spálni. Pomaly si to tu popozeraj,“ povedala Radana.

„Budeme dole v obývačke alebo v kuchyni,“ dodal Richard. Obaja odišli z izby a prešli po schodisku do obrovskej miestnosti s krbom, vzniknutej zbúraním niekoľkých priečok, po ktorých, kde tu ostali stĺpy.                                                                                               Posadil som sa na posteľ a prezeral si izbu. Z tašky, ktorú som celú dobu niesol na ramene, som vytiahol notebook a zarámovanú fotografiou Júlie, Toniho a Krisa. Bolo príjemné vidieť ich tváre. Dostala čestné miesto, na nočnom stolíku, aby som ich mal stále na očiach. Prehliadka kúpeľne a šatníku zabrala chvíľku, tak som sa vydal za rodičmi. Uznávam, že sa snažili. Určite si tu nezvyknem.

 V kuchyni sa už varilo a vôňa sa rozliehala po miestnosti. Otec sedel na barovej stoličke a čítal noviny.

„Do kelu! Zabudla som kúpiť zemiaky,“ vykríkla Radana od sporáka, „prosím ťa, mohol by si skočiť po ne do obchodu?“ spýtala sa manžela.

„Ja pôjdem!“ ponúkol som sa. Aj tak potrebujem ísť na vzduch.

Obchod nie je ďaleko, asi tristo metrov od domu. Prechádzam po chodníku popri hlavnej ceste okolo rybníka, pred ktorým sa nachádza autobusová zastávka. A mierim k nízkej svetložltej budove v tvare kocky. V Jednote je malý, dlhý pult, v tvare písmena U, ťahá sa skoro až od dverí a zaberá tretinu predajnej plochy. Dá sa tu kúpiť všetko od pasce na myši, cez drogériu, až po potraviny a alkohol. Za pultom stála nízka postaršia usmievavá  predavačka, ktorá ma ihneď milo privítala.

„Dobrý deň, potreboval by som zhruba tri kilá zemiakov,“ odvetil som rovnako príjemne.

Zatiaľ čo žena naberala zemiaky do papierového vrecúška pod pultom, prebehol som očami po regáloch.

„Vy budete príbuzný od nebohého Kazimíra, že?“ zrazu sa spýtala.

„Nóóó,... áno, Kazimír bol strýc môjho otca,“  

„Dom ste zmenili na nepoznanie za tak krátku dobu. Remeselníci, ktorí u vás pracovali, vraveli, že ste do toho museli vraziť minimálne desať miliónov,“ narovnala sa a postavila vrecko na váhu. S potvorenými ústami dychtivo čakala na moju odpoveď

„To neviem. Chceli sme to mať čím skôr hotové, aby sme sa mohli nasťahovať,“ Neznášam príliš zvedavých a netaktných ľudí.

„Takže vy tu bude bývať natrvalo? Myslela som si, že ako väčšina Pražákov, ste tu len na prázdniny,“ udivene dodala. Vtom do obchodu vošlo mladé dievča. Vysoké a štíhle s modrými očami a blonďavými kučeravými vlasmi po plecia. Vekovo mohla byť tak stará ako ja. Vyzerala ako anjel. Prekvapene som sa na ňu zahľadel. Ona je anjel. Ladným krokom sa blížila k časti pultu, za ktorou stála predavačka, vedľa mňa. Prebehlo mi hlavou, že som ešte neodpovedal na otázku predavačky, keďže už dlhú chvíľu čučím na tú démonku. Pozdravila sa jemným sladkým hlasom.

„Hm... my... sme tu natrvalo,“ neiste som odpovedal a bral si od nej zemiaky.

„Bude to všetko?“

„Áno, ďakujem,“ rýchlo som odvetil pri platení, sledujúc radšej už predavačku. Celý čas sa dievča na mňa pozeralo mrazivým pohľadom sršiacim opovržením a nepriateľstvom.

„Ak by ste čokoľvek potrebovali, pokojne sa tu zastavte. Bývam hneď tu pri obchode. Moje meno je Danušková,“ podala mi ruku.

„Veľmi ma teší. Volám sa David Dunkel,“ odvetil som čo možno najsrdečnejšie.

„Nóóó, a toto je Liliana Svatanovičová,“ pokynula na dievča, ktoré nás celý čas pozorovalo. V okamihu ako predavačka vyslovila jej meno, zazrela na ňu, ako keby prezradila štátne tajomstvo. Vycítil som, že Liliana určite nemá chuť k fyzickému kontaktu, preto som sa len zdvorilo usmial a rozlúčil sa. Kým za mnou zaklapli dvere, započul som: „Nie je to milý a pekný chlapec, Lili?!“

„To záleží od vkusu....“ precedila cez zuby Liliana.

Myslím, že naši mali miesto okrasnej záhrady vybudovať bunker a zákopy. Na mierové spolužitie to teda rozhodne nevypadá.

 

„To mi neuveríte koho som stretla v obchode?!“ kričala som hneď z príchodu na rodičov. „Sú tu len chvíľku a už sú rozlezení po celej dedine ako myši, odporné rohaté obludy!“ ešte stále ma neprechádzal hnev.

„Čo sa stalo Lili?“ spozornela mama z kuchyne. Z predsiene som vošla do kuchyne s rohovou červenou kuchynskou linku a jedálenským stolom v strede miestnosti.

„V obchode bol jeden z nich, David!“

„No tak sa upokoj!“ okríkol ma otec, „majú právo sa pohybovať po obci. A zvlášť ešte ich nepoznáme, nedali nám zámienku k nepriateľstvu.“

„Ten mladý sa mi vôbec nepozdáva. Mali by sme zvýšiť bezpečnostné opatrenia v okolí portálu.“ predniesla som dôrazne.

„Portál je v bezpečí! Oni sa správajú slušne, takže pre nás platí stále prímerie, aké je uzavreté medzi nami a čertmi! Dosť Liliana!“ povedal Daniel dôrazne.

Sklonila som pohľad a zašomrala: „ZATIAĽ sa správajú slušne.“

„Idem za Adamom a potom sa zastavím u Katky, už sa konečne vrátila zo Slovenska,“ zmenila som náhle tému a otočila sa na opätku.

„Nevráť sa neskoro!“

Bývame neďaleko návsi, pri hlavnej ceste asi sedemdesiat metrov od obchodu, v niekdajšej chmelárskej usadlosti s rozsiahlym pozemkom, na ktorom stojí sad, stodoly, chlievy a senník. Aj pri pracovnej vyťaženosti stíhame obhospodarovať ešte malý kus poľa.  Môj otec, Daniel, pracuje ako šéf hasičskej zbrojnice. Mamina Stela je zdravotná sestra. Svoje povolania zbožňujú, vôbec ich neberú ako prácu, ale ako poslanie, podobne ako stráženie portálu. Študujem na gymnáziu v Žatci a na začiatku leta som sa zoznámila s Adamom a zaiskrilo to medzi nami. Je absolútne úžasný! Jeho rodina má v našej dedine chatu a z času na čas tu trávia leto. Celé dni sme spolu. Vôbec som si neuvedomovala, že na konci leta sa bude musieť vrátiť do Prahy. Nechcela som to riešiť, ... až do dneška. 

 

Domom s oranžovoškoricovou omietkou a červenými muškátmi v oknách sa ozývalo naliehavé zvonenie zvončeka. Jana Nováková, pani domu, išla otvoriť veľkú drevenú bránu. Do podjazdu vošla uplakaná Liliana.

„Čo sa stalo, dieťa?“ zľakla sa Jana.

„Je doma Katka?!“ Liliana ignorovala jej otázku a zaujímala ju len jediná odpoveď.

„Áno...hm mm .... je vo svojej izbe,“ odvetila rozrušene. Lili vbehla do domu a kamenným točitým schodiskom sa vydala na poschodie. Moja spálňa mala pootvorené dvere, stála som k nim chrbtom a vybaľovala si veci z cestovnej tašky do skrine. Skoro som dostala infarkt, keď sa mi Liliana hodila okolo ramien. Podľa vzlyku ju nebolo ťažké ju spoznať. Pomaly som sa otočila a objala ju.

„Lili, čo sa stalo?“ Liliana sa rozplakala. Slzy jej stekali po jemnej pokožke tváre. Plač a žiaľ jej nedovoľoval povedať ani slovko. Až keď odznel prvý nával emócií, povedala: „Môj život je v troskách!“

Zhlboka som sa nadýchla. Zničená budúcnosť, nekonečné zúfalstvo ... a teraz život v troskách. Moja malá Lili má opäť zranené srdce.  

 „ Adam niečo urobil?“

Liliana len pritakala mierne hlavou a ďalej plakala na mojich prsiach.

„Tak čo sa stalo?“ spýtala som sa nežným hlasom.

Na dvere spálne zabúchala Jana. Je starostlivá matka a Lilianu vždy brala ako svoje tretie dieťa. So zamračeným výrazom som odmietavo pokývala hlavou, aby odišla

„Neprinesiem vám, niečo, čaj, limonádu....?“ vyzvedala.

„Možno neskôr, dík,“ rýchlo som ju zarazila .

Mama po tichu zavrela potvorené dvere. Obe sme si sadli na posteľ, pričom Liliana sa ma držala ako kliešť. Nárek pomaly utíchal.

„Je koniec!“ vypadlo z nej.

„Prečo? Pohádali ste sa?“ hádam to nebude tak vážne.

„Nie...no, potom vlastne asi aj áno.“

„Rozišli ste sa navždy alebo len na teraz?“

„Asi navždy. Ja ho už nechcem vidieť!“ zamrmlala Liliana a bezducho pozerala na stenu oproti, nepúšťajúc ma. Začala som ju pomaly hladiť po svetlých kučeravých vlasoch. Teraz dýchala pokojnejšie.

„Išli sme sa prejsť k posedu za dedinu. Držali sme sa za ruky, bolo to krásne. Obaja sme vedeli, že zajtra už bude musieť odísť. Preto som sa ho spýtala, čo ďalej.“ Opäť jej vyhŕkli slzy.

„No tak, neplač,“

„Vieš, myslela som si, že sem príde ešte občas na víkend. Mohli tu tráviť aj Vianoce a potom jarné prázdniny. Medzitým, by sme si písali maily, SMS, volali a tak. A na ďalšie letné prázdniny by sme boli zase spolu.“

„No to bol dobrý nápad, povedala si mu to? Ako reagoval?“

„To bolo to, čo ma vytočilo!“ zvolala rozhorčene, „povedal mi, že na lásku na diaľku neverí, a že by chcel byť so svojím dievčaťom častejšie ako raz za mesiac. Že by bolo asi lepšie ostať len priateľmi.“

Obe sme zostali ticho. Snažila som sa v hlave sformulovať vetu, ktorá by neznela drsne ale ani ľahkovážne, aby povzbudila, ale nedávala falošnú nádej. Nič typu – príde iný alebo čas to vylieči, prípadne nezaslúži si ťa.  Chcela som utíšiť jej pocit beznádeje. Povedať, že to, na čom jej tak záležalo posledné dva mesiace, sa nerozpadlo.   

 „Lili, podľa mňa ste obaja od vášho vzťahu očakávali niečo iné, možno Adam ani nevedel, čo očakávať,“ povedala som tichým pokojným hlasom, „ty si mala jasnú predstavu ako pokračovať. A on to možno nebral tak vážne ako ty – žil len pre daný okamih,“ snažila som sa povedať poslednú vetu čo najopatrnejšie. Nechcela som ju zraniť ešte viac.

„Ja som dúfala, že ma má rovnako rád ako ja jeho a chce byť so mnou!“ zamrnčala.

„Podľa mňa ťa má rád. V tom to nie je... ale ... si si istá, že by vzťah na diaľku fungoval vo vašom prípade? Naozaj by ti stačilo ho vidieť len možno raz za mesiac alebo na monitore počítača? Nehovorím, že takýto vzťah nemôže fungovať. Určite je mnoho párov, ktoré takto žijú a klape to, ale bola by si takto šťastná aj ty?“ vedela som, že medzi Lilianou a Adamom ešte zamilovanosť neprerástla do skutočnej lásky a dni bez neho by boli pre ňu utrpením.

Liliana sa zamyslela nad mojou otázkou. „Takto som sa na vec nepozerala,“ odmlčala sa, „ale aj tak, to všetko malo dopadnúť inak. Boli sme spolu skoro dva mesiace. To bol môj najdlhší vzťah!“ do hlasu sa jej vracal normálny tón a na tvár úsmev.

To si celá ty! Vždy sa bezhlavo zamiluješ a k tomu celým srdcom. Koľkokrát som ťa videla takto zranenú a nikdy si sa z toho nepoučila. Ja by som mala strach zaľúbiť sa, prežiť pár krásnych chvíľ a potom koniec - nasledovaný týždňami plaču v kúte tejto izby. Nebolelo by to asi tak, ako strata otca pred troma rokmi, ale pochybujem, že by sa mi už podarilo zlepiť moje roztrieštené srdce. Nič netrvá večne.

„Si nepoučiteľná! Dáš si niečo?“ dodala som zo smiechom, „tu máš vreckovku a pozri sa do zrkadla, rozmazal sa ti make-up.“

Liliana vyskočila k toaletnému stolíku, aby prekontrolovala tú spúšť.

Zatiaľ som zišla na prízemie do kuchyne

„Bude v poriadku,“ stručne som mamine odpovedala na jej nedočkavý pohľad, nalievajúc limonádu. Keď som sa vracala s táckou po schodoch do svojej izby, bolo počuť rozliehajúci sa Lilianin smiech po celom poschodí. Filip Liliane práve rozprával historky zo Slovenska, samozrejme na môj účet.

„Tvoj brat ma vie vždy rozosmiať! Škoda, že som nevidela tvoj výraz keď si spadla do toho rybníku!“

„Ja som doň nespadla, ta potvora vedľa teba ma zhodila!“ zazrela som na Filipa, „nemáš nič na robote? My sa tu bavíme o súkromných veciach.“

Dôraz na posledných dvoch slovách ho vyhnal z izby. Filip je vysoký okolo stoosemdesiat centimetrov, má hnedé vlasy a rovnaké zelenomodré oči ako ja, sme dvojčatá.

„Nechaj ho! Je zlatý. Ja by som tiež brala takého brata,“ povzdychla si Lili.

„Áno? ... Filip, bal si veci, sťahuješ sa!“ zakričala som polohlasne. Obe sme sa začali smiať.

„Ako bolo na dovolenke?“

„Výborne, oddýchla som si. Ale už som sa tešila domov...“

„Žiadna letná láska?“

Už si ako moje slovenské sesternice, ktoré sa mi snažili dohodiť každého chalana v okruhu desiatich kilometrov. Zmenila som rýchlo tému: „Nie, ... ozaj, čo sa stalo s Kazimírovým barakom. Je úplne zmenený!“

„Nasťahoval sa tam jeho synovec s rodinou – Dunkelovi... Práve dnes som v potravinách stretla ich fagana, nejakého Davida. Je desne arogantný, namyslený a nesympatický!“

„No teda, takže máme v dedine novú senzáciu!“ 

---