Anjeli & Čerti - Nepriatelia IV

     Prvý september. Krásne ráno. Nie je ešte veľmi teplo, ale aj tak mi nie je zima. Čakám na zastávke na Lilianu. Autobus by tu mal byť každú chvíľu a ona stále nikde. Dochvíľnosť nebola nikdy jej výsadou. Konečne ju vidím ako sa sem poklusom ponáhľa. V otvorených topánkach na vysokých opätkoch to vyzerá vážne nebezpečne. Len čo sa postaví vedľa mňa na zastávke, vynorí sa autobus.
„Ahoj, skoro si to nestihla,“ musím sa zasmiať. Rýchlo si upravuje vlasy a šaty.
„Čau! Ja som to mala takto naplánované! Je to nezvyk takto skoro vstávať!“ hrdo odpovedá so smiechom.
Tých štyridsať minút jazdy ubehne pomerne rýchlo a my sa ocitáme v Žatci, v starobylom meste, kde má pivo svoj domov. Je tu pivovar, chmelársky inštitút, chmelárske múzeum a dokonca v historickom centre, neďaleko radnice aj malá chmeľnica. Žatec má zhruba dvadsaťtisíc obyvateľov. Gymnázium, ktoré navštevujeme sídli v secesnej budove. 
Obe už sedíme v spoločnej lavici pri dverách a čakáme spolu s ostanými spolužiakmi na príchod svojej profesorky. V triede vládne uvoľnená atmosféra a hluk. Všetci si medzi sebou vymieňajú zážitky z prázdnin. Krátko pred ôsmou do triedy vstúpi postaršia profesorka spolu s neznámym chlapcom a postavia sa pred triedu.
„Dobrý deň študenti. Vítam vás v novom školskom roku!“ 
„Kým prejdeme k organizačným veciam, tak by som vám najprv rada predstavila vášho nového spolužiaka Davida Dunkela. Verím, že sa mu bude u nás páčiť,“ usmiala sa na neho, „môžeš si sadnúť sem.“, ukázala na prázdnu prvú lavicu v strednom rade pred sebou. David poďakoval a sadol si na svoje nové miesto. Sedel na ľavo odo mňa, naše lavice delila len ulička. Lilianina vynikajúca nálada v okamžiku vyprchala a ostal len odmeraný nepriateľský pohľad. Ihneď som si to všimla: „Stalo sa niečo Lili?“
„To je on! Jeho som stretla u nás v Jednote,“ šepla s opovržením v hlase. Otočila som sa hlavou od priateľky a pozrela lepšie na chlapca. V ten istý moment sa naše pohľady stretli, trvalo to len pár sekúnd, kým som neuhla a nepozrela sa pred seba. Cítila som ešte chvíľu jeho pohľad na sebe. Prešlo mnou elektrizujúce mrazenie. Vyzerá milo, vôbec nie arogantne a namyslene, a už vôbec nie nesympaticky. Čo proti nemu Lili má? Nikdy nedávala na prvý dojem podľa výzoru! Kradmo som sa na neho pozrela kútikom oka. On sa usmial a ďalej sledoval profesorku. Už som nemala odvahu sa na neho pozrieť, ale niečo ma na ňom priťahovalo. Lili bola celú dobu ticho, bez pripomienok, čo bolo veľmi zvláštne. 

Toto bude moje nové miesto po nasledujúce dva roky. To je snáď zlý sen, to už ma mohla posadiť rovno pred katedru. Ostatní vyzerajú celkom normálne. Až na toho anjela – Lilianu. Cítil som, že tu je, už na chodbe. A sedí hneď vedľa ... no super... nie ... tam sedí niekto úplne iný ... Naše pohľady sa stretli, ale jej plaché zelenomodré oči rýchlo uhli. Zaujala ma. Čas ako keby sa zastavil. Hľadel som na ňu a nebyť zachmúrenej tváre osoby vedľa nej, asi by som to dievča pozoroval celý zvyšok dňa. Ľadové oči anjela ma prebodávali ako tisíce ihličiek. Nechcel som ho dráždiť. Slečna Svatanovičová vypadá, že je odhodlaná po mne skočiť, ak sa okamžite neotočím. Pomaly som sa zadíval na prázdnu tabuľu pred sebou a potom na učiteľku. Slová profesorky sa mi v ušiach rozmazávali. Prestával som ju vnímať. Občas som ešte pohľadom zablúdil na tú hnedovlasú krásku. Späť do reality ma až zvuk školského zvonca
„Študenti, dáme si krátku prestávku. Potom vám prinesiem váš nový rozvrh a môžete ísť domov.“ Profesorka sa zastavila pred mojou lavicou a naklonila sa ku mne. 
„Všetci študenti si minulý školský rok vyberali tri voliteľné predmety, ktoré rozširujú alebo dopĺňajú výučbu základných hodín. Na tomto papieri mi zakrúžkujte vašu voľbu. Po prestávke mi ho, prosím, odovzdajte.“ 
Zmohol som sa len na poďakovanie. Mal som pocit, akoby ma niekto zobudil z krásneho sna.
Potom ako učiteľka odišla, ostal som sedieť na svojom mieste. Zrak mi blúdil po miestnosti. Ostatní sa už rozliezli po triede, vytvorili hlúčiky. To dievča ostalo sedieť v lavici, nanešťastie, aj s anjelom.
Chcel som sa jej prihovoriť. Opýtať hoci aj nejakú banalitu, len aby sa opäť na mňa pozrela. Mohol by som využiť moju ovplyvňovaciu schopnosť... ale. Zrak mi padol na papier od profky.
Presadol som si na druhú stoličku, aby nás delila čo najmenšia vzdialenosť. Zacítil som jej jemný kvetinový parfum.
„Ahoj, prosím ťa. Som tu nový. Mohla by si mi poradiť...“ 
Než mi stihla čokoľvek odpovedať, ozvalo sa silné zakašlanie.
„No a?! Vidíš tu niekde tabuľku s nápisom INFORMAČNÁ KANCELÁRIA?“ ozvala sa Liliana. 
„Len som..!“ pozeral som sa na to dievča, nevšímajúc si démonku.
„Čo?! Si snáď nahluchlý?! Ak potrebuješ nejaké informácie, môžeš sa opýtať vyučujúcej! A čo sa týka tých voliteľných, nástenku so všetkým potrebným nájdeš pri zborovni! Ešte niečo?“ 
Zazvonilo
„Asi nie... dík.“ 
Liliana ju ani nepustila k slovu. 

David sa od nás odtiahol na svoje miesto.
„Môžeš mi vysvetliť, čo to malo znamenať, Liliana?“ zašeptala som. 
„Mala som pravdu, nie?!“ 
„Nechápem len...“ chcela som jej vynadať.
„Už zvonilo, Kati, a je tu už profka.“ pokynula hlavou na prichádzajúcu učiteľku. 
Nespoznávam ju, čo to do nej vošlo? 

Po zvonení sa žiaci začali hrnúť k dverám, aby čím skôr opustili školu. Medzi poslednými som odchádzal ja, blondína a to dievča. 
„Ahoj, David, tak zajtra,“ rozlúčila sa so mnou na chodbe. 
„Ahoj.“ usmial som sa. Pamätá si moje meno?! Ešte mi stihla zamávať, kým sa pripojila do davu opúšťajúceho školu.
Chcel som dodať, že sa budem tešiť na zajtra. Ale znelo by to asi divne. 

Pred školou stál čierny mercedes. Bol neprehliadnuteľný. Čakala na mňa už matka. Vyšiel som z budovy gymnázia medzi poslednými.
„Ahoj, tak ako bolo?“ 
„Čau, celkom to išlo, až na to, že do triedy chodím s tým anjelom.“ 
„Ako sa celý čas správala? Nieže sa začnete hašteriť pred ľuďmi!“
„Opovrhuje mnou. Stále ma sleduje. Ak s niečím začne, ja sa nenechám!“ odvetil som okamžite. Ale určite s ňou nebudem bojovať pred celou triedou. Nie kvôli rodičom alebo spolužiakom, ale kvôli nej. Pochybujem, že by vydržala pohľad na mňa ako čerta... ako držím tú okrídlenú jedovatú potvoru pod krkom ... nie ten pohľad si nechcem ani predstaviť! Vypudil som túto myšlienku tak rýchlo, ako prišla. 
„ Buď opatrný, prosím ťa! Nepotrebujeme s anjelmi vojnu. Musíme udržať krehké prímerie. Takže im nedávaj zámienku zaútočiť!“ povedala dôrazne pevným hlasom. 
To sa mi snáď sníva, ešte som na vine nakoniec ja. Nemôžem zato, že má niečo proti mne tá zakomplexovaná démonka. Nedal som jej najmenší dôvod k jej chovaniu.
„A čo ostatní spolužiaci?“ 
„Neviem, skoro s nikým som sa nerozprával. Vyzerajú v pohode,“ zašomral som. V aute zavládlo ticho. Je to normálne, obaja sme vyčerpali konverzačné témy. Už som si na to zvykol a momentálne mi to vyhovovalo, mám plnú hlavu toho hnedovlasého dievčaťa. 
„Budem potrebovať nejaké zošity a školské potreby,“ napadlo mi, keď sme prešli okolo papiernictva. 
„V poriadku. Zastavíme sa v Tescu, aj tak potrebujem ešte niečo nakúpiť,“ odvetila Radana.
Na okraji mesta sme zastavili na preplnenom parkovisku pred nákupným centrom. Dnes tvorili hlavnú časť klientely rodičia s ich školou povinnými ratolesťami. Hneď pri vstupe z pasáže bol úsek so školskými potrebami. Všade bolo množstvo ľudí a pravidelné hlásenia interného rozhlasu oznamovali akčné ceny a zľavy rôznych tovarov. Zamieril som k regálu so zošitmi. Keď som prechádzal okolo stojanu s písacími potrebami, ucítil som známu kvetinovú vôňu. Levanduľa, to je ono, ako som len mohol zabudnúť...
Nerád nakupujem. Môj pohľad bol namierený vpred, dievča pri stojane by som si nevšimol, nebyť nej.

Práve som si prezerala perá. Toto modrozelené je pekné. A čo to tmavohnedé, vezmem si to. Hnedé ako čokoláda, ako Davidove oči... Mám veľmi bujnú fantáziu. 
Končeky prstov sa dotkli pera, keď som ucítila, že za mnou niekto stojí, a dosť blízko. 

„Vezmi si to prvé. Hodí sa ti k očiam,“ vypadlo zrazu zo mňa. Stuhla. Kým stihla opätovne zvážiť svoju voľbu, moja ruka sa obtrela o jej pravicu, zo stojanu vzala to modrozelené pero a podávala jej ho. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Nesmelo vzalo pero a pomaly sa otočila, aby zistila, komu ten hlas patrí.
Zdalo sa mi, že sa jej srdce rozbúšilo, keď uvidela moju tvár.
„Dúfam, že som ťa nevystrašil?“
„Nie ... no ... pravdupovediac trochu áno,“ odpovedala v rozpakoch. 
„Ach, prepáč, to som vážne nechcel. Ale to hnedé vážne nie je pekné.“
Moje ospravedlnenie jej vyčarilo na tvári úsmev. 
„Chcem sa ti ospravedlniť za Lili, neviem, čo to do nej vošlo. Zvyčajne sa tak nechová.“ zvážnela.
„To je OK. Aspoň už viem, koho sa nemám pýtať.“ zasmial som sa, „ale jednu vec by si mi mohla povedať... tvoje meno.“
„Katarína Nováková.“ snažila sa pôsobiť sebaisto ale jemné chvenie v hlase a slabý rumenec ju zradili. 
„Katarína? To nie je typické české meno?“
„ Je slovenské. Mamina je...“ započula volať svoje meno. 
„Kati, zlatíčko?!“ ozýval sa ženský hlas medzi regálmi. Potom bolo počuť len približujúce sa rýchle kroky. Než sa Katka zmohla na odpoveď, stála pri nás nižšia žena okolo štyridsiatky v. Jej modré oči si ma skúmavo premeriavali a občas pozreli aj na Katku.
Alarm v hlave sa rozozvučal: Je to anjel! 
Modré oči, blonďavé vlasy... kde som to už len videl? Rysy tváre rovnako jemné. Ja ju poznám, ale odkiaľ? Dúfam, že nebude robiť problémy.
Predstúpil som pred Katku tak, aby moje telo bolo bariérou pred démonom. 
Na chvíľku zavládlo trápne ticho, ktoré preťala Katka.
„Teta Stela, dovoľte mi predstaviť vám Davida Dunela, nášho nového spolužiaka, ktorý sa nedávno prisťahoval k nám, do Soběchleb,“ vstúpila medzi mňa a Stelu Katka.
„David, toto je pani Stela Svatanovičová, mamina Liliany,“ dokončila Katka.
Stela sa na mňa uprene pozrela, až mi prešiel mráz po chrbte. A napriahla ku mne ruku. Bol som z toho veľmi prekvapený, ale okamžite som jej ju stisol.
„Teší ma. Vítam ťa v Soběchlebech,“ povedala srdečne a nenútene.
„Aj mňa veľmi teší a ďakujem,“ Čakal by som všetko od útoku až po zbraň napustenú angelikou v mojom srdci ... ale toto! Vypadá byť milá. Zaujímalo by ma, či Liliana nie je náhodou adoptovaná. Povedala prisťahoval k nám, do Soběchleb?
„Poďte sa pozrieť na zošity. Majú ich za veľmi dobré ceny,“ pokynula rukou, aby sme ju nasledovali.
Zastavili sme sa pri pulte, na ktorom boli zrovnané rôzne formáty a typy zošitov. Prezerám si veľké zošity, ktoré by sa mi zišli na matematiku. Keďže nákupný košík má matka, beriem si kôpku zošitov do rúk. Stojím pri Stele, ktorá ešte stále nič nevybrala, Katka stála obďaleč. Obzerám sa po ľuďoch, či niekde neuvidím mamu. Zrazu zazriem blonďavého muža strednej postavy, ktorý sa ku mne blíži rýchlym krokom. Mužove modré oči sa ma držia ako kliešte. Začínam mať divný pocit, muž je vzdialený už len pár metrov. Môj inštinkt mi vraví, nech sa pripravím na boj. Dotyčný je tiež anjel. To je snáď zlý sen! Teraz a tu? Je tu až príliš mnoho ľudí. Nezaútočím prvý, vyčkám. Ten neznámy chlap sa stále približuje, z jeho očí sa dá vyčítať zmätenie, ale aj hnev, Už je odo mňa na tri kroky, napínam všetky svaly v tele.
„Stela, hľadám vás po celom obchode!“ spustil muž na Lilianinu matku. 
„Celý čas sme boli len tu!“ odpovedala mierne rozhorčene. Chlap strelil pohľadom po mne a späť na Stelu. Nebolo treba slov, jeho oči sa pýtali dosť jasne.
„Ach, prepáč Daniel. Predstavujem ti Davida Dunkela,“ odstúpila mierne a pozrela na mňa. „Toto je môj manžel Daniel,“, rukou ukázala na muža.
„Teší ma,“ povedal Daniel zdvorilo príjemným vysokým hlasom. Jeho výraz tváre sa razom zmenil.
„Mimochodom, kde je Lili? Myslel som si, že je s vami,“ pozrel na svoju manželku.
„Ja som tu, oci,“ vynorila z nenazdajky a ladným krokom sa postavila pri rodičov. Na rozdiel od nich, jej v tvári chýbal príjemný výraz. Miesto toho tam bolo znechutenie z toho, že ma opäť vidí. 
„S Katkou sme tu stretli vášho nového spolužiaka,“ predniesla Stela k Lili. Dcéra sa len na matku neurčito pozrela. 
Iniciatívy sa ujala hlava rodiny: „Odkiaľ ste sa sem presťahovali?“
Otázka bola zdvorilostná, všetci zúčastnení odpoveď už poznali. 
„Bývali sme v Prahe,“ odvetil som jednoducho. Daniel sa ešte chcel na niečo asi opýtať keď stuhol ako kameň. Podobne aj Liliana a Stela. Katka si nič nevšimla, ale pre mňa to bolo očividné. Všetci traja vyzerali, ako keby sa niečoho zľakli. Pomaly sa otáčali chrbtom ku mne. Čo spôsobilo ich zdesenie? Ach, áno ... kútikom oka som zazrel svoju matku, ako sa k nám blíži, tlačiac nákupný košík. To ich vydesilo? Prítomnosť ďalšieho čerta, ktorú neočakávali?
Radana sa k nám približovala pomalým krokom. Jej prenikavé zelené oči si prezerali tváre anjelov. Zastavila až celkom pri nich. Svatanovičovi ju nespúšťali z očí, netušili kto je, pretože na moju matku vyzerala mlado. Stávalo sa mi to často. Niektorí ľudia si mysleli, že je skôr moja sestra. Hodil som do košíka zošity. Krátky kovový zvuk nárazu papiera o pozinkované pletivo dna prerušil strnulé sústredenie Liliany. Musím rýchlo prerušiť napätie v ovzduší! 
„Mami, toto sú naši susedia zo Soběchleb,“ 
Radana sa predstavila sebavedomo a oficiálne a za moment si potriasla rukou so všetkými. Najzaujímavejšie bolo sledovať Lilianu, ako sa jej priečilo dotknúť sa Radany. Avšak nemala východiska, bola pod prísnym drobnohľadom rodičov. Zdalo sa, že ju moja matka desí.
„Už máš všetko David?“ opýtala sa ma, nespúšťajúc anjelov z očí. 
„Hm.. áááno...“ mal som z celej situácie zmiešané pocity a ostatní neboli na tom lepšie, možno okrem Katky. 
„Pôjdeme! Rada som vás spoznala. Dovidenia.“ Radana rýchlo otočila nákupný košík a zamierila k úseku s ovocím a zeleninou. Samozrejme som ju nasledoval, ale prejsť okolo Katky bez povšimnutia by nešlo, venujem jej krátky úsmev. Svatanovičovi stáli bez pohnutia ako sochy. Stela a Daniel boli zamyslení, ako by sa na niečo sústredili. Katka na nich prekvapene hľadela, nikdy nevidela v ich tvárach tento druh výrazu, pre ňu nečitateľného. Daniel ucítil Katkin skúmavý pohľad ako prvý. 
„Už je čas ísť!“ zavelil. Všetci sa pohli smerom k pokladniam. 

Na druhom konci obchodu Radana plnila nákupný košík všetkým možným. Išiel som za ňou s úsmevom na tvári. Možno to tu nebude naozaj až tak zlé. 
„David, haló, vnímaš ma? Kričím tu na teba aspoň päť minút a ľudia sa už otáčajú!“ hľadela na mňa matka nechápavo. 
„Anjeli už tu nie sú. Deje sa niečo?“ teraz šepkala.
„Nie, len som premýšľal... eh... no, čo mi ešte treba do školy.“
Nemienim ti povedať o svojich myšlienkach a pocitoch. Robím to tak už od svojich štrnástich a nemám dôvod to meniť. Aj tak by ťa to nezaujímalo a viem, čo by si mi odpovedala! Že moje cítenie je priveľmi ľudské a mal by som sa začať správať ako démon – strážca, ktorý raz prevezme poslanie našej rodiny a blá blá blá. To poslanie, ktoré je pre teba s otcom poctou, ale pre mňa nočnou morou. Doteraz som to tak nevnímal, začal som sa zmierovať s tým, že mi nalinajkujete moju budúcnosť, podobne ako to urobili vaši rodičia vám, pretože náš rod ctí tradície! Vlastne, ani inú budúcnosť som pred sebou nevidel. Od malička ste ma pripravovali na úlohu strážcu portálu, ktorej je potrebné podriadiť všetko a ja som tomu veril.
Počul som, ako ti hovoril otec, že by ste mi mali vybrať vhodnú manželku. Dohodnuté manželstvo je podľa mňa v dnešnej dobe prežitok a nechcem dopadnúť ako vy dvaja, keď si nemáte často čo povedať a sedíte pri sebe ako cudzí ľudia. Je zaujímavé, že doteraz ma takéto myšlienky netrápili, alebo som si ich aspoň nepripúšťal. Mohol dnes nastať zlom. Možno si namýšľam niečo, čo sa skutočne nestalo, ale ten moment v škole, keď sa naše oči stretli, znamenal niečo viac ako bežný zvedavý pohľad.