Šum holubích krídel

Ilustrácia: http://www.mediafire.com/imgbnc.php/3e04a81769f6ce086b4da78abce568f5da6c0d698dd41a10e91c0b4ecc8aa8b65g.jpg

 

 

Október 1999, Temešvár, Rumunsko.

 

 

   Temešvár sa prebúdzal do ďalšieho sychravého jesenného dňa a prví rozospaní robotníci, za sprievodu všeobecnej aury nechuti, znudene kráčali ranným oparom hmly, smogu a exhalátov na svoje pracoviská. Jedny sa popri roztrhanom plote belhali do známej fabriky na traktory, iní zas do závodu na výrobu valivých ložísk a ozubených prevodov, ďalší do zlievarne na kovové odliatky a plechy, ostatní zväčša do novopostavenej spaľovne nebezpečných látok situovanej na vyvýšenine, takmer na kraji mesta . V dave šedivých prízrakov so sklenenými pohľadmi pochodoval aj Yevgeny Chavdar. Yevgeny v duchu závidel všetkým svojim známym, ktorý pracovali kdekoľvek inde než on. Predovšetkým tým z továrne na traktory. Továreň na vodováhy už dávno zažila svoje zlaté časy a šírili sa zvesti o blížiacom sa bankrote. Z pôvodných tridsaťsedem zamestnancov už zostalo len deväť, aj to za najmizernejší plat v celej metropole Rumunska. Popri otrhaných, špinavých a zvráskavených chlapoch na začadených uliciach však Temešvár hýril životom aj na inej rovine. Ornitologické špičky z Bukurešti už niekoľko mesiacov monitorujú enormný nárast populácie holubov v rodisku protiCeauşescuovskej revolúcie. Holubi boli doslova všade. Ich kŕdle posedávajúc na strechách a lampách lemovali celú hlavnú triedu a nemo sa prizerali na svojich mŕtvych druhov ktorý skončili pod kolesami rezignujúcich vodičov aut a autobusov.

   Yevgeny konečne dorazil k veľkej plechovej bráne, kde už naňho čakali kamaráti Dimitrij a László. Zhrbený a šedivý Dimitrij ktorého pred nekompromisnou gravitáciou zachraňovala len jedna zlomená barla oblepená izolepou nadšene dokrivkal pár stôp v ústretí Yevgenymu, a zo žartu po ňom odfrčkoval napol dofajčenú balenú cigaretu ktorá ho minula len o pár centimetrov.

   „Yevgeny, Yevgeny, v hovno sa premení!“ zasmial sa Dimitrij ďalšiemu zo svojich podivných vtípkov, ktorými obťažoval svoje okolie už desiatky rokov.

   „Dimitrij, Dimitrij, riť mi vytrij...“ Snažil sa neohrabane kontrovať Yevgeny, no jediný kto sa aspoň nasilu pousmial bol László. Podsaditý tridsiatnik s tupým pohľadom, tikom v pravom kútiku úst a večne vypuľenými očami, ktoré naznačovali jeho nekonečný podiv a strach pred okolitým svetom. László a Dimitrij sa poznali už 15 rokov, prvykrát sa stretli na družstve. László tam pracoval ako kombajnista a Dimitrij robil strojného mechanika.

   Všetci traja vstúpili do temnej výrobnej haly, každý k svojmu ponku, a Yevgeny, ako vedúci zmeny, prepol vypínač do polohy zapnuto. Všetky funkčné neónové trubice sa postupne so bzukotom rozsvietili a halu zaplavilo necelých 350 luxov.

 

   Mohutný kŕdeľ holubov tvoriaci na oblohe veľkú šedú škvrnu krúžil nad komplexom budov spaľovne nebezpečného odpadu ako nemá vzdušná hliadka. Mierne klopená strecha budovy „C“ sa postupne zaplňovala vtáctvom márne hľadajúcim nejakú potravu. Takmer úplne strhnutá mriežka vzduchotechniky ukotvená uprostred strechy prestala plniť svoj účel už pred týždňom, kedy sa mestom prehnala silná búrka s krupobitím a zhrdzavené zvary nevydržali tlak z nárazov a poryvov vetra. Odhalený priemyselný ventilátor sa točil na plné obrátky čím vháňal chladný vzduch do veľkého skladovacieho priestoru plného až po strop hnedými a žltými zapečatenými barelmi. Tieto barely však oficiálne neexistovali.

   Jediný človek s prístupom do budovy „C“ bol Eugen Ţepeş – samotný riaditeľ spaľovne, známa osobnosť Temešváru, úspešný veľkopodnikateľ, chronický lakomec a človek, ktorý mal pod palcom celé mesto. Keď Eugena neoficiálne kontaktoval jeden ruský konglomerát ktorý sa chcel zbaviť istého nešpecifikovaného priemyselného odpadu, tak neváhal a hneď stanovil nájomnú cenu. Že sa jedná o experimentálnu trhavinu ešte z čias studenej vojny netušil, možno by si to aspoň dvakrát rozmyslel.

 

   Strecha budovy „C“ už bola celá pokrytá živým kobercom z tmavosivých vajcorodých živočíchov. Silný dážď ktorý sa spustil z temného neba narážal o vlnitý plech a prehlušoval kolektívnu vravu týchto kadiakov ohromných. Z diaľky sa dažďom predieral ďalší, no omnoho menší kŕdeľ asi 15 holubov. Pri pokuse nezmyselne zosadnúť na preplnenú strechu však vrazil do holubej masy, pričom 7 bezmocných vtákov bolo rázom a v zlomku sekundy vtlačených priamo do útrob vzduchotechniky odkiaľ nebolo úniku. Gejzír peria, krvi a mäsa sprevádzaný mohutným treskom vyplašil šokované rodové príbuzenstvo zosnulých a všetky holuby sa chaoticky rozpŕchli na všetky strany. Takmer v tej istej chvíli sa ozvalo hlasité, nepríjemne vysoké, bleskovo gradujúce svišťanie spôsobené uvoľneným rotujúcim telom ventilátora, ktorý za 2 sekundy vyústil v katapultáciu vrtule skrz bakelitovú stenu inštalácie priamo do jedného z ističov. Netrvalo dlho, a z gumových tesnení začal stúpať štipľavý zápach a napokon sa objavili aj prvé plamene. Pomerne neveľká hala skladu bola zaplnená okrem kovových regálov aj drevenými a plastovými prepravkami, ktoré boli plné rozličného materiálu, takže plamene sa aj napriek vlhkosti z dažďa šírili rýchlo.

 

   Yevgeny stál u svojho ponku a s ľadovou presnosťou kalibroval sklenenú kapsľu do otvoru v drevenom hranole, ktorý tam Dimitrij pred chvíľou vyfrézoval. László zmätene pobehoval po hale a snažil sa budiť dojem ťažko pracujúceho. Neišlo o to, že by bol lenivý, László bol proste brzda. Človek mu 3x vysvetlil že má zo skladu doviesť nový zásobník nemrznúcej suspenzie, no László na pol ceste do skladu beztak zabudol po čo ho poslali a vrátil sa s nevinným výrazom v tvári, alebo s niečim úplne iným. László bol proste bludný Holanďan na špinavých vlnách pozemského života. Dimitrij frézoval, ako obvykle, rýchlim tempom a tak nebolo divu, že svoju dennú kvótu 80 kusov mal splnenú už teraz, v polovici smeny. Yevgenyho to moc netešilo, keďže jeho náplň práce – kalibrácia, ciachovanie a následné osadenie kapsule do tela, si vyžadovala omnoho viac času. Dimitrij teda zase ako zvyčajne okázalo vypol frézovačku rituálnym zapichnutím centralstopu svojou legendárnou barlou, ktorú si spolu so šrapnelom v zadku odviezol ešte jeho otec z fronty, ako spomienku na Stalingrad. Je len tŕpkou iróniou, že potom čo sa Dimitrijova noha pred 12 rokmi dôverne zblížila s radlicou kombajnu, bol Dimitrij odkázaný na podperu tiež. Môžete 3x hádať, kto sedel za volantom kombajnu...

   „Išól pés, popód lés, vysral kopku, nechcel zést, kto sa pr-“ spustil ďalšiu megavtipnú glosu Dimitrij, no tak nejak ju nestihol dokončiť, keďže sa zrazu celou halou rozprestrel tyrkysový, šialene ohlušujúci záblesk po ktorom nastalo desivé, totálne ticho a biela tma. V tejto chvíli celý Temešvár a jeho blízke okolie ohluchli a oslepli.

 

   To, čo ostalo z Temešváru, bolo pokryté pohyblivou, sivomodrou, prízemnou, dymovou clonou ktorá sa plazila ďalej a ďalej. Z neba padali biele sadze a drobné úlomky suti. Parcela na ktorej stál komplex spaľovne nadobudla účasť na neviditeľnosti. Hustá clona, prach a dym v okruhu troch-štyroch ulíc od spaľovne na všetky smery plynulo prechádzali do masy sute, drobných trosiek, veľkých úlomkov, až obrovských, vytrhnutých kusov železobetónu. Stredný okruh mesta, včetne celej priemyselnej zóny a v podstate 90% urbanizovaného okolia spaľovne, dopadol podstatne lepšie. Zo všadeprítomnej, prízemnej, modrej hmly vytŕčali pokrivené a zdeformované pouličné lampy, prípadne ich torzá, do ktorých zmätene vrážali už beztak hlúpe, no teraz navyše aj oslepené a bezradné prelietajúce holuby. Holuby, ktoré prežili explóziu a tlakovú vlnu, boli posledné viditeľné známky života v Temešváru. Všetky budovy priemyselnej zóny prešli nežiadúcou pseudorekonštrukciou, z okenných tabúľ ostali len hladné diery a steny nespevnené poctivou, železobetónovou výstuhou buď ľahli úplne, alebo držali horko-ťažko, len silou vôle.

   Najhoršie, hneď po vyparenej spaľovni, dopadla továreň na traktory. Mohutná tlaková vlna spôsobila reťazovú radu výbuchov naftových generátorov a následný, beznádejný požiar. Sladký zápach spálených tiel bol predzvesťou nekonečnej skazy. Výrobná hala sa stala masovým hrobom všetkých 154 pracovníkov, ktorý posledné minúty života prežili v tichu a tme, márne sa snažiac nájsť únik z beznádejného, industriálneho inferna.

   Stará fabrika na ložiská s necelou stovkou zamestnancov sa kompletne zrútila k zemi behom jednej minúty. Len tucet „šťastlivcov“ sa z posledných síl stihol ešte pred pádom budovy vyplaziť na námestie, kde teraz bezvládne, vydávajúc zo seba kakofóniu kašľa, ležali v kalužiach blata, obklopení smrteľnou hmlou a mŕtvymi holubmi. Dážď neustával. Behom nasledujúcej hodiny sa zadusil vlastným hlienom a tekutým štrkom aj posledný z robinsonov.

   Susednú továreň na odliatky stihol nemenej šokujúci osud. V čase nula sa akurát 61 metalurgov v dobrej nálade odoberala na obednú pauzu v pomalej fronte priamo pod obrovskými prepravníkmi plnými tisícovkou veľkých, za sebou zoradených, pozinkovaných plechových tabúľ o hrúbke 3mm. Hákové uchytenie lanového prepravníku nebolo nikdy koncipované aby vydržalo tak obrovský otras. Stovky gilotín rozštvrtilo vätšinu na smrť vystrašených ľudí pod nimi... Tím šťastnejším bol dopriaty bleskurýchly exitus, no podstatnejšia časť chlapov sa ešte dlho zvíjala v agónii na betónovej podlahe s amputovanými končatinami, či inými nepopísateľnými zraneniami, ktoré sa dali prirovnať len k najstrašnejším vojenským zraneniam. Nebolo nikoho, kto by im pomohol. Len štrnástim, prevažne ťažko raneným, sa podarilo uniknúť na ulicu, kde poslepiačky zakopávali o polomŕtve telá tých z vedľajšej prevádzky. Je iróniou, že zlieváreň postavená kompletne zo železa a betónu, ostala takmer nedotknutá. Žiaden oheň, ani vážnejšie poškodenie statiky, no napriek tomu tam našla svoju okamžitú smrť drtivá vätšina pracovníkov. Obytné domy, bytové komplexy a ostatné nehnuteľné inštalácie dopadli obdobne.

 

   Yevgeny sa prebudil z bezvedomia na vlastný kašeľ a bolesti z pomliaždenin. Snažil sa rozhliadnuť navôkol, no nič nevidel, zrejme bola tma, pomyslel si. No oveľa viac ho desilo, že nepočul vlastný kašeľ. Úplné a zlovestné ticho ho nakoniec vyviedlo z počiatočnej rozvahy a začal zbesilo a chaoticky šmátrať okolo seba. Nemal potuchy, ako dlho, a či vôbec, bol v bezvedomí, no mazľavú kvapalinu ktorá ho obklopovala dôverne poznal. Onedlho nahmatal aj 50litrový zásobník nemrznúcej zmesi ležiaci takmer prázdny vedľa neho. Prazvláštna zmes pachov, z ktorých odhadom identifikoval len spálený olej a sadze, ho priviedla na pokraj šialenstva. Tvár mu zaliali slzy bezmocnosti a zápas s nervovým zrútením prehrával na plnej čiare.

 

   Zmätený László sa medzitým už nekonečné 3 hodiny plazil výrobnou halou v snahe nájsť svojich kamarátov a východ z továrne. V ruke kŕčovito zvieral Dimitrijho barlu, ktorú v hlucho-slepom chaose našmátral. Bolo to to jediné, čo mu dávalo nádej, že v tejto pekelnej situácii nieje úplne osamotený. Ruky mal dorezané od črepín z rozbitých sklenených kapsúl, ktoré boli všade vôkol neho. Prerazené kolená, na ktoré mu padol regál, a on sa len s vypätím všetkých síl z pod neho dokázal oslobodiť, ťahal za sebou po zemi ako dva cepy na obilie. Bol v takom šoku, že necítil bolesť. Bohužiaľ nemohol tušiť, že prvé dve hodiny sa plazil úplne opačným smerom od Yevgenyho, ktorého mal k sebe z počiatku najbližšie. No aj napriek nepriaznivým okolnostiam mal nádej a vieru stále pevnú. Neoblomne pokračoval naďalej vo svojom putovaní spustošenou halou továrne na vodováhy.

 

   Presne jednu sekundu po hodine nula sa z kovového stojanu prevalil na zem mohutný zásobník nemrznúcej suspenzie a v závese ho nasledoval aj Dimitrij, ktorému vykĺzla barla, no pokus použiť vratkú plastovú cisternu sťa oporu, nevyšiel. Dimitrij bol zo straty primárnych zmyslov pochopiteľne, mierne povedané, vykoľajený, no zachoval si chladnú hlavu a behom pár minút nahmatal torzo Yevgenyho, ktorý bezvládne ležal v kaluži tekutiny, ktorú si Dimitrij mylne vyložil ako krv. Dimitrijmu sa ho nedarilo vzkriesiť a tak sa v duchu zmieril s najhorším. Výrazný, znepokojujúco neznámy, chemický zápach ktorý bol všade navôkol ho desil natoľko, že jeho myseľ prešla na režim tunelového, aj keď slepého, videnia. Dimitrijho životním poslaním a najvyššou túžbou sa stalo uniknúť z tohoto deviateho kruhu pekla.

 

   Neuróny v Yevgenyho mozgu šialene poblikovali a vytvárali mikroskopické obrazy hrôzy. Aj napriek tomu, že bol Yevgeny citlivý muž s vyvinutím jemnocitom, stále sa jednalo o kus chlapa, ktorého rozhodilo len máločo. No dnešné udalosti ho viac než len vyviedli z miery. Sedel na zemi, celý mokrý, triasol sa šokom a bola mu zima. Srdce mu bilo v rytme AK-47 a jeho duša sa zmietala v záchvate oscilujúcich vzlykov. Yevgeny už viac nemal kontrolu nad svojim telom. Chladná ruka mu nečakane silne zovrela biceps a to bol zároveň posledný výstrel z hlavne jeho srdcovej chlopne. Yevgenyho srdce sa v tej chvíli navždy zastavilo. László ucítil vo svojej ruke pohyb a naplnila ho obrovská radosť malého dieťaťa. Triasol strnulou, mŕtvou sochou svojho kamaráta celou silou a úpänlivo tým márne žobral o známky života. No Yevgenyho skamenelina tam len kŕčovito sedela v onej kaluži, a jeho vytreštené oči so skleneným pohľadom len dopĺňali bizarnú grimasu neprirodzenosti, ktorú László pochopiteľne nemohol uzrieť. László prepadol zúfalstvu, prevalil sa na zem, zavrel oči a rezignovane si zakryl slepé oči chrbtom zápästia. Onedlho zaspal od vyčerpania a už sa neprebudil. Chudák László ani netušil, že mu obrovský spadnutý regál odťal obe nohy pod kolenami. Vykrvácal.

 

   Dimitrijho šedivé vlasy previal vánok, a na tvári starého muža sa objavil zúfalý úsmev. Chcel niečo povedať, len tak, sám pre seba, ako to mal často vo zvyku, no vyšlo z neho len náhle, sypavé zakašľanie. Ani na druhý pokus sa mu nepodarilo vydať zo seba čo i len hlásku. Úsmev sa stratil. Celé jeho počínanie pred bránou výrobnej haly sledovalo skrz tmavé priezory striebristých kombinéz jedenásť postáv. Niektorí mali v rukách útočné pušky, iný merače rádioaktivity, GPS, či ďalšie prístroje. Plechové, ruskohovoriace hlasy z interkomov si medzi sebou vymienali názory, pokyny a sem-tam ich preťal viac, alebo menej hlasitý smiech niektorého z nich. Občas padol na zem mŕtvy holub, tu i tam sa v kaluži blata pohol niektorý z tých, čo prežili, no inak sa z Temešváru stalo spustošené mesto duchov.

   „...473 roentgen per hour...“ zaznelo nečakane anglicky z tlmenej, ruskej vravy.

---