Anjeli & Čerti - Nepriatelia V

V. kapitola

 

Ráno som sa zobudil skôr ako zazvonil budík, celý spotený. Vonku už bolo dávno svetlo a spoza okien bolo počuť štebot vtákov. Doteraz som mával bezsenné noci. Dnešný sen bol dosť desivý. Posadil som sa na posteľ a položil si tvár do dlaní. Toto miesto má na mňa zvláštny vplyv.

 „David vstávaj! Dole máš pripravené raňajky a o dvadsať minút odchádzame!“ kričala som, klopúc na dvere synovej izby. Potom som sa preniesla do kuchyne a dala si silnú kávu. Ranné vstávanie je pre mňa trest. V Prahe som mohla spať, do kedy som chcela, lebo David používal MHD. Ale tu neviem, či vôbec chodí autobus. Na moje veľké prekvapenie on už dojedal raňajky a bol pripravený k odchodu, sledujúc spravodajstvo.

„Dobré ráno,“ pozdravil ma, ale nespustil zrak z televízie.

„Dobré...“ v mojom hlase ešte znelo prekvapenie. Kávovar mi naplnil hrnček espresom . Popíjala som ho, opretá o kuchynskú linku, hľadiac na syna.

Nikdy nebol ranné vtáča. Do školy sa nikdy veľmi netešil. Bral štúdium skôr ako povinnosť. V Prahe patril medzi najlepších žiakov a to nad knihami presedel maximálne hodinu denne. V tomto smere s ním neboli problémy ani raz. Pozerala som na neho s láskou, aj keď môj pohľad to vôbec nenasvedčoval. Nikdy som mu ju neprejavila. Vedela som, že ma za to asi nenávidí. Bola to veľká daň za jeho ochranu. Áno, ochranu, pretože láska je na jednej strane najúžasnejší cit, ktorý človeka dokáže urobiť dokonalé šťastným. Dá mu množstvo dôvodov prečo žiť. Avšak jej odvrátená strana je ešte horšia – láska ako dokonalá zbraň. Vzťahy vzniknuté na základe tohto citu sú ohromne pevné, takže ľudia a démoni sú ochotní urobiť čokoľvek, aby ich udržali a nestratili milovaného. Vďaka nej sa stávajú zraniteľnými a ľahko manipulovateľnými. Čerti lásku radi využívajú na dosiahnutie svojich cieľov. Neštítia sa ničoho. Naša rodina to pozná z vlastnej skúsenosti. Práve preto my – strážcovia portálu sme sa museli tohto citu vzdať, ukryť ho hlboko v srdci, respektíve ho radšej ani nepoznať...

„Myslím, že by sme mali už ísť! Nechcem prísť neskoro,“ vytrhol ma zo zamyslenia.

 Druhý deň v škole. Dnes na mňa všetci zízajú viac ako včera. Čo mám tri oči? Už nech som v triede. Hovoril som matke, aby sa trocha poponáhľala. Prišiel som ako posledný a za mnou už len profesor.

„Mali by ste chodiť o niečo skôr pán Dunkel! Neviem ako na pražských školách, ale tu nedochvíľnosť netrpíme!“ upozornil ma, keď som si sadal na svoje miesto, prichádzajúci profesor Tuřínský – prešedivelý päťdesiatnik v svetlošedom obleku a bielej košeli so staromódnu viazankou.

„Prepáčte. Na budúce sa to už nestane,“ rýchlo som vstal.

Keď som si vyťahoval veci z vaku, zahľadel som sa na Katku. Dívali sme sa na seba hodnú chvíľu, keď sa mi snažila niečo naznačiť.

 „Prosím o pozornosť! Všetkých!“ zvolal kantor.

Bleskovo som sa otočil tvárou k profesorovi. Jeho podráždený výraz prezradzoval môj ďalší malér. Aha, už viem, čo mi chcela povedať. Myslím, že na dnes už bolo prúserov dosť. Spolužiaci v blízkom okolí sa začali ihneď smiať.    

„Na našich spoločných hodinách náuky o spoločnosti začneme religionistikou. Vie niekto vysvetliť, čím sa táto vedná disciplína zaoberá?“

V zadnej lavici sa vzápätí začalo hlásiť dievča bacuľatej postavy a afektovaným hlasom odpovedalo, že je to veda o náboženstvách.

„Výborne. Kým však prejdeme k definícii náboženstva, k bohom a napokon k samotným náboženstvám, budeme sa dnes venovať definovaniu dobra a zla, pojmov, ktoré sú kľúčové. Kto by mi vedel vysvetliť vlastnými slovami, čo je to dobro a čo zlo? Ako sa prejavujú?“

Zo zadnej lavice sa ozval známy afektovaný hlas: „Podľa mňa je dobrý ten, ktorý koná bez zištných úmyslov vo viere, že pomôže.“

„Dobre, vy ste to aplikovali už na človeka. Iná charakteristika dobra a zla?“

V triede zopár žiakov zdvihlo ruku a učiteľ vyvolal silnejšieho chlapca sediaceho za Katkou.

„Myslím si, že dobro je niečo dokonalé, nesebecké a čisté. Naopak zlo je jeho protikladom, bez neho by sme dobro nemohli definovať.“

„To je veľmi zaujímavé. Zachádzate do filozofie, výborne! Čo na to hovorí zvyšok triedy?“

Snažil som len počúvať. Spočiatku som nemal ani záujem sa zapojiť. Nechcel som sa veľmi pripomínať profesorovi. Avšak nedalo mi to.

„Prosím, pán Dunkel.“

„Dobro a zlo sú dve voľby. Je to, ako keď človek stojí na konci cesty, ktorá sa ďalej rozdeľuje a on sa musí rozhodnúť kam sa vydať. Tieto dve cesty sa často križujú, spájajú a opäť rozdeľujú. Dennodenne volíme smer, niekedy vieme, že je správny, niekedy to len tušíme. Stáva sa, že si zámerne vyberieme ten nesprávny. Tu sa však dostávame k problému, čo je správne a čo nesprávne a nie vždy je to, to isté, čo dobré a čo zlé.“ Kantor sa na mňa obdivne pozrel. Hádam som si to u neho aspoň  trocha vyžehlil. Okamžite sa začala hlásiť Liliana.

„Nech sa páči slečna Svatanovičová, chcete reagovať?“

„Áno!“ vyhŕkla podráždene, „Nemôžem absolútne súhlasiť!“ uprene na mňa hľadela. Pozeral som jej do očí, čakajúc, čo povie.

„Voľba, križovatka... hm ... to je len zásterka. Každý z nás má svedomie. A to je strážca nášho konania. Ono nevolí smer cesty, samo nám napovedá, ktorý je správny a dobrý. Je pravda, že vrahovia, násilníci a im podobné indivíduá ho majú značne pokrivené a pre nich môže byť tvoja filozofia ospravedlnením. Sú skazení a zlí! Sú ako čerti!“ vykríkla rozhorčená Liliana. V rovnaký moment toho oľutovala. Chcela to ešte vysvetliť, ale to už celá trieda burácala smiechom.

No teda, Liliana, vážne si ma prekvapila.

Učiteľ utišoval študentov: „Prosím o ticho, pán Dunkel chce niečo povedať!“

„Takže máme tu symbol zla – čertov. No, dobro budú potom zastupovať zrejme ANJELI!“

Prišla ďalšia salva smiechu. Liliana sedela ako skamenená s vydeseným výrazom. Katka sledovala diskusiu bez slova.

„Anjeli sú určite pravým protikladom čertov. Oni zaiste konajú vždy správne a hľadia na vyššie ideály. Ale my tu hovoríme o ľuďoch, ktorí sa mýlia a nie sú dokonalí. Možno chcú konať len dobre, ale občas sa výsledok ich činu vyvinie presne naopak ako chceli... a niekedy si proste chcú uchmatnúť trocha toho šťastia a lásky len pre seba,“ teraz som už hľadel na prázdnu tabuľu pred sebou. Cítil som na svojej tvári desiatky pohľadov.

„Ak je toto zlom, tak potom väčšina ľudstva je zlá,“

Asi som dosť odbočil od témy, ale v túto chvíľu mi to prišlo tak povedať. V miestnosti zavládlo ticho. Liliana sa dobre rozohnila a mala už pripravený vodopád slov. Tuřínský sa pozrel na hodinky, chcel už ukončiť túto diskusiu, respektíve našu výmenu názorov.

„Áno, slečna Nováková, chcete aj vy niečo povedať?“

„Vypočuli sme si tu zaujímavé postrehy. Podľa môjho názoru dobro a zlo nemôžeme definovať ako pojmy. Oni jednoducho sú akýmsi základom pre vysvetlenie ostatných pojmov. Čo sa týka konania dobra a zla... hm... myslím, že každý má slobodu v rozhodovaní a preto je vyzbrojený svedomím a znalosťami morálnych a etických zákonov. Záleží potom na jednotlivcovi ako s tým všetkým naloží.“, pri posledných vetách sklopila zrak, chcela sa vyhnúť pohľadom ostatných.

„Vynikajúca úvaha na záver, ďakujem! Teraz si otvorte učebnice na strane...!“

 

Počúvala som výklad vyučujúceho a popritom si robila poznámky. Po chvíli sa potichu ozvala Lili: „Bolo to celkom dobré!“

„Dík,“ úsečne som šepla, pretože bolo jasné, že náš nadchádzajúci rozhovor sa nebude týkať jej názoru na dobro a zlo.

„Chcela som ho ešte vydusiť. Keby si sa nebola bývala prihlásila ešte by som mu dala.“

„Mne sa jeho názor páčil.“

„Čože!? Ale ja som tvoja najlepšia kamarátka!“

„To ale neznamená, že budem s tebou vo všetkom súhlasiť. Mám vlastnú hlavu. A zvlášť ... obaja ste mali pravdu,“ povedala som pokojne a pozrela sa na jej horiacu tvár plnú hnevu, „čo máš vlastne proti Davidovi? Urobil ti snáď niečo?“

„Je nesympatický a odporný. Videla si ako sa dnes choval? Bol arogantný!“

Po chvíli zamyslenia som zrazu na ňu pozrela: „Lili, páči sa ti?“

„No dovoľ! Tak zlý vkus nemám, ... ani keby bol posledný chlap na svete! Nedotkla by som sa ho ani distančnou tyčou!“

Lili bola teraz urazená a odtiahla sa od mňa, ale do konca poslednej vyučovacej hodiny sa so mnou bude opäť baviť, akoby sa nič nestalo.

Po piatej hodine sa väčšina študentov sa rozpŕchla po ostatných triedach a naopak nejakí žiaci z vedľajších tried prišli sem. Učebňa sa nezaplnila ani z polovice. Katka ostala sedieť v lavici sama. Onedlho do miestnosti vstúpila mladá sympatická profesorka. Po privítaní požiadala všetkých, aby si sadli bližšie ku katedre. Mne to hralo do kariet. Katka sa postavila a podišla ku mne, nesmelo sa opýtala, či by si mohla k mne prisadnúť. Okamžite som súhlasil, dokonca skôr ako dokončila svoju otázku. Hodina mi ubiehala pomaly. Túto látku už poznám z Prahy. Zato Katka si všetko poctivo zapisovala a pozorne počúvala výklad. Učiteľka skončila s prednáškou a zadala vypracovať dve cvičenia z učebnice. Písal som už asi tretí riadok a ona stále sedela nad prázdnym zošitom.

„Ak chceš, môžeme tie úlohy urobiť spoločne?“ opýtal som sa nezáväzne.

„To by bolo skvelé, ale pochybujem, že ti budem niečo platná“

„Pozri nie je to tak zložité....“

Hodina začala ubiehať raketovým tempom.

„Ďakujem, za pomoc. Ušetril si mi minimálne jedno poobedie!“

„Niet zač, som rád, že som ti mohol pomôcť,“ pri mojej odpovedi ma hypnotizovala očami. Chcel som jej ešte povedať, že za mnou môže kedykoľvek prísť, ale to už bolo počuť známy jemný hlas.

„Kati, to mi neuveríš čo sa stalo...“ jačala Liliana ihneď z príchodu. Katka sa na ňu zadívala a ona spustila nejakú hlúpu historku. Asi sa na mňa ešte letmo pozrela, neviem, hľadel som do zeme. Keď si odo mňa odsadala, pozrel som za ňou. Lilianin víťazoslávny úškrn bol neprehliadnuteľný.

Tú blonďavú démonku asi budem musieť zabiť, aby som mohol z Katkou prehodiť viac ako len dve vety.       

---