Anjeli & Čerti - Nepriatelia VII

VII. kapitola

 

Teplý september zakončovalo babie leto. Ďalšie sobotné popoludnie bolo prakticky rovnaké ako po celý mesiac. Sem-tam zavial vánok. Ako už od rána, ani teraz nebolo čo na práci. Rozhodol som sa, že si spravím domáce úlohy. Do teraz niečo nemysliteľné. Vždy som ich robil v pondelok ráno tesne pred odchodom do školy alebo cez prestávky medzi vyučovacími hodinami. Posadil si za písací stôl. Nechcelo sa mi, tak som ešte chvíľu hľadel von cez okno. Tam sa prakticky nikdy nič nehýbalo. Bolo vidieť kostol, časť návsi. Občas prešlo nejaké auto, ktoré na chvíľu pokazilo tento statický obraz. Avšak dnes bol pri kostolnom múre čulý pohyb. Traja vysokí chalani tam hrali streetball. Začal som ich so záujmom pozorovať. Nebolo im vidieť do tvárí, ale aj tak nikoho z tunajších nepoznám. Díval som sa na nich asi desať minút, keď mi hlavou preletelo, že hra dvaja na dvoch by bola zaujímavejšia. Behom chvíľky som bol pri nich.

„Čau, môžem sa pridať?!“

Chalani zastali, vymenili si prekvapené pohľady a pozreli na mňa ako na zjavenie.     Najbližšie bol k mne vysoký hnedovlasý chalan so šibalskými očami.

„Ahoj, jasne, som Filip... tí dvaja sú Honza a Jarda,“

Obaja sú tak vysokí ako ja. Majú narovnako ostrihané vlasy na ježka a podľa rysov tvárí by sa dalo usúdiť, že budú minimálne bratranci.

Rýchlo som sa predstavil a už som si prezeral provizórne ihrisko.

„Budeš hrať so mnou. Dávaj si na nich bacha, stále faulujú a majú kroky!“ vystríhal ma Filip. Honza s Jardom sa na seba zazubili...

Po troch hodinách sme ostali sami s Filipom. Hra už nemala takú dynamiku.

„Tak ako sa ti tu ľúbi?“ spýtal sa  Filip.

„Ide to.“

„Je to niečo iné než Praha, že?“ podpichol ma a prihral loptu.

„To je fakt, ale nie je to tu až tak zlé. Aj keď sa tu väčšinou nudím.“

„Tak si môžeme zahrať častejšie. Tí dvaja idú zajtra späť domov. Na zimu sa vždy polovica dediny vyľudní,“ zasmial sa Filip a zamieril na kôš.

Pozoroval som ho pri tom. Dnešný deň sa dal nazvať po dlhom čase normálnym. Zrazu Filip zastal a otočil sa ku mne zo zamysleným pohľadom: „Počuj, čo robíš večer?“ 

Spoločné večere s mojimi rodičmi ma raz zabijú. Pripadám si ako v kláštore. Všetci držíme bobríka mlčania. Bohužiaľ netrvá to len hodiny, ale v našom prípade roky. V Prahe mi to tak neprišlo, asi preto, že som sa doma veľmi nezdržiaval. To ticho je desivé, len sem-tam cengnutie príboru o porcelán ho preruší. Sedíme vedľa seba ako cudzí ľudia. Počkať, nie, tí ľudia by sa v takejto situácii aspoň pokúsili nadviazať konverzáciu. V našom prípade nie je v tomto smere ani nádej a už ani vôľa. Zdá sa mi, že každá minúta trvá neuveriteľne dlho, akoby sa zastavoval čas. Už chcem, aby bolo deväť. Chcem byť s normálnymi ľuďmi! Najhoršie na tom všetkom je, že si už neviem predstaviť situáciu, že by sme sa spolu rozprávali a smiali,... o čom, na čom? Bolo to tak vždy? Čo si pamätám, tak áno. Keď som mal dvanásť rokov, vždy, počas večere som sa snažil rozprávať s otcom a matkou. Pýtal som sa ich, čo celý deň robili. Hovoril som im o škole. Často som nedostal žiadnu odpoveď a keď už nejaká odozva prišla, nemala viac ako dve slová.

Konečne, posledné sústo a už pôjdem. V rýchlosti im ešte oznámim, že idem von. Miesto a čas príchodu povedať nemusím, nikdy ich to nezaujímalo. Večierka, zákazy a tresty sa v našej rodine nenosia. To mi pripomína opäť moje detstvo. Ani neviem koľkokrát som si prial byť obyčajný človek. Možno práve preto som mal skôr ľudských priateľov a známych...   

 Hodiny ukazujú o desať deväť, vyrážam vyzbrojený obavami na zastávku vzdialenú asi tridsať metrov od domu.

A už sa pred ňou mrví hlúčik ľudí. Spoznávam Jardu, Honzu a samozrejme Filipa. Ten je neprehliadnuteľný, škerí sa a máva.

„Ahoj Davíííd!“ okamžite upútavam pozornosť ostatných. So všetkými sa v rýchlosti zoznamujem. Jedna tvár strieda druhú , deväťdesiat percent mien a ich nositeľov v priebehu minúty aj tak zabúdam.  

„Sme všetci?!“ spýta sa Filip, keď uvidí zo spodného konca prichádzať bielo-zelený autobus.

„Ešte chýba modelka a tvoja sestra!“ odpovie ktosi. Autobus už zastavuje.

„Majú smolu! Pôjdu peši!“

Keď sa vodič už chystá zavrieť dvere, objaví sa v nich Liliana a za ňou Katka.

„Super, stihli ste to!“ ozve sa hnedovlasé dievča menom Barbora. Je mi povedomá zo školy, ale do našej triedy nechodí. Avšak moja pozornosť sa sústredila výlučne na jedného človeka - Katku, je krásna. Vlastne ona je nádherná stále, ale dnes jej tie čierne šaty s motívom kvetín, obzvlášť pristanú.

„Tak, modelka, skoro si išla pešibusom!“ podpichne Filip Lilianu, keď prechádza okolo nás uličkou medzi sedadlami.

„Nie som modelka!“ škrekľavo odsekne. Jej výraz tváre sa ešte viac skriví, keď ma ucíti a zároveň uvidí.

„No tak Lili! Nemusíš sa tak predvádzať pred Davidom“ usmievajúc ju chytí za ruku, potom sa otočí ku mne a začne nás zoznamovať.

„Čau. My sa už poznáme. Keby som vedela, že ideš s nami, určite by som neprišla“ znechutená vytrhne svoju ruku z jeho zovretia a ide si sadnúť na miesto za nami. Filip sa udivene na mňa pozrie.

Keď okolo nás prechádza Katka, vidím na jej tvári rozpaky.

Autobus sa pohne, prechádza dedinou a okolo polí a chmeľníc, lemujúcich cestu, zamieri do Blšan. O pár minút neskôr vystupujeme v a mierime ku kultúrnemu domu.

Jasné, že som nečakal nočný klub s kilometrom štvorcovým tanečného parketu, ale šedivá socialistická budova vyzerá z vonku väčšia ako je vo vnútri. Za veľkými dverami z mrazeného skla sa rozkladá hľadisko, ktoré teraz slúži ako parket. Za stĺpmi po bokoch parketu sú stoly a bar. Steny sú asi krémovej farby, v tej tme, ktorá má navodiť intímnu atmosféru, sa to nedá poznať. Z reproduktorov znie nejaká najnovšia americká odrhovačka. Na parkete sa vlní len pár ľudí. Obsadzujeme dva stoly pri bare. Naša skupinka sa pomaly rozlieza za známymi a ja, náhodou, ostávam sám s Lilianou, ktorá ma neustále sleduje.

            „Čo tu chceš, rohatý?“ upriamene na mňa hľadí a prstami poklepkáva po doske stola.

            „Prijal som pozvanie a prišiel som sa zabaviť!“

            „Pozvanie... ovplyvniť Filipovo podvedomie nie je ťažké, ale na to som sa nepýtala. Asi už máš z tepla v Pekle priškvarený mozog, tak ti to vysvetlím po lopate ČO CHCEŠ V SOBĚCHLEBECH, A S NIMI?!“ pozrela na Katku a Filipa, ktorí sa rozprávali s niekým tri stoly od nás.

            „Si mimo ako balkón! Ta tvoja anjelská paranoja ti už načisto zatemnila rozum.“

            „Nepribližuj sa k nim! A vypadni, najlepšie ihneď. Zalez spolu s fotrovcami do baráku a nevychádzajte!“ naklonila sa cez stôl ku mne.

            „Lebo inak...?!“

            „...Vás zabijem!“

Ucítil som jemné bodnutie. Lilianina dýka sa mi pod stolom zabárala do brucha.  

---