Anjeli & Čerti - Nepriatelia IX

IX. kapitola

 

 

Nemohla som vôbec zaspať. Stále som sa prehadzovala v posteli z boka na bok. Do čoho si sa to pustila?! Je to šialené! Ale práve to som chcela. Aby ma pobozkal, aby ma miloval... Čo si namýšľaš? Len v rozprávke zavadí princ o popolušku. Vysloviť želanie, hm?! Ono to nie je také ľahké. A zvlášť, obávam sa, že by v mojom prípade trval účinok len krátko.

Pozri sa na neho lepšie, bez rúžových okuliarov! Nevidíš to! On to s tebou nemyslí vážne! Budeš len ďalšiu čiarkou na jeho zozname trofejí! Bláznivo sa zaľúbiť a potom, keď zamilovanosť opadne, ostane prázdnota. Nemôžem už opäť stratiť drahého človeka. Nechcem sa popáliť. Nechcem si dať falošnú nádej.Prečo je srdce vždy v protiklade s rozumom?

 Pozorovala som ich ďalekohľadom zo strechy, vzdialenej asi stopäťdesiat metrov vzdušnou čiarou od návsi. Bolo to dosť ďaleko, aby ma neucítil. Zdvíhal sa žalúdok z ich štebotania.

Aj teraz, keď sedím na streche obchodu a dívam sa do okna Katkinej izby na to stále myslím. Je mi to tak ľúto! Ľudská vôľa je pre nás posvätná. Ale ona nevie, do čoho sa rúti! Musela som zasiahnuť. Veď keď niekto tápa v tme, je nutné mu ukázať svetlo.  My sme tým svetlom, ktoré bráni temnote. Len my, anjeli, chránime pred zlom!

 

Spal som asi tri hodiny. Stále som nemohol uveriť včerajšej noci. Má ma rada? Očami som krúžil po bielom strope. Vonku začalo svitať. Dnes ráno je prázdnota v mojom vnútri o čosi menšia, aj pichľavá bolesť už ustupuje. Po dlhom čase sa mi vracia pocit spokojnosti.

 

Do desiatej síce ešte chýbalo pätnásť minút, ale ja už som stál pred opusteným kostolom a hľadel smerom ku Katkinmu domu, hypnotizoval pohľadom veľkú drevenú bránu. Nedočkavosť vo mne vrela. Krátko pred celou sa dvere v bráne otvorili a ladným krokom ku mne zamierila Katka. Keď bola od mňa asi dva metre, začala vážnym hlasom: „Ahoj, môžeme sa prejsť?“ zrak mala sklopený k zemi.

Mám zlý pocit. Niečo sa stalo. Nasledujem ju. Schádzame strmou dlhou cestou medzi kostolom a bývalou školou k nízkym domčekom pri potoku. Až po hodnej chvíli  prehovorila: „Chcem sa ospravedlniť za to, čo sa stalo dnes v noci.“

V tom momente som ostal stáť na mieste. Niekto ma musel udrieť poriadne bejzbalovou pálkou, pretože sa mi zahmlilo pred očami.

„Ľutuješ toho, že sme sa pobozkali?“ do hlasu sa mi predierala úzkosť, ale aj hnev.

„Nie, ľutujem lem tú falošnú nádej, ktorú som nám obom tým dala!“ pozrela na mňa chladne a pokračovala v ceste smerom k mostu pri ostrej zákrute.

Vzduch je zrazu mrazivý a každé nadýchnutie bodá do pŕs. Moje sny a plány sa rozsypali ako domček z kariet. 

„Urobil som niečo? Máš už niekoho?!“ V hlave mi zavládol zmätok. Hrdlo sa zúžilo. Zúrivosť sa predierala na povrch.

„Nikoho nemám a ty si nič neurobil,“ zdôraznila monotónne, „problém je vo mne!“

Prechádzali sme po moste a pokračovali okolo polorozpadnutej stodoly. Stúpali do kopca. Domy a asfaltku vystriedali kríky a poľná cesta s koľajami od traktorov.

„Aký problém?“ opýtal som sa nechápavo.

„Ja ... neviem ti to vysvetliť!“ konečne zastavila a postavila sa mi tvárou v tvár. Z jej výrazu sa dali vyčítať starosti. „Včerajší večer s tebou bol úžasný. Konečne som sa po dlhom čase cítila sama sebou. Zrazu zo mňa opadli všetky zábrany. Bolo to fantastické!“ povzdychla si.

Netrpezlivo som jej načúval, chcel som už niečo povedať, ale gestom ma zastavila.

 

Dívala som sa do jeho zmätenej tváre. Ako rada by som teraz chytila tvoje teplé ruky, pretože tie moje sú studené. Ľúbim ťa! Ale zároveň sa bojím, pretože niečo vo vnútri na mňa kričí, že si nie sme súdení!

Vyrovnaná maska mojej tváre začala praskať. Ešte minúta tvojho pohľadu a uvidíš moje slzy. Nie! Otočím sa a budem bežať domov, do lesa. Hocikam, kde ma neuvidíš. 

„Kati, čo sa deje?“

„Nemôžem...“ odvrátila som sa od neho, pripravená realizovať môj plán.

Snažil sa zadržať ma za ruku, ale bola som rýchlejšia.

 

Moje dúhovky sa sfarbili do červena. Utekala. Len takto ju môžem zastaviť. Rozpustím jej pochybnosti a strach, pridám trocha dôvery... nie... urobím niečo šialenejšie! Začal som kričať z plných pľúc: „ Čo ak ti poviem,  že sa na teba dívam celý deň! Vnímam každý tvoj pohyb. A od prvej chvíle, ako som ťa uvidel, ma k sebe priťahuješ ako magnet!“

Zastala.

„Daj mi šancu, ťa milovať. A ja ti sľúbim, že to bude navždy!“

Otočila sa ku mne: „To sa nedá sľúbiť!“

„Ale môžem sa o to aspoň pokúsiť!“ kráčal som k nej pomaly.

Katka ma pohladila po tvári. Zavrel som oči. Bolo to neskutočne príjemné cítiť jej ruku. Postavila sa na špičky a jemne ma pobozkala na pery. 

---