Anjeli & Čerti - Nepriatelia XI

Dvere vo veľkej drevenej bráne sa otvorili. Stála tam, s tým podmanivým úsmevom. Čas strávený bez nej nemá zmysel. Veľmi rád sa na ňu pozerám, je jedno, či je upravená, strapatá, nahnevaná alebo šťastná. V každý ten okamih je to ona. Spozorovala moje zamyslenie.

„Pôjdeš dovnútra alebo budeš ďalej moknúť na tom daždi?“

Prešli sme podbráním, kde by sa dalo parkovať nákladné auto, na dvor. Bol z dvoch strán obkolesený domom a z jednej úzkou nepoužívanou hospodárskou budovou s drevenou verandou. Za dvorom bola obrovská záhrada s jalovcami, tujami a rôznymi nízkymi kríkmi. Vypadá ako súkromný mini park. Z nenazdajky sa k nám vyrútil veľký čierny nemecký ovčiak. Štekal a vrčal. Bál sa však priblížiť. Katka sa ho snažila utíšiť.

„Harry! Prestaň štekať! Počuješ!“ hnevala sa a jednou rukou mu hrozila.

Neutíši sa, bude štekať, kým tu budem. Zvieratá nás dokážu vycítiť tiež. Ktosi mi raz povedal, že cítia zlo v nás. Naopak anjelov zbožňujú, dôverujú im. Je to jedna z daní, ktorú musíme platiť, za to kým sme. Nikdy som nemal psa ani iné zviera. Návštevu ZOO som, z bezpečnostných dôvodov, tiež radšej vynechával.  Ak sa malo v škole niečo diať so zvieratami, vyhovoril som sa na silnú alergiu na perie a srsť.

Vošli sme do domu na chodbu. Na pravo sa nachádzal vchod do ďalšej miestnosti a veľké kamenné schodisko. Po ľavej strane sa dalo prejsť cez obrovský klenbový priechod do obývačky. Rovno pred nami boli otvorené dvere do kuchyne. Letmo som nazrel do miestnosti, či tam niekto je.

„Mamina sa vráti o chvíľu.“ sucho skonštatovala

„Takže sme sami!“ vyhŕkol som s nádejou a prezrel si okate jej postavu, aj keď som z poschodia započul šramot. Chcel som vidieť jej reakciu.

„Nie, je tu Filip!“ pokynula hlavou smerom hore a rozosmiala sa.

Vošli sme do jej neveľkej izby. Očami som začal blúdiť po miestnosti s krémovými stenami. Je tu toľko zaujímavých vecí. Bábiky a plyšiaky na bielej skrinke, police s knihami alebo otvorená kniha na nočnom stolíku, ktorej názov nebolo vidieť. Zrak sa mi zastavil na striebornom rámiku s fotografiu, na ktorej je Katka s otcom. Zdedila po ňom mnoho čŕt tváre.

Všimla si môj zaujatý pohľad na fotku. Začala pomaly rozprávať. O ňom. Aký bol, aké to bolo, keď žil. Počúval som každé jej slovo a predstavoval som si každý obraz z jej života, ktorý mi vylíčila.

Vonku prestalo pršať. Bol som stále zabratý do počúvania Katkiných spomienok. Vytrhol ma až hlas jej matky, volajúci nás k večeri. Neočakával som to. A moje rozpaky sa znásobili keď som v dome ucítil anjela.

Vošli sme do obrovskej miestnosti na prízemí, ktorá je spojením obývačky a jedálne. Na stole pre osem osôb už bolo prestreté pre piatich. V neďalekom kresle sedela Liliana, tváriac sa, že sleduje televíziu.

„Lili?“ pozrela na ňu prekvapene Katka.

„Ááá... ahoj. Dnes máte na večeru moje obľúbené jedlo, tak ma Janka pozvala. Nie je to skvelé?!“

Ak by ten široký úsmev ešte viac rozšírila, smiala by sa od ucha k uchu. Z kuchyne vyšla pani Nováková - žena strednej postavy s rovnakými zelenomodrými očami ako Katka. Vlasy tmavohnedej farby mala ani nie po plecia, podľa mierne vyrastených korienkov sa dalo usúdiť, že sú farbené. Mohla mať tak niečo medzi štyridsať a štyridsaťpäť rokov. Na rukách jej vystupovali žily ako zvierala pekáč s mäsom. Len čo ho položila, zahľadela sa na mňa.

„Ty budeš David!“ premerala si ma pohľadom.

„Áno ... dobrý večer... som ... David,“ konečne som sa vykoktal. Určite som jej pripadal ako totálny blbec. Katka nás predstavila. Skoro som jej matke rozdrvil ruku, z toho ako som bol strémovaný. Liliana si celý čas  pohľad na mňa náramne užívala.

Kým Katka s mamou dokončovali večeru mal som to (ne)šťastie ostať sám s anjelom.

„Hádam si si nemyslel, že nechám takú rohatú obludu ako ty, pobehovať po dedine bez dozoru!“

„Nie. Ale myslel som si, že ako riadna sliepka, aj ty, zalezieš do kurníku už o siedmej a prestaneš tu otravovať vzduch!“

Jej výraz tváre stvrdol.  Stisla ruku v päsť. V tom do miestnosti všetci traja domáci. Filip si sadol k stolu. Katka mi ukázala moje miesto pri nej. To však v momente zabrala Liliana so slovami, že tu predsa vždy sedí. Ostalo mi teda miesto vedľa Filipa, rovno oproti tej blonďavej mrche.

Pomaly sme dojedali. Diskusia vôbec neviazla. Jana, ako moderátor, nadhadzovala stále nové a nové témy k rozhovoru. Sú takéto všetky ľudské rodiny?

„Tak, David, ako sa cítiš v Soběchlebech?“

Jej otázka ma zarazila. Zvláštne, doteraz to nikoho nezaujímalo. Nevedomky som pozrel na Katku, ostatne ako celý večer.

„To asi ťažko posúdi! Veď je to len krátko.“ ozvala sa Liliana.

„Mýliš sa! Cítim sa tu skvele! Našiel som tu totiž niečo, čo som celý život hľadal.“

Jana sa pousmiala, keď zbadala Lilianin kyslý výraz.

Paní domu na stôl priniesla kanvicu s čajom a sebe kávu. Automaticky som si nalieval čaj.

„Janka, dala si do tej omáčky aj angeliku?“ opýtala sa Liliana, ako keby medzi rečou. Po jej slovách som skoro prelial šálku. Okamžite som pozrela na Janu. Úplne mi vyschlo v krku a lapal som po dychu.

„Nie, Lili. Minule úplne pokazila chuť.“ odpovedala zahľadená na mňa. 

S úľavou som sa poriadne napil. Moje zvláštne chovanie všetci spozorovali ale konverzácia pokračovala.

Katka mi nalievala druhú šálku, keď sa zrazu Liliana ozvala: „to je ten čaj od maminy, však?!“

„Áno, prečo?“ ozvala sa Katka.

„Len tak. ..., že je tam tá spomínaná angelika!“ usmiala sa na mňa.

Vzápätí ma zalial studený pot. Pozrel som na hodinky. Čaj som dopil zhruba pred siedmimi minútami. Ak v tom bola silná koncentrácia rastliny, mám nanajvýš tri minúty. Liliana ma sledovala. Okamžite som odišiel do kúpeľne. Ostávali dve minúty. Premiestnil som sa do svojej izby a z batohu vytiahol malú fľaštičku. Vypil som ju na ex. Neviem či od strachu alebo úľavy sa mi podlomili nohy a zosunul som sa na zem. Mal som šťastie – výluh pôsobí pomalšie ako výťažok z angeliky.

O pár minút nato som bol späť pri stole u Novákových.

Večer ubehol neuveriteľne rýchlo. Stál som pred domom s Katkou. Už by som mal ísť, ale ako vždy sa mi nechce ostať bez nej. Posledný bozk, sladká rozlúčka a potom dlhé čakanie na ráno.

Chcel som sa vydať domov, keď sa ku mne pridala Liliana. Aj keď bývala na opačnej strane ako ja, kráčala chvíľu vedľa mňa.

„To ti nedarujem!“ osopil som sa na ňu

„Ale, prosím ťa... keby som ťa chcela zabiť. Hodím ti to do jedla v škole, nemyslíš?“

Pozrel som na jej nevinný výraz v tvári.

„A zvlášť, nedala som tam toho veľa. Maximálne by si mal horúčku, žalúdočné kŕče a bolela by ťa kotrba. Bolo to len varovanie... zatiaľ“ chytila ma za ruku. Akosi inštinktívne som sa jej vyšmykol.