Veľkonočný pozdrav 2011

Augustin Sokol: Je to aj o sexe medzi nebom a zemou. Do počítačového prehliadača Google si zadávam postupnosti kľúčových slov. Teda kľúče. Klikám si na takto vyhľadané webové stránky, prezerám si ich a citujem z nich.

Augustin Sokol: Želajme si to najlepšie: Veľa úprimnej lásky a pevného zdravia! Tentoraz z príležitosti Veľkej noci. Sedíme za slávnostne prestretým stolom: Češka Ninel, Poliak Adam a ja. Sme priatelia a kryptoanalytici. Teda s pomocou počítačov lúštime tajné šifry a kódy.

„Vierou nezahynula neviestka Rachab s tými, čo si počínali neposlušne, lebo v pokoji prijala vyzvedačov. (Hebrejom 11:31).“

Rozprávame sa a spomíname. O tom, že ľudské poznanie je iba ako zrnko piesku. A pred takýmto zahmleným poznaním sa rozprestiera more nepoznaného mystéria. Preto sa iba ťažko dá určiť deliaca plocha, napríklad, medzi vedecko – fantastickým príbehom a týmto pravdivým príbehom.

Eugen von Odini sa narodí 30.06.1808. Asi štvrťhodinu po polnoci. Požije si sto rôčkov. Bez stopy záhadne zmizne 30.06.1908 o 07:17:11 hod. Svoje detstvo prežíva väčšinou v Košiciach. Má šestnásť rokov, keď sa celá jeho rodina sťahuje do Petrohradu. Jeho otec ako spolumajiteľ tam preberá obchodnú spoločnosť svojho najstaršieho brata. Mesiac pred týmto sťahovaním sa narodí Eugenova sestra Maria. Je to moja prababička.

Roku 1830 Eugenova milenka, a súčasne aj priateľka baróna Gustáva Friesenhofa, sprostredkuje spoločné stretnutie Alexandra Sergejeviča Puškina s Eugenom. V tomto roku totižto Puškin dokončuje svoj veršovaný román Eugen Onegin. Eugena román hlboko oslovuje. Neskôr je roku 1879 takto oslovený aj multimediálne: Na premiére opery Eugen Onegin od Petra Iľjiča Čajkovského.

Medzitým roku 1852 sa Gustáv ožení s Alexandrou Nikolajevnou Gončarovovou. Je to sestra Puškinovej manželky. Aj vďaka tomu, síce až osemdesiatosem rokov po smrti Alexandry, vzniká na Slovensku v brodzianskom kaštieli Puškinovo múzeum.

Eugen študuje na univerzite v Dubline. Tam sa spriatelí so svojim spolužiakom. Volá sa Sean O’Neill. Už počas štúdia s ním zakladá obchodnú spoločnosť s názvom: O’NEILL & O’DIN. Spoločnosť najprv fúzuje so spoločnosťou Eugenovho otca. A potom aj s ďalšími inovatívnymi spoločnosťami. Takto je kreovaná táto globálna korporácia. Eugen kvôli obchodovaniu často cestuje. A takmer po celom svete.

Josif je Eugenov prvorodený syn. Dňa 30.06.1908 o 07:17:13 hod. ho zrazí k zemi tlaková vlna Tunguzskej alebo pravdepodobne úlomku Enckeho kométy alebo asteroidu alebo meteoritu alebo... Fantastická zhoda náhod! Je to totiž v tom samom čase, keď záhadne zmizne jeho otec. A aj neďaleko tohto miesta. Teda pomerne neďaleko. Na sibírske pomery.

Josif sa potom takmer až po týždni preberá z bezvedomia. Na krku má záhadnú jazvu, ktorá vyzerá ako dva stočené hady. Ako staroveký symbol dvojitý uroboros.

Z Josifa sa potom stáva lovec v sibírskej tajge. A aj evenský šaman a liečiteľ. Zostáva však pritom hlboko veriacim kresťanom. V tomto duchu vychová aj svoje deti. Vyrobí si ale z vlčej kože amulety so zobrazením dvojitého uroborosa. Obdaruje s ním všetky svoje deti. Pri príležitosti ich prvých narodenín. Ostatní lovci Josifa nevolajú von Odini, ale Odinin.

Je jar roku 1974. Ninel, Adam a ja vystupujeme pred moskovským divadlom z taxíka.

Ninel má dlhý a tmavý príčesok, ktorý dobre ladí s jej tmavým vlasovým prelivom. Majstrovsky využíva príčesky, umelé mihalnice a umelé nechty. Pred mesiacom sa vrátila z Bostonu. Dala si tam aj zdokonaliť prsia operáciou. Vraj zmena identity. Teraz už má aj umelé prsia.

Ja som sa zase pred týždňom vrátil z kúpeľov v Brusne. Pred štvrťrokom som sa nakazil s vírusom žltačky. Bolo to pri očkovaní na medzinárodný očkovací preukaz. Potom som bol v nemocnici. Ale stav sa mi iba zhoršoval. V Brusne ma však vyliečili. Preto tvrdím, že sú to najlepšie kúpele na celom svete! Lebo človek tam pookreje nielen na tele. Ale aj na duši. Ten dobrý pocit mám aj teraz.

Je príjemný večer a trošku sneží. Vchádzame s Ninel do divadla. A Adam do kaviarne naproti divadlu. Za úplatok tam rezervuje štvormiestny stôl. Striedame sa v službe rezervovania, platenia účtov atď. Dnes má službu Adam. Má na celý deň objednaný taxík.

Adam sa s taxíkom odváža do hotela. Prezerá si výpis z počítača. Z hotela ide na indické veľvyslanectvo za našou priateľkou Sítou. Má ju priviesť na našu spoločnú tancovačku. Tá ale medzitým náhle odlieta do Indie. Adam sa vracia do kaviarne. Iba chvíľku tam čaká na Ninel a na mňa.

V divadle medzitým dávajú divadelné stvárnenie poviedky Štyridsiaty prvý od Borisa Lavreneva. Podľa tejto poviedky dvaja režiséri natočili film: Roku 1927 Jakov Alexandrovič Protazanov a v roku 1956 aj Grigorij Naumovič Čuchraj. Je to príbeh mladej červenoarmejky. Zaľúbi sa do bielogvardejského dôstojníka. Nakoniec ho zastrelí na brehu Aralského jazera. Predstavenie sa končí. Aj Vesna si ho vychutná. Poviedku už predtým čítala. A viackrát videla aj oba filmy. Náhle sa zmení počasie. Už nesneží. Padá hustý dážď. Vesna chvíľku postojí pod bránou divadla. Má chuť vypiť si.

Adam: „Pane Bože! Pozrite sa na tú krásavicu pri dverách!“

Stojí tam Vesna a pohľadom márne hľadá voľné miesto. Kaviareň je ale beznádejne obsadená. Adam ju k nám pozýva.

Vesna: „Dobrý večer vospolok. Ďakujem za pozvanie k stolu. Idem z divadla. Iba si niečo vypijem. Prosím vás, koľko je hodín?“

Pozerá sa mi pritom do očí svojim pokojným pohľadom. Vravím jej koľko je hodín.

Vesna: „K zástavke metra je blízko. Autobus mi pôjde asi za hodinku. Na chvíľku si sadnem a niečo vypijem.“

Adam: „Tí dvaja tiež boli v divadle.“

Adam ukazuje s pohárom šampanského na Ninel a na mňa.

Adam: „Aj my tu iba chvíľku posedíme a popijeme šampanské. Potom si pôjdeme zatancovať. Žiaľ Bohu, chýba nám do páru tanečnica. Pomôžte nám a prijmite naše pozvanie aj na tancovačku.“

Vesna rada tancuje. Ovláda aj šamanský tanec Evenkov. Nepovažuje preto tanec len za zábavu, ale aj za hlboko preciťovaný stav duše. Za sviatok. A tak si ho aj váži! Preto na tanec chodí iba v týchto svojich najlepších a jediných sviatočných šatách. A práve dnes je v nich oblečená. Elegantným pohybom si dáva dole kabát. Prehadzuje ho cez operadlo stoličky. Môj pohľad náhodne zablúdi na jej nohy. Práve vo chvíli, keď si sadá. Priliehavá sukňa sa jej pritom na stehnách napne. Pod sukňou vidím obrysy pančuchového pásu. Vtom sa jeden úpon z pásu odopne. Vidím, že ako pod sukňou vystrelí od okraju pančuchy smerom hore k pásu.

Vesna: „Prepáčte, iba si odskočím.“

Berie si kabát. Prechádza cez kaviareň. Zahne za roh k dámskej toalete. Skoro sa tam zrazí s čašníkom. Objednáva si pre seba k stolu pitie. Platí vopred.

Adam: „Prečo si brala kabát?“

Ninel: „Išla sa upraviť. Možno je to len prejav jej výstrednosti, že je iba športovo oblečená v lacnej blúzke a sukni. A že nenosí kabelku. Vo vreckách kabáta má kozmetiku a bižutériu. Pred odchodom do divadla jej asi niečo vošlo do cesty. Nemá preto nalakované nechty. Má ich nakrátko ostrihané. Kvôli umelým nechtom. Ale ani tie si nestihla nalepiť. Stihla si iba dať na pery lesk, upraviť a namaľovať obočie. A dať si umelé mihalnice. Podľa môjho vkusu však príliš dlhé. Kaderníka ma super!“

Adam: „Vyzerá ako Zlatovláska.“

Ninel: „Zlatovlásky s takýmito prirodzenými, zlatými, vlniacimi sa, hustými a dlhými vlasmi sú iba v rozprávkach. Alebo sa dajú pre rozprávky vyrobiť v kaderníckom salóne. S pomocou odfarbenia, prelivov, kondicionérov, špeciálnej ondulácie a príčeskov. Augustin, Augustin! Všimla som si ťa, že s akým živočíšnym a zmyselným pohľadom samca si sa pozeral na jej nohy. A ty, Adam, zase na jej prsia. Tie jej pekné, dlhé, štíhle, vyšportované a hladké nohy sú aj výsledkom pravidelných masáži, cvičení a používania depilátorov. A zákon zemskej príťažlivosti vylučuje, aby také veľké a bujné prsia mohli iba sami od seba tak vztýčene, pevne a hrdo stáť. A dokonca v pozore! Určite má prvotriedne zoperované prsia. A nosí špeciálnu podprsenku...“

Ninel už nestihne dopovedať. A spoza rohu kaviarne vychádza Vesna. Ale Ninel sa mýli: Na Vesne totižto nič nie je umelé. Nemá zoperované prsia. Ani namaľované obočie. Ani nalepené mihalnice. Ani nanesený lesk na perách. Pery sa jej vždy tak nádherne lesknú. Nenosí kabelku, bižutériu ani podprsenku. A to z jednoduchého dôvodu: Takéto veci nemá. A doteraz ani nikdy nemala. Iba na zápästí ľavej ruky má kožený remienok s amuletom. Má tvar ako dvojitý uroboros. Vesna má prirodzené, dlhé, vlniace sa a blond vlasy. Nenavštevuje kadernícke salóny. Strihá sa sama. Iba keď bola ešte malá, tak ju kvôli odvšivaveniu v detskom domove občas ostrihali dohola. Celá jej kozmetika je mydlo, uterák, zubná kefka, zubný prášok, hrebeň, nožnice na strihanie vlasov a balíček vaty. Aj napriek svojej skromnej kozmetike vždy ale vonia ženskou čistotou! Má ostré a zdravé zuby a nechty. Je taká ohybná, že si nechty ohrýza nielen na rukách. Ale aj na nohách. Nechodí na masáže, nešportuje a nepoužíva depilátor. Ani nevie, že čo je to depilátor. Pokožku na nohách má hodvábne hladkú. A iba pri pozornom pohľade zblízka je na pokožke vidieť krátke, jemné a zlatisté ochlpenie. Pod pazuchou však má hustejšie ochlpenie. A zlatistá farba prechádza do ryšava. Má peknú, štíhlu postavu. A rovnakú výšku ako ja. Teda stoosemdesiatosem centimetrov.

Vesnina postava sa vyznačuje harmonickou krivkou: S údoliami a vrcholmi. Krivka stúpa z údolia jej podbradku a dlhého krku na vrchol hrude a na prsia. Klesá do údolia úzkeho drieku s tenkým pásom. Stúpa na vrchol oblých a ladných bokov. Klesá po stehnách, kolenách a lýtkach až po členky. Časť krivky na prsiach je rozvinutá do harmonickej, zakrivenej a priestorovej plochy. Nazývam ju ako prvá Vesnina plocha. Neskôr sa mi sníva o tejto ploche a amulete s dvojitým uroborosom. V tom sne riešim neriešiteľný problém. Nazývam ho ako hybridná, unipolárna, magnetická, optoelektronická a rotačná spojka. Nakoniec je to môj vynález. Krivka jej tela je aj ódou na ružencovú automasáž.

Kľúč:

poruchy spánku a ružencová automasáž augustin sokol.

http://www.izurnal.sk/index.php?Itemid=55&id=329&option=com_content&task=view

Citujem: Teda postupne si masírujeme prsty na nohách, členky, lýtka, kolená, stehná, sedacie svaly, brucho, kríže, hrudník, chrbát, prsty na rukách, ruky, zápästia, predlaktia, lakte, plecia, krk, čeľusť, ústa, líca, nos, čelo, spánky a celú hlavu. Koniec citátu.

Vesna má prekrásnu tvár so šikmo osadenými, veľkými a modrými očami, trochu širšími lícnymi kosťami a výrazne krojenými, zmyselnými a plnými, ale nie veľkými perami. To dodáva jej tvári exotický a orientálny výraz. Jej driemajúcu zmyselnú krásu prekrýva láskavá, jemná a nežná krása. A šľachetná dobrota. Tá krása súvisí s harmonickou a úzkou spätosťou s nespútanou prírodou. A s búrlivým morom.

Vesna si sadá. Adam sa jej pýta, že či jej môže naliať šampanské. Súhlasí. Pripíjame si na zdravie. Čašník prináša Vesne jej nápoj, ktorý si objednala, keď si išla upraviť pančuchu. Ihneď ho na ex vypije.

Adam: „Pán vrchný, všetko spolu zaplatím. To šampanské... no a aj tú minerálku, čo ste doniesli našej Zlatovláske.“

Čašník sa potmehúdsky usmieva popod svoje husté fúzy.

Čašník: „Prepáčte, ale ja som k vášmu stolu nedoniesol minerálku.“

Vesna: „To je vodka. A je už zaplatená.“

Ninel: „Vodka? A prečo je vo veľkom pohári na minerálku?!“

Vesna: „V Prímorsku tak pijeme vodku!“

Adam: „Minerálka alebo vodka, v malom alebo vo veľkom pohári, veď to je predsa jedno. Ide sa na tancovačku!“

Vonku ešte stále padá hustý dážď. Adam ide za taxikárom, ktorý parkuje za rohom. Nech pristaví taxík pred kaviareň. Ninel dopíja pohár šampanského. Ninel, Adam a ja máme svoje kabáty v taxíku. Chcem pomôcť Vesne s kabátom. Beriem z operadla stoličky jej kabát. Zrazu pociťujem v zápästí ostrú bolesť. Vesnina tvár sa v okamžiku mení. Predtým mala nežný a dobrotivý výraz. A teraz jej tvár vyžaruje trpké sklamanie.

Vesna: „Zavolajte políciu!“

Zápästie mám v jej železnom zovretí. Ninel a ani ja nevieme, že čo sa stalo. Neďaleko stojací čašník to však vie. Príde k nášmu stolu. Vysvetľuje Vesne, že som jej nechcel ukradnúť kabát. Zovretie na mojom zápästí povoľuje. Vesnina ruka mi z neho vysáva bolesť. A vracia príjemné teplo. Náš prvý telesný dotyk je tak trošku neobvyklý. Je to jednoducho iba skratové konanie. A ako rýchlo vzniká, tak aj zaniká.

Vesna: „Prijmite prosím moje ospravedlnenie. Pokúsim sa Vám to vysvetliť. Ja som musela tvrdo pracovať, aby som si mohla tento kabát kúpiť. Pred rokom mi ho chceli traja zlodeji ukradnúť. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Ešte ho mám pred očami. Ako by sa to odohrávalo práve tu a teraz. Najsilnejšieho z nich chytám za ruku, v ktorej drží môj kabát. Druhou rukou sa ma ale snaží udrieť do tváre. Vyhnem sa úderu a púšťam mu ruku. Ustupujem s dlhým úkrokom šikmo dozadu a nabok. Vyrúti sa na mňa s ďalším úderom. Opäť na hlavu. Vtom ho protiúderom ľavej ruky na špičku brady zrážam k zemi.“

Slová doplňuje rečou tela: Chytá pomyselného zlodeja za ruku, vyhne sa úderu, púšťa mu ruky, ustupuje s dlhým úkrokom šikmo dozadu a nabok, udiera ho ľavačkou do brady. Medzitým sa vracia Adam. S údivom sleduje Vesnu, ktorá potom pokračuje v rozprávaní.

Vesna: „Pozrite sa. Na ľavej ruke mám tento amulet. Preto mi rana vždy tak sadne. Preto zlodej vedľa kabáta nehybne leží. Úpenlivo prosí, aby zavolali sanitku. Ostatní dvaja zlodeji zbabelo utekajú. Sanitku zavolám ja. V nemocnici zisťujú, že zlodej má zlomený krčný stavec. Potom so mnou policajný vyšetrovateľ spisuje zápisnicu. Jej kópiu si nechávam na pamiatku. V priebehu vyšetrovania sa zistí, že zranený zlodej je viackrát trestaný násilník a bývalý okresný majster boxu v ťažkej váhe. Je to teda z mojej strany nutná a primeraná obrana. Preto trestné konanie proti mne vo veci ublíženia na zdraví je zastavené.“

Adam oznamuje, že taxík je pristavený. Ide sa na tancovačku. Už predtým vybral a za úplatok rezervoval stôl. Na dobrom mieste. Je tu dobrá kapela. Vo svojej bohatej ponuke má široký záber skladieb. Od tých starých a dobrých až po tie najnovšie. Hrajú do tanca aj na počúvanie. Teraz hrajú na počúvanie pieseň o Stenkovi Razinovi.

Kľúč:

the red army choir stenka razin youtube.

http://www.youtube.com/watch?v=CKZJddUnZY4

Ninel: „Kozácki atamani a ich málo početné družiny mi pripomínajú sparťanského kráľa Leonidasa a jeho tristo statočných. Ako bránia Grécko a aj celú Európu pred nájazdmi ázijských hôrd. Vedie ich perzský tyran Xerxés. Postoj pútnik a zvestuj Lakedemóňanom, že my tu mŕtvi ležíme ako zákony kázali nám. Tak to povedal Simónidés. Áno. Je to tak. Ale možno je to inak s tou pesničkou. Na brehu Volgy bývalá Stenkova milenka perie kozácke rubašky. Stará láska nehrdzavie. Navyše, je pekná a pracovitá. Nie ako ta lenivá kňažná. Už im lezie na nervy. Stenkovi a aj všetkým kozákom na lodi. Potia sa v zapáchajúcich rubaškách. Kňažná ich navyše podpichuje svojimi uštipačnými poznámkami. Vraj, len trp kozák. Budeš ataman! Stenka teda koná pragmaticky. Kňažnú vyloží na breh. Namiesto nej naloží ručnú práčku. Spolu s už aj vypratými rubaškami. Potulní speváci neskôr tento príbeh lásky pozmenia. Kvôli lepšej predajnosti. Romantika vždy ide viac na odbyt ako pragmatika.“

Znovu pijeme šampanské. Adam ako najstarší navrhuje pripiť si na potykanie.

Vravím: „Máš pekné meno. Vesna.“

Vesna: „Aj moja babička sa tak volala. Bola to Srbka. Aj ty máš pekné meno. Augustin. A máš aj pekné priezvisko. Sokol. Náš sovchoz je neďaleko Sokolovky. Bude mi to pripomínať tvoje priezvisko. Alebo mi budeš pripomínať Finista jasného sokola. Poznáš tu rozprávku?“

Vravím: „Je to moja obľúbená rozprávka.“

Vesna: „U nás som nazvala náš maják ako Finist jasný sokol. Raz sme sa okolo neho plavili s Mášou. Je to moja priateľka a spolubývajúca na ubytovni nášho sovchozu. Máša mala svetobôľ. Lebo ju opustil jej milovaný Takeiji. Hovorili sme aj o láske a smrti. Povedala mi, že si praje, aby po smrti jej popol nasypali do mora. Pod týmto majákom. To je aj moje prianie. Ój, Augustin! Prepáč mi. Nepatrí sa teraz hovoriť o smrti. Ale ja ešte stále myslím na osud tej mladej červenoarmejky. Bolo to síce len divadlo. Ale aj život je ako divadlo.“

Vesna mi ukazuje fotku. Je na nej Máša a Takeiji. Hovorí mi, že obaja rodičia Mášy sú Evenkovia. Takeijiho mama je zase Evenka a otec japonský zajatec z druhej svetovej vojny. Vyzerajú ale ako súrodenci. Ako spriaznené duše. A tie stále vyzerajú rovnako.

Kľúč:

soulmate mv trough youtube.

http://www.youtube.com/watch?v=uH6Ucu_Jdv0

Vesna mi potom prerozpráva svoj životný príbeh: Už iba matne sa pamätá na matku. Je to ako zlý sen. Vojak päsťou udiera matku do tváre. Celú tvár má zakrvavenú. Potom ju omdletú hádžu na nákladné auto. Už nikdy viac ju neuvidí. Všetkých jej súrodencov, a aj ju, odvážajú do rôznych detských domovov. Vesna teraz pracuje v rybárskom a loveckom sovchoze. Na rybárskej lodi loví ryby v Japonskom mori. V tajge loví kožušinovú zver. Jazdí pritom na koni. Miluje kone!

Kľúč:

comics salon gallery karaoke augustin sokol.

http://www.comics-salon.sk/video.php?video=6J_rSxh95Rs

V lete loví na mori ryby aj pod vodou. Iba v jednodielnych plavkách, bez neoprénového obleku, plutiev a dýchacieho prístroja. Nemá mechanickú alebo pneumatickú, ale iba ručnú harpúnu. Vesna strávi zjari jednomesačnú dovolenku v Moskve. Už deväť rokov sa jej to zakaždým podarí. Ubytovanie má vybavené v dievčenskej robotníckej ubytovni na moskovskom sídlisku. Dovolenku využíva najmä na návštevy divadiel a koncertov.

Začínajú hrať aj do tanca. Tancujem s Vesnou v uvoľnenom a ľahkom vzájomnom objatí. Hrajú starú ruskú romancu: Odkvitli už v záhrade chryzantémy dávno. A láska ešte žije v mojom srdci ubolenom...

Vravím: „Ľúbim ťa, Vesna.“

Vesna: „Si ako maják. Jasne svietiš na mojej ceste života. Si môj Finist jasný sokol.“

Zrazu si naplno uvedomujem, že zmyslom života je vskutku úprimná láska. A život je možno v nepatrnej miere zmysluplnejší, ak je to aj opätovaná láska.

Vravím: „A ľúbiš aj ty  mňa?“

Vesna: „Áno, ľúbim ťa.“

Nuž, ako sa hovorí v rozprávkach: ...A potom spolu šťastne žili, až pokiaľ... až pokiaľ sa neskončila táto najkrajšia a najšťastnejšia jar v ich živote. Adam cez nášho moskovského styčného dôstojníka zariadi urýchlené vybavenie pasu pre Vesnu. Do dvadsaťštyri hodín. Podarí sa. Adam to zdôvodňuje ako dôležitú potrebou pre náš tím: Mať spoľahlivú spojku na Ďalekom východe, ktorá navyše plynule hovorí nielen po rusky, ale aj evensky, nanajsky a udehejsky. Ďalší styčný dôstojník pri previerkach zisti podrobnosti o Vesninom živote a pôvode. Povie to Adamovi a ten zase mne.

Pre mňa je to prekvapenie: Až teraz sa dozvedám, že Josifov prvorodený syn Slobodan Josifovič Odinin je Vesnin otec. Vesna je teda moja vzdialená príbuzná. Aký je ten svet len malý!

Josif narukuje hneď po vypuknutí prvej svetovej vojny. Obľúbi si ho tam budúci admirál. Bojuje po jeho boku počas svetovej aj občianskej vojny. Po admirálovej poprave sa ale dostáva do konfliktu s japonským dôstojníkom. Konflikt sa rieši tak, že Josifa odsúdia na smrť. Spolu so zajatými červenoarmejcami. Jeho popravu však prekazí jazdecký útok červenoarmejcov. Z bielogvardejca sa potom stáva červenoarmejec. Tak vyšlo.

Občianska vojna sa končí. Josif sa vracia do svojej milovanej tajgy. Nakoniec skončí svoj život pri poľovačke. Zaskočí ho hladom zmučená vlčia svorka. Zlyhá mu pritom jeho stará puška. Ja na rovnej planine. Ako na dlani. Široko ďaleko nie je žiaden strom, ktorý by mu kryl chrbát. Tasí svoj lovecký nôž. Odzadu na neho skáče mladý vlk. Zvalí ho na zasneženú zem. Zahryzne sa mu do krku. Tam, kde má jazvu v tvare dvojitého uroborosa. Vlk s bolestivým kvílením odskočí. Skúsenejší vodca svorky sa z toho poučí. Zahryzne sa Josifovi do druhej strany krku. Josif ho ešte stihne s nožom bodnúť do krku. Obaja skončia naraz. Ako potrava pre svorku.

Podobne ako jeho otec, tak aj Slobodan si vyrobí z vlčej kože amulety. Obdaruje s ním všetky svoje deti. Pri príležitosti ich prvých narodenín. Aj on narukuje hneď po vypuknutí svetovej vojny. Avšak nie prvej, ale druhej. Obľúbi si ho tam námorný kapitán. Slobodan sa mu zdôverí, že on sa pri vykladaní kariet modlí. Lebo nemá Bibliu.

Slobodan je viackrát ranený a vyznamenaný. Počas vojny sa dostane domov iba raz. Na pár dní. Po ťažkom zranení a následnom prepustení z nemocnice. Vtedy splodí Vesnu. Tá sa potom narodí päť dní po vyhlásení smútku v Nemecku. Kvôli porážke nemeckých vojsk pri Stalingrade. Vtedy som sa narodil aj ja.

Tri roky pred bitkou o Berlín kapitána prevelia ku spojeneckým konvojom lodí. Lode cez Murmansk zásobujú Sovietsky zväz zbraňami a potravinami. A sovietsky kapitán sa tak spriatelí s anglickým admirálom. Kapitán admirálovi porozpráva, že ako sa Slobodan modlí pri vykladaní kariet.

Slobodan padne na rieke Spréve v bitke o Berlín. Je to dobrý človek. Milosrdný a spravodlivý Boh však trestá (aj) dobrých ľudí. Nikdy teda už neuvidí svoju dcéru Vesnu. Ani jej nedaruje na prvé narodeniny amulet. Daruje jej ho mama.

Po skončení vojny admirál posiela kapitánovi darček. V sprievodnom liste k darčeku sa pýta aj na Slobodanovu adresu. Chce mu poslať Bibliu v ruštine, ktorú mu kúpil v Londýne. Kapitán preto končí v gulagu, Slobodanovi posmrtne odoberú všetky vyznamenania a Vesninej matke vdovský dôchodok. Matka sa odváži proti tomu postaviť, a tiež končí v gulagu.

Vnímam to celé tak, ako niečo, čo som už predtým zažil: So sprievodom gitary rád prednášam recitálovú pieseň o americkom vojakovi T. T. Taylorovi. Ten sa tiež počas druhej svetovej vojny modlí pri vykladaní kariet.

Kľúč:

balíček karet taylor čt youtube.

http://www.youtube.com/watch?v=BxFzIzAZCEo

Roku 1966 zase čítam poviedku Jeden deň Ivana Denisoviča od Alexandra Solženicyna. Je tam opísaný aj príbeh o námornom kapitánovi. Volá sa Ťurin Bujnovskij. Podobá sa na príbeh o Slobodanovi a kapitánovi.

Jar končí. Som s Vesnou v kúpeľoch Brusno. Pred polnocou ideme k Pavlíne. Tak sa volá minerálny prameň. Sedíme tam a popíjame minerálku. Je veľmi teplá noc. Okolo prameňa poletujú svätojánske mušky.

Vesna: „Prečo si tak osmutnel? Trápi ťa niečo?“

Vravím: „Nie. Nič ma netrápi.“

Ale nie je to tak. Lebo mám zlú predtuchu. V tú noc mám sen. Zobúdzam sa. A celý sen si pamätám: Je o svätojánskych muškách. Poletujú okolo prameňa. Niektoré z nich akoby vyzerali inak. Možno to nie sú svätojánske mušky. Možno sú to lietajúce nanity mimozemských replikátorov. Znepokojuje ma to. Ten sen mi pripadá ako zlá veštba.

Z Brusna potom ideme do Prahy. Už sme na diaľnici pred Prahou. Padá hustý dážď. Naďalej ma trápi zlá predtucha. Pri odpočívadla zastavím auto. Aby Vesna mohla vyvenčiť svoje šteniatko. To však zrazu vyskočí z auta. Vybehne smerom na vozovku diaľnice. Vesne sa ho podarí chytiť už pred bielou čiarou pri zvodidle. Ešte predtým, ako chytí šteniatko, neskúsený vodič uháňajúceho auta prudko zabrzdí. Dostáva šmyk. Pri zvodidle zrazí a smrteľne zraní Vesnu. Prevážajú ju do nemocnice. Skoro týždeň je napojená na prístroje. Celý čas je v bezvedomí. Už sa z neho nikdy nepreberie. Udatne bojuje o svoj život. Má však ťažko poškodený mozog. Jej boj je preto márny.

Náš pražský styčný dôstojník vybaví, že môžem byť v nemocničnej izbe stále pri Vesne. Je to súčasť opatrení pre utajenie. Mám aj kufríkový magnetofón s jej obľúbenými nahrávkami. Náhle Vesna prehovorí. Ale ako je to možné? Veď je predsa v hlbokom bezvedomí! Hovorí o severskom Bohovi Odinovi. A o Valhalle. Kde všetci udatní bojovníci žijú večne. Navyše hovorí v starogermánskom jazyku.

„Všetci boli naplnení Svätým Duchom a začali hovoriť rôznymi jazykmi, ako im dával Duch, aby sa vyjadrovali. (Skutky 2:4).“

Z amuletu na jej ruke pritom dopadá tenký lúč na magnetofón. Jej posledné slová sa samočinne nahrávajú. Zomiera. V jazyku niet smutnejšieho slova.

O tri dni s Ninel a s Adamom spoločne počúvame túto nahrávku. Hovorím im, že ako sa nahrala. Síce mi neveria. Nepovažujú ma ale za klamára. Vedia, že som bol vtedy vyčerpaný, nevyspaný a zúfalý. Hovorím im to tak, ako keby sa to odohrávalo práve teraz: Možno upadám do mikrospánku. O lúči z amuletu sa mi iba sníva. Pod vplyvom sna konám ako námesačník. To ja sám podvedome nahrávam. Prebudím sa. A už si na to nespomínam. Pamätám si iba sen o lúči z amuletu. Možno, že Vesna vyštudovala starogermánčinu. A ja o tom neviem. Ale čo, ak je to všetko pravda? Bože môj, čo všetko sa ešte nachádza medzi nebom a zemou?

Na druhý deň odchádzam. Ďaleko je do Sokolovky. Stojím pod majákom. Vesna ho nazvala Finist jasný sokol. Z urny pomaly sypem jej popol do mora. Potom z veľkej kytice hádžem do mora aj chryzantémy. Ako v tanci sa hojdajú na vlnách. Spomínam si na náš prvý tanec: Chryzantémy odkvitli. Ale láska k Vesne naďalej žije v mojom srdci. Dlho sa ešte dívam na more. Nakoniec zoberiem za hrsť piesku. Pomaly ho sypem do mora. Zopár zrniek mi zostáva na ruke. Spoza mraku dopadá na zrnko slnečný lúč. Zrnko sa zaligoce. Spomeniem si na lúč z amuletu. Predo mnou sa rozprestiera široké more. Čo ale vie zrnko piesku o bolestiach mora?! Takýto zážitok pod týmto majákom som potom zažil viackrát.

V tomto príbehu sú ukryté aj odpovede na tieto dve otázky: Sú mysteriózne zážitky aj vedecky zdôvodniteľné? Je vznik života náhoda alebo zámer?

Odpovedám: Skúmanú skutočnosť možno vedecky zdôvodniť aj pokusmi. A to takými pokusmi, kde sa pri ich viacnásobnom opakovaní a pri rovnakých podmienkach dosahujú rovnaké výsledky. Z tohto hľadiska sú potom mysteriózne zážitky v tomto príbehu aj vedecky zdôvodniteľné.

Podobne je zdôvodniteľná aj odpoveď na druhú otázku: Viacerými vedeckými pokusmi sa už jednoznačne dokázalo, že vznik života nebola len náhoda, ale aj zámer.

Sú však tieto odpovede aj pravdivé? Ale čo je to pravda?

„Pilát mu povedal: Čo je pravda? (Ján 18:38).“

Rád by som si o tom všetkom aj podiskutoval. Preto uvádzam svoje emailové adresy:

asokol2001@gmail.com

asokol2001@yahoo.com

---