Johnova noc

Hľadím z okna. Dážď doráža a rozbíja svoje kvapky o okennú tabuľu ktorá sa snaží uskočiť prázdnemu bičovaniu. Otvorím okno, uľavím mu a pohliadnem do čiernočiernej tmy. Blesky ju roztínajú ako nôž pretrhujúci oponu a po údere sa krajina opäť zahalila do čiernočierneho kabáta a schovala sa doň do daľšieho úderu. Dážď bičuje moju tvár, ako ihly zabodáva sa do mojich očí. Prižmúrim ich, som mokrý. Nočná košela je premočená a ja mrznem. Je studená noc, veľmi studená noc, akých mnoho nebýva. Údery hromu udávajú takt a rytmus dažďa, ktorý slabne a nanovo naberá silu. Zavriem oči úplne. Nechám dokonalo splynúť černotu noci s černotou mojou a začnem. Oblaky sa roztrhajú, slnko zaleje tie mpokré lány, v okamžiku vysuší tú povodeň a dovolí odpočinúť mučeným. Vyliezam z okna, je na prízemí a pomalým krokom vychádzam do mojej záhrady. Milujem tú záhradu, milujem tú záhradu, milujem ten slnka jas, ten vody šum, ten vzduchu van a to teplo jarných dní. Tá vôňa, vôňa čerešní, rozkvitnuté jary nevesty, odeté do bielej, tie jej družičky včely, lietajú a stále sú jej nablízko. A pod kvetmi kvet najkrajší, Ariana sedí. „John, dlho som čakala. Kde si bol?“ Usmial som sa na ňu a podišiel som ku nej. Odetá v bielom, ako čerešňa, stála pod ňou a žiarila. Ako šat jej biely, tak jej tvár. Široký úsmev odhalil jej krásne zuby, jej oči spievali symfóniu krásy, jej vlasy divoko tancovali na jarnú melódiu a jej ruky žiadali mojich rúk. Splnil som ich dychtivé prianie a pevne som ju uchopil. Dlhý bozk bol splnením dlhej potreby, tej duševnej potreby, ktorá ubíjala po dlhý čas tmy. A teraz tma zmenila sa v svetlo a noc duše v deň. „Ariana. Chýbala si mi. Bez teba nedokážem konať, nedokážem dýchať, nedokážem žiť. Vždy premýšľam len o našom ďalšom stretnutí. Vždy, len od jedného ku druhému.“ Sadli sme si spolu pod čerešňu. Ariana ma chytila okolo pliec a ja som položil svoju hlavu na jej rameno. Pobozkala mi ju, pobozkala mi ju nežne, pohladila, upokojila. Spomalila prúd myšlienok, ukojila ich potreby, presvedčila. „Pokoj,“ povedal som. „John. Pozri sa do diaľky. Čo vidíš.“ Upriamil som zrak cez plot záhrady do diaľok a zahliadol som tie šíre slnečnicové polia. „Vidím teba Ariana. Teba v každom slnku rastúcom na tom poli.“ „Nie je to tak. Pozri, ja niesom slnko,“ vstala a kráčala popred mňa. Na zelenom pozadí lúky a lesa vynikol jej biely šat. Ale zmenil sa. Oprelo sa do nej milosrdné slnko, dobrotivé slnko a dodalo jej žiary. „Nie som slnko, nedokážem ti poslúžiť ako slnko.“ Vstal som aj ja. Prišiel som ku nej, ku hviezde v mojej záhrade. „Viac než si myslíš, slnko moje.“ Ponoril som ruky do fontánky, voda bola chladná, slnkom nepresvietená. Ruky mi ochladli, odišlo z nich teplo. Do vody som ponoril aj tvár a vlasy. Bol som zmáčaný, hrejivý vietor zmenil sa na chladné fúkanie a mne začínala byť zima. „Ariana, zohrej ma prosím.“ Ariana sa chvíľu dívala, ale prikročila ku mne, zahalila ma kusom svojich šiat a objala ma. Slnko zosilnelo, zväčšilo svoj žiar, zaplavilo teplom krajinu zimy a ja som bol suchý. „A teraz Ariana, vysuš mi šaty.“ Ariana sa rozbehla ďalej do záhrady. Jej šat rozfúkol vietor, rukávy plávali vzduchom, jej vlasy predvádzali balet. Vietor ma svojimi dotykmi usušil. Ariana nieje slnko, ani vietor, ani obloha, ani zem. Ona je všetko, všetko v mojom živote. Ona je mojím životom. „John?“ otočím sa za hrejivým hlasom. Ariana stála pri fontánke s malou šálkou. Nabrala do šálky vodu, napila sa nej. „Tá voda je tak čistá, celá fontána.“ Pristúpim ku nej. „John? Pozri sa za seba.“ „Čo mám očakávať?“ spýtal som sa pri pohľade na rozkvitnutú záhradu. „Je to krááááá eeee.“ Chladná mokrá ruka prešla mi po chrbte, ako studená čepel. Mám pocit, že, že krvácam. Rýchlo sa otočím. Ariana vyliala obsah pohára na môj chrbát. Smiala sa tomuto žartu, z neznámych príčin, voda je ľadová. Jej úsmev však krásne zastrel zimu a zimu zmenil v teplo. Nezostal som jej nič dlžný. Nabral som do dlane vodu a pekne som jej zmáčal tvár. Jej smiech, doteraz decentý, mierny a tichý, ožil v karneval melódií a naplno zaznel vo svojej nahej kráse, čistý tón. Ak onajjemnejšia hudba ulahodil mojim ušiam, mojim očiam. Vrhla sa mi do náruče, padli sme do trávy a zaspali sme. Bol som celý mokrý. Otvoril som konečne oči. Nekonečné prívaly dažda zalievali moju tvár, odev zabahnený, nohy oškreté. Ležal som pod starou vysušenou čerešňou, ako s Arianou, teraz však sám, možno so smrťou. Už ma tu nič nedrží. Odchádzam napäť do postele.