Tma

Kráčaš po ulici. Je tma a zima. Pritiahneš si bundu aby si sa aspoň trosku zohriala. Ponáhľaš sa, chceš byť čo najskôr doma v bezpečí a v teple. Tešíš sa na horúci čaj a mäkučkú perinku, ktorá ťa zahreje až do kostí. Z príjemných spomienok ťa vtiahne späť do reality silný vietor ktorý ti podlamuje nohy. Ale ty mu nepodliehaš udržuješ tempo a obhliadneš sa aby si sa zorientovala. Všimneš si že si sama. Pokračuješ, ale v tom zacítiš na sebe pohľad. Prudko zastaneš, prebehne tebou strach. Srdce ti bije ako splašené. Otočíš sa a hľadáš možné nebezpečenstvo. Nikde nikto. Vlna strachu ktorá ta tak rýchlo zasiahla rýchlo opadne. Zdalo sa ti to. Pokračuješ. Máš divný pocit, preto pridáš do kroku. Ťažšie sa ti dýcha, studený vietor ti berie dych. Aj cez silný vietor začuješ náhlivé kroky. Zľakneš sa, ale nezastaneš pomyslíš si že sa ti to znovu zdá. Myslíš si že sa tvoje kroky odrážajú od studených vysokých domov. Ale aj tak panikáriš. Chceš si byť istá, ale bojíš sa otočiť. Zatiaľ sa náhlivé kroky neúprosne blížia a ty už vieš že to nie je tvoja vlastná ozvena. Silný vietor ti nedovolí kráčať rýchlejšie. Prekonáš svoj strach a otočíš sa. Zastane aj on. Vieš že je to on vidíš postavu muža. Dúfaš že ťa obíde a ty sa s úľavou rozbehneš domov a ráno sa na tom zasmeješ. Ale on tam len stojí ako prízrak z najhoršej nočnej mori. A obzerá si ťa. Usmeje sa. Nie, neusmeje sa príjemným teplým úsmevom, ktorý ti prezradí že je všetko v poriadku. Nie, usmeje sa diabolsky a ty od ľaku prirastieš ku chodníku. Tvoj zdravý rozum na teba kričí aby si bežala ako nikdy v živote. Ale zlo v jeho očiach ťa paralyzuje. Postava sa pohne smerom k tebe. Objavíš nohy, posunieš sa dozadu, ale na útek sa nezmôžeš. Zastaví tesne pri tvojej tvári. Hľadíš naňho a vieš že to je posledná tvár ktorú v živote uvidíš. Vyroníš slzu. Posledný krát zachytíš pohyb a potom len tmu.