.otvorené, vstúpte

V kaviarni bolo príjemné pološero. Zavrel oči. Započúval sa do tónov, ktoré sa lenivo linuli z reproduktorov. Porcelánové šálky cinkali. “Dáte si niečo?” Vyrušila ho. Bola naozaj pekná. Vkusná blúzka s výstrihom. Nič vulgárne, len ako decentne pootvorená kniha, kútikom oka zahliadol čiernu čipku. “Ešte jedno presso, ďakujem.” Usmiala sa. Pozoroval ju ako odchádza. Takmer nebadané krútenie bokmi. Zosmutnel.

Nad jeho stolom visela reprodukcia Kokoschkovho obrazu. Akt ženy. Vždy mu všetko od Kokoschku pripadalo akési rachitické. Podivné výrazy v tvárach, vyziable údy. Pripomínalo mu to ľudí z koncentráku. “Si zaujatý”, vravievala mu vtedy Lena, keď sa naň dívali niekde v galérii. Rozmýšľal. Koľko to bolo rokov? Pätnásť? Šestnásť? Mal vtedy dvadsať rokov a žil všetkým iným ako obrazmi zdegenerovaného umelca. “Vieš, že jeho obrazy boli v Ríši vyhlásené za úpadkové a zdegenerované umenie?” “Iste, ako mnoho ďalších.” Odvrkol jej. Ďalej ju pozoroval. Mal rád, keď jej na čele vystúpila žilka spravodlivého hnevu.

“Nech sa páči.” Precitol. Čašníčka mu doniesla kávu a vymenila popolník s jediným ohorkom. Dostal chuť na cigaretu. “Slečna, počkajte chvíľu.” “Áno?” “Páči sa Vám tento obraz?” Na moment zostala v pomykove. Pristihol ju, ako ho premeriava pohľadom. A možno s pohŕdavým výrazom v tvári? “Neviem.” Zase sa usmiala. Prikývol. Trochu zneistene odkráčala. Už sa mu toľko nepáčila.

Snažil sa narýchlo vybaviť si Leninu tvár. Nešlo to. Videl jej jemné ruky, spôsobne uložené v lone, zlatú náušnicu na uchu. Takmer zacítil v bruškách palcov nebadané chvenie a teplo kože na jej predlaktí, keď ju hladil. “Povedz mi, o čom sa ti sníva najčastejšie?”

Áno, pomaly si spomínal. Z prítmia spálne naňho hľadeli hlboké čierne oči, položené mierne od seba, úzky špicatý nos, plné pery. “Vyzerám tak nesúmerne.” “Možno si v minulom živote bola Modiglianiho modelkou.” “No, možno.” Odvetila s plnou vážnosťou v hlase.

“Mne sa nesníva.” Nechápavo sa naň pozrela. “No mne sa naozaj nikdy nič nesníva.” Odmietavo krútila hlavou. “Neexistuje!” “Naozaj, možno raz, ako dieťa, keď som mal zápal pľúc.” “No vidíš, a čo také?” “V horúčke som čítal ostrov pokladov, a v spánku pokračoval v príbehu.” “Odvtedy nič?” “Nie.”

Sedel hlboko zaborený v kresle. Popol z cigarety mu padol na obrus. Rýchlo ho sfúkol.

“Tak počkaj chvíľu.” Vstala. Flanelové pyžamo na nej viselo. Jej krásne telo v ňom náhle nadobudlo chlapčenské kontúry. “Počkááj...” Nedokončil. “Pšt.” Priložila mu ukazovák k perám. Odišla. Na chvíľku zaboril hlavu do jej vankúša a zhlboka sa nadýchol vône jej vlasov. V kuchyni niečo zaštrngotalo. Zaspal. Zobudilo ho prudké sácanie. Lena stála nad ním a vzrušene gestikulovala. “No snívalo sa ti niečo?” “No snívalo?” “Ešte by si si to mal pamätať.” Zamyslel sa. Ani náznak. “Nič.” “Čo nič, ako nič?” “No jednoducho nič.” “Muselo sa ti niečo snívať.” “Je to možné, ale ja o tom neviem.” “Naozaj?” “Naozaj!” Sklamane prikývla. Náhle sa celá rozžiarila. “Na, vyskúšaj toto.” “Čo je to?” “Neboj sa.” Do rúk mu podávala hrnček s čímsi teplým, voňajúcim možno po vanilke, možno po škorici, a ktoviečím ešte.

Vstal, a vybral sa na záchod. Cestou späť sa zastavil pri pulte. “Dal by som si z tej sacherovej torty, prosím.” “Samozrejme.” Už sa otáčal. “Počkajte na moment, pane.” Obrátil sa. “Áno?” “Je krásna.” “Kto?” “Tá žena na obraze.” Prekvapila ho. “Naozaj?” “Určite.” “Ďakujem Vám, ako sa voláte?” “Uršuľa.” Odvetila bez zaváhania. “Krásne meno.” Prikývla.

“Napi sa už konečne!” “Nechcem!” “Nebuď protivný!” “Nechcem, čo v tom je?” “Tajomstvo šéfkuchára, nechaj sa prekvapiť.” “Nejako podozrivo sa tváriš, Lena!” Napil sa. Najprv špička jazyka, potom okraje. Prehltol. Zacítil kvapku chilli. “Čo si tam všetko dala?” “Vravím, tajomstvo, dopi to už.” “A potom čo?” “A potom sa uvidí.” Šibalsky sa zasmiela. “Uf, v tej flanelovej košeli je tak horúco...” Hltavo sa napil. Na čelo mu vystúpili kropaje potu. Rýchlo vykročil za ňou do spálne.

Bola osamelá a nahnevaná. S odporom sa zadívala na ruky. Malé tučné palce, červené upotené dlane. Mľandravá koža. Neznášala zrkadlá, hnusné podoby zvädnutej ženy. Jediné s čím bola spokojná, bol jej šťúply nos. Posiaty nezmyselnými pehami. Pohľad na svoju oválnu tvár jej spôsoboval skoro fyzickú bolesť. Vlasy, nech robila čokoľvek, jej pripadali stále mastné. Jednostaj podráždená pleť ju svrbela, kde-tu sa vyskytol nový vriedok.

Kedysi mali Veroniku ľudia naozaj radi, kedysi, ako malé červenolíce dievčatko s bucľatou tváričkou. Šťastné detstvo vystriedala puberta a neustále podpichovanie spolužiakov. Smrdíš ty sviňa. Neustále sa drhla. Telo mala posiate vždy čerstvými rankami. Vtedy to skúsila prvýkrát.

“Veronka, vy by ste sa mali vydať a mať hŕbu detí.” Mala ho rada. “Pán doktor, veď vy už ani nevidíte.” Naoko zahanbene si naprávala sesterskú rovnošatu. “Ale čoby, Veronka.” A dlaňou sa láskyplne dotýkal jej objemného pozadia. Zbožňovala ho, starého lekára, odloženého v ich ústave. Vravieval : mňa odtiaľto vyvediete už len nohami napred, len nohami napred, panstvo.” Vždy mu niečo doniesla. Najradšej mal tvarohovú štrúdľu s višňami.

Namáhavo dýchal. Pot ho štípal v očiach. Sklonil sa k prvému kameňu, ktorý zbadal. Chcel si naň sadnúť. Najprv k nemu priložil ruku. Zasykol od bolesti. Bol horúci. Začudovane hľadel na vyskakujúce pľuzgiere na rukách. Dvihol sa vietor. Rozvírený piesok poodkrýval množstvo plešatých hláv rôznorodých bábik. Obďaleč len torzo ženy. Trup, z rozodranej kože sa rozliezali červy. Muchy krúžili v pravidelných intervaloch. Raz ...dva. Raz. Dva... Bol nahý, cítil ako sa jeho pohlavie plní krvou. Prišlo mu zle. Z prázdneho žalúdka vyvrátil len žalúdočné šťavy. Cítil. Cítil ako mu praskajú cievky v oku a na lícach?...

Priniesla mu zákusok. Letmo prikývol. Všimol si, že na ruke má snubný prsteň. Jemne pohladil jej dlaň. Neodtiahla ju.

Zavreli sa v miestosti na čistiace prostriedky. Netrpezlivo zhodil zo stola všetky fľaše. Položil ju. Bez slov jej stiahol sukňu. Jej nohy sa zakliesnili okolo jeho bokov. Vnikol do nej. Trhane sa nadýchla. Nos zaboril do výstrihu.

Zvykla si dôkladne prezerať nových pacientov. Obľubovala nočné zmeny. Niekedy po tme prehmatávala telo, pomaly, od hlavy, cez ruky, brucho, nohy. Vzrušene oddiaľovala ten moment, kedy zoberie do rúk ich penisy.

Tento ju zaujal, nie tým, že bol obrezaný. Voňal. Voňal tak presvedčivo mužsky, tak nástojčivo, že by prisahala, že ráno vstane a vypije si svoju prvú kávu. Pobozká ženu, pohladí deti po vlasoch a odíde do práce. A ona mu ešte letmo zakýva medzi dverami. Zasnívala sa. Ovalil ju studený závan vetra, ktorý prenikal cez pootvorené okno. Zavrela ho. Nie, on spí, a bude spať veľmi dlho. Bolo jej ľúto, keď si pomyslela na jeho budúce preležaniny, vpadnuté oči, kožu obtiahnutú na lícnych kostiach.

Ležal schúlený na studenom piesku. Nahý. V embryonálnej polohe. Zem okolo neho sa začala krútiť, pomaly klesal. Prepadával sa niekam dole, ako v lieviku, zo stredu sa po ňom načahovali vychudnuté ruky. Už ho takmer majú, temer sa ho dotýkajú. Chápadlá. Mravcolevy.

Peniaze položil na pult. Stála otočená chrbtom. Obklopovalo ich rozpačité ticho. “Tak ja idem, Uľa.” Ani sa neotočila. Dokončil kresbu, postrčil ju k nej bližšie. Unavene sa zniesol z barovej stoličky. Otvoril dvere. Náhly prievan zhodil kus servítky na zem. Odišiel. Sklonila sa, zo zeme sa na ňu dívala ženská tvár so smutnými očami. Skrčila ju a odhodila. Z čela si odhrnula pramienok vlasov.

Myslela naňho celý deň. Bola nervózna. Mimovoľne sa pristihla ako si hryzie pery. Nevedela sa dočkať večera. Vo vestibule sa skoro zrazila so starým doktorom. “Ale, ale Veronka, voľáka sme roztržitá.” Chabo sa usmiala. “Dobrú noc, doktor.” “Dobrú, Veronka.” Postavila vodu na kávu. Neprítomne sa dívala na obrazovku. Už je čas? Prechádzala sa po miestosti. Náhle sa rozhodla. Vošla k nemu do izby. Naozaj? Šaty si úhľadne zložila na stoličku pri posteli. Hanblivo, s rukami prekríženými na prsiach k nemu pristúpila a šuchla pod prikrývku. Bála sa, že ho prebudia jej studené nohy. Čoho sa bojíš? Pobavene sa zasmiala. Začala ho hladiť. Sadla si naňho, úzkostlivo ho vzala do rúk a voviedla dnu. Celkom sa jej zazdalo, že sa na ňu s úkosom díva. Dívaj sa.

Prudko zalapal po dychu. Precitol. Lena ležala pri ňom. “Čo sa ti snívalo?” Prerývane dýchal. “Tak?” Zaostril, pohľad mu padol na obraz ženy, zľahka sa odkrývajúci pod svetlom predierajúcim sa spoza žalúzií. “Nič.” Nikdy si neuvedomil, že má tak vypuklé lícne kosti. Pevne ju chytil za ruku. “Nič, dievča. Nozaj nič.”

Niekde na opačnej strane mesta, stojí v okne Veronika. Jej pleť sa podivuhodne zlepšila. Díva sa na mesto, vlhké strechy. Kávu už nepije. Pozrie sa na brucho, a s neskrývanou hrdosťou sa po ňom pohladí. Je leto, a ráno tak nádherné po daždi.