Na posteli

Posadil sa na posteli. Nohy smerom k oknu. Vedel, že sa nezobudil v správnej chvíli, vonku bola ešte tma a v jeho vnútri zvláštny pocit. Ako keby sa malo niečo stať. Ale nevedel čo. Iba rýchlejšie a zhlboka dýchal, rukami podopieral svoje telo, aby nespadlo na chrbát. Z otvoreného okna oproti nemu sa vinul chladný vánok, ktorý mu spôsoboval zimomriavky. Prečo som sa zobudil? Snívalo sa mi niečo? Pokúšal sa spomenúť si. Nepodarilo sa. Väčšinou si bezprostredne po prebudení pamätal, čo sa mu snívalo. Teraz si nevedel vybaviť ani záblesk nejakého snového obrazu. Alebo sa mi chcelo šťať? To určite, už by som teraz stál na záchode so zalepenými očami a nakláňal sa nad ním.

Už vyše päť minút sedel a stále sa podopieral rukami. Nechelo sa mu vstať, ani ľahnúť, ako keby sa jeho telo nechcelo pohnúť. Doriti, mal by som sa aspoň ísť napiť. Možno som bol smädný. Ale jeho telo sa nechcelo postaviť, takže smäd to určite nebol.

Jeho zrak bol stále nalepený na otvorenom okne. Možno by som ho mal zatvoriť. Nikdy sa nebál nechať v noci otvorené okno, aj keď bolo na prízemí. Táto lokalita bola bezpečná, vždy vedel, že tu sa nemôže nič stať. Ale teraz mal predsa len neznámy pocit, ktorý mu sedel na hrudi. V diaľke za oknom videl v tme mierne sa pohupujúce stromy, ako keby nacvičovali synchronizovaný tanec na spoločné vystúpenie.

Už ho boleli ruky z toho podopierania sa v sede, no nevedel nimi pohnúť, nedokázal zvíťaziť nad zmeraveným telom. Otvorené okno ho hypnotizovalo čím ďalej, tým viac, bolo ako stred vesmíru, bod, na ktorý je naviazaná celá existencia. Každú chvíľu čakal, že v ňom zbadá tvár nejakého zlodeja, alebo vraha, ktorý sa bude naňho pár sekúnd pozerať a potom skočí dovnútra a zabije ho. Alebo spúta. Vykradne celý dom a nechá ma tu tak. Možno ma nikto nenájde a zomriem tu zviazaný, vyhladnutý, vyschnutý, došťatý a dosratý. To bude nedôstojná smrť. Možno ma tak odfotia aj do novín, alebo budem na videu v správach. Hnusná odporná mŕtvola bez rešpektu a úcty.

Na pár sekúnd zatvoril oči. Možno sa takto zbavím tých blbých pocitov a konečne budem môcť zase zaspať. Keď ich otvoril, v okne bola nejaká vec. Bolo to ako niečo kreslené, ako z animovaného filmu, niečo plyšové, fialové, čo je to do riti? Nebolo to kreslené, ale skutočné, bolo to fialové, ako plyšová bábka nejakeho medveďa, alebo čoho. Bábka, ktorú si dáva bábkar na ruku a vystrkuje ju spoza divadelnej kulisy, aby pobavil deti. Ale táto bábka nebola na pobavenie. Cítil to. Mal ju niekto na ruke a pomocou nej nazeral zvonku do okna. Aby videl, čo robí, aby vedel, kedy je tá správna chvíľa skočiť dovnútra, spútať ho, vykradnúť a potom ho tam nechať zomrieť. Tá fialová vec slúžila neznámemu ako periskop v ponorke.

Bábka sa mierne otáčala zľava do prava, ako keby chcela zmonitorovať celý priestor izby. Stále však bol v jej zornom uhle, aby neurobil nejakú hlúposť. Vtom mu zrazu telo zareagovalo, pohli sa končatiny a on inštinktívne nahmatal v nočnom stolíku pištoľ, o ktorej ani nevedel, že ju má. Namieril na fialovú medveďobábku a vystrelil. Zvláštne, že v tej tme rozoznám, že je fialová. Trafil ju kúsok nad pravým okom. Potom ešte zazneli dva ďalšie výstrely a za oknom bolo prázdno. Iba stromy v ďalekej tme nacvičovali ten svoj synchronizovaný tanec. Ale on vedel, že to nie je všetko. Že ten neznámy stále žije aj napriek tomu, že bábka je mŕtva. Ak ho nenapadne teraz, tak sa o to pokúsi neskôr. Možno ešte tento večer.

Keď sa prebudil, bolo mu treba ísť na malú, tak rozsvietil v izbe. Postavil sa a pre istotu prešiel pár krokov smerom k oknu. Bol na desiatom poschodí a pozeral sa na nižší panelák oproti. Začínalo sa rozvidnievať. Asi sa potom aj napijem. Ale chvíľu zostanem ešte hore, lebo by ma určite začal ten neznámy naháňať a potom už neviem, či by som mal zbraň.