Vietor fúka na Montmartri

Nebolo by až tak zima, keby nefúkal ten hnusný vietor. Pravda, v metre ho človek necíti, ale Jean vedel, že keď vystúpi na Montmartri, ani vyhrnutý golier kabáta mu na obranu nepomôže. Vedel, že vrátiť sa nedá nič, ale... Pane, môžete povedať Vašim deťom ,aby prestali behať po súprave? Môžu nám niečo zničiť, alebo si ublížiť... Sprievodkyňa bola za skleneným pancierom, vnímal iba slová, nebol schopný ich v tej chvíli chápať...

Vrátiť sa dá domov (aké ironické, že tam práve ide), vrah sa vracia na miesto činu, vrátiť sa dá bankovka čo vám zle v obchode vydali, ale vrátiť čas. No jasné, Jean to vždy chápal tak ako to je – čas nevráti... Pane, prosím Vás, vaša dcéra pošliapala zablatenými topánkami sedadlo. Ani sprievodkyni sa Jean nezdal v poriadku a tak zvolila radšej pasívny prístup. My to vyčistíme, ale prosím Vás, ukľudnite svoje deti, ľudia sú pohoršení...

Ako by mohli byť, veď vo vagóne sme iba siedmi. Ja a moje tri poklady, agilná sprievodkyňa, chlapík čo číta La Gazette a v ušiach má mp3. Aj keby vonku nastala tretia svetová, bolo by mu to ukradnuté. A ešte bezdomovec, ale ten spal spánkom spravodlivých, jeho opilecký smrad bolo cítiť aj za nechtami.

Súprava sa sunula plynule, ale Jean bol nešťastný stále viac... Iste, bol zničený poslednými hodinami života (bol to ešte život? stále dúfal, že iba zlý sen), ale bál sa toho, čo má prísť a pred čím proste neujde... vlastne ani nechcel, iba zbieral odvahu... Pane, posledný krát vás upozorňujem, že vaše deti sa síce bavia, ale nemáte nad nimi žiadnu kontrolu, ublížia si, vôbec Vám na nich nezáleži? Precitol... pozrel sa na sprievodkyňu, ktorá až vtedy zbadala Jeanove slzy, ktoré mu tečú po lícach... Záleží mi na nich ... veľmi mi na nich záleží. Práve preto rozmýšľam a stále neviem, ako im mám povedať, že ich mama a moja žena dnes naobed umrela a už nikdy viac sa k nám nevráti...