Noc Sovy

Príbeh na pokračovanie s trochu melancholickým začiatkom, ktorý nemusí vždy každému sadnúť. Pokus o vytvorenie tajomného príbehu s hororovým podtónom.

 

Noc Sovy

 

Pero vypísalo, vyschlo, prišlo o posledné zbytky červeného atramentu. Na papieri ostávali už len bezfarebné ryhy po ostrom hrote. Ten sa začal ohýbať pod mocným tlakom, ktorý Christián schválne zväčšoval až kým pero nepuklo a nezlomilo sa na dve časti. Slová na liste rozpili čerstvé slzy zúfalého chlapca. Zložil hlavu na stôl, utopený v smútku a beznádeji chytal sa za vlasy a i keď to nechcel, stále dookola si prehrával tie vety, tie slová, čo vyšli z tých sladkých pier, na ktorých chuť si ešte ani nezvykol. Premietal si tú chvíľu keď videl v jej očiach úprimnosť z toho čo vravela a bolesť, ktorú sa márne snažila skryť. Bolesť zo spôsobovania bolesti živej bytosti, bytosti omámenej pôžitkom z lásky, bytosti žijúcej v ilúzií, že láska bola pravá, rýdza a skutočná.

Ťažko sa jej muselo hovoriť niečo, čo videla ako ho potápa do zúfalstva zo sekundy na sekundu viac a viac, no on vie, že to musela zo seba dostať von i keď bol by radšej žil v klamstve a bez stôp dnešných Simoniných slov v pamäti, ako by mal mať tento pocit, tento stav slabosti a pocitu sentimentality, ktorú mu jeho podvedomie radilo zahnať bokom, no jemu sa ľahšie rojili slzy, než naslúchali rady rozumu..

Dosť! Povedal si a buchol päsťou po stole. Nemôže sa takto nechať zničiť kvôli láske, veď nežije v románe aby trúchlil za strateným ženským srdcom celé dni a neliečil si to svoje, zlomené. Takéto veci sa nesmú príliš prežívať, hovoril si, veď koľko ľudí prežilo aj horšie a išli ďalej.

Ten pocit trval necelú minútu, dokiaľ Christián neuprel zrak na riadky, ktoré napísal a neudržal spomienky, tlačiace sa mu z pozadia mysle von, aby mohli znova začať rozožierať jeho telo a páliť mu hruď, zvíjať ho v kŕčoch depresie a pocitu, že už neexistuje zmysel bojovať. Opäť si bol istý, že ho tam vonku nič dobré už nečaká a zbytok jeho života bude sprevádzaný bezmyseľnými chvíľami večných útrap a večnej samoty. Vytiahol nové pero z puzdra. Otcovou britvou na holenie si otvoril už zaschnutú ranu na pravom predlaktí, sledoval ako sa krv leje pomaly, kvapka za kvapkou do prázdneho kalamára a zatínal zuby, zmrašťoval tvár do grimasy opovrženia, hnevu a ľahostajnosti pretože jedine tak sa dokázal vyrovnať sám zo sebou a pocítiť ešte nejakú šťavu jeho života. Obranný mechanizmus jeho duše nahradil smútok nenávisťou k pálčivému životu, aby nesmútil a radšej sa cítil byť silným. A on si ten pocit vychutnával. Ó, ako ho mal len rád. Predstavy tých pohľadov keď ho nájdu ležať nehybného v kaluži krvi. Ó, toľká rozkoš z predstáv ako ho budú ľutovať. A tie výčitky čo zalejú Simonine srdce a vyplnia jej dni vyčítaním si viet, ktoré vypustila v dnešný podvečer Christiánovi priamo do tváre. Áno, ona bude ľutovať, že ho vniesla do týchto múk.

Hanbil sa za tieto myšlienky, za tieto úmysly. Nemal však už iného šťastia ako jeho fantázie. Bludy, ktoré siahali viac a viac do detailov scén, ktoré sa pravdepodobne odohrajú po jeho smrti. Cítil sa šialený, úbohý, zahanbený a nech sa snažil oživiť ľahostajnosť akokoľvek, nebola dosť silná nato zahnať výčitky v jeho podvedomí.

Pero nasiaklo čerstvú krv z kalamára a posledné slová padli na posledný riadok, posledného papiera, chlapcovho posledného listu. Zabudni na mňa. Všetko tak bude lepšie. Už nikoho, Christián.

Upustil pero. Nechal ho skotúľať sa na zem, kde sa prudkým nárazom jeho krehký hrot zlomil. Christián si ešte raz prečítal svoj list, postavil sa od písacieho stola, vzal britvu do ruky a vydal sa smerom k posteli. Opäť ho zaplavil amok. Všetko čo videl po ruke rozhádzal po izbe. Poháre, vázy, ozdobné misy, ktorými ho mama neustále zaplavovala. To všetko sa trieštilo do ostrých črepín, nenavrátiteľných do pôvodnej podoby predmetu bez stôp prasklín, takisto ako jeho srdce, po údere Simoninych viet. Vzlykal pri každom údere, vrčal keď sa päsťou oháňal kam sa mu len dalo. Nakoniec jedným silným zahnaním sa trafil sviečku, ktorá tak prudko narazila do okna, až po nej ostala veľká sklenená pavučina. Christián sa zarazil. Keď si uvedomil čo urobil a ako musí vyzerať zvalil sa na posteľ a začal po tichu plakať. Schúlený do klbka vzlykal do svojich dlaní, nechtami si škriabal tvár a potichu sipel zo seba: „Prečo ja? Čo som urobil? Chcel som tak príliš? Mať niekoho, koho môžem milovať? A čo ty? BOH! Ku ktorému som sa v nádeji obracal. Nevypočul si moje modlitby ty podlý, hnusný klamár! Preklínam ťa! POČUJEŠ MA? PREKLÍNAM! Teraz sa k tebe dostanem a napľujem ti do tváre. Ó áno vychutnám si ten pocit a tvoj sprostý výraz! Stačí len...“ zovrel otcovu britvu v ruke, na nič nečakal, a rýchlo ňou prešiel po ľavom predlaktí. Pálčivá bolesť... no len slabý pramienok krvi. Už je to tak, že strach býva silnejší než hnev. Rana nebola dosť hlboká. Veď vždy sa ľahšie zdá o smrti ako sa jej oddáva. Priložil britvu tentoraz pevnejšie ale ku tepne na krku. Zatlačil a v tej chvíli niekto zaklopal na dvere od jeho izby.

„Zlatko? Si v poriadku? Počula som nejaký hluk. Môžem ďalej?“ jeho matka Tereza bola to posledné o čo mohol v túto chvíľu žiadať.

„Nič le-en,“ chlapec si musel odkašlať a vyčistiť hrdlo plné sĺz a hlienu, „len som zakopol o skrinku a spadla mi váza. Už som to upratal.“

„Váza? VÁZA? Odomkni tie dvere mladý muž! Ak to je tá z Egypta...“

„Nie, tá z Egypta je v poriadku, nemusíš...“

„OTVOR TIE DVERE! IHNEĎ!“

Christián bol v rozpakoch. Mama triasla dverovou kľučkou a na schodoch sa začali ozývať silné kroky sprevádzané rozospatým hlasom.

„Čo sa to tu deje? Čo bundošíte človeka takto v noci? Veď ešte ani dvanásta nebije.“

„Christián! Otvor tie dvere alebo ich vykopnem!“ ignorovala žena sťažnosti jej manžela.

„Mami je to len váza!“

„Váza? Okna sa tu trasú a človek sa nevyspí kvôli váze?! Tereza? Rajbe ti?“ prebudil sa rýchlo Christianov otec a pritiahnutý, rozospatý hlas zmizol v tieni rozhnevaného.

„Daniel, toto nie je len o váze. Mám zlý pocit.“

Christián obdivoval túto vlastnosť jeho matky. Takmer vždy vycítila, že niečo nie je v poriadku a dokázala zvrtnúť aj tu najkľudnejšiu situáciu do úplného chaosu.

„Aha. Zlý pocit. No tak Christián otvor nech už môžeme ísť všetci znova spať s dobrým pocitom.“

Chlapec si rýchlo utrel oči, schoval krvavý list zmočený už s uschýnajúcimi slzami do šuplíka, upratal čo sa dalo, ostatok zahrabal pod koberec a vydal sa otvoriť rodičom dvere keď sa otec začal vyhrážať, že dvere vykopne.

            V tom však započul ťuknutie na sklo. Zastavil sa. Keď kamienok oškrel okno druhý krát, čo tentoraz Christián aj uvidel, zabudol na rodičov a išiel sa pozrieť kto ho môže volať von o takejto nočnej hodine.

            „Tak a dosť! Idem po sekeru!“ kričal otec.

            „Daniel nevystrájaj. Máme záložné kľúče.“

            „Aha. Tak idem po kľúče.“

            „A vieš kde sú?“

            „Nie.“

            Nastalo krátke ticho.

            „Čo?“ prerušil ticho otcov prekvapený hlas.

            „Pri spoločenskej miestnosti. Nie v tej prvej ale druhej, kde mám maliarsky stojan v krabičke na stene hneď ako vojdeš dnu.“

            „Dobre, ďakujem.“

            Spoločenská miestnosť bola na druhej strane domu a to Christiána upokojilo, lebo získal tak dve minúty času navyše, keďže bývajú vo veľkej, honosnej vile. Mama mu stále niečo cez dvere kričala, no on prestal vnímať okolie ako náhle sa pozrel von z okna. Simona tam stála v bielo-zlatých šatách, rozpustenými vlnitými vlasmi a kývala mu. Myseľ mu zatemnil pocit radosti a tak sa pýtal sám seba čo má teraz urobiť, než čo tu môže Simona o takomto čase pohľadávať. Rozmyslela si to, nahováral si. Keď sa spamätal, bleskurýchle otvoril okno a čakal, čo mu Simona chce povedať.

            „Prosím, poď dole Christián.“

            Na chvíľu zaváhal no napokon vystúpil z okna bez akýchkoľvek námietok.

            „Čo sa deje?“ pýtal sa ako zostupoval dole po drevených mriežkach, prepletených zvädnutými, ťahavými ružami.

            „Já... prepáč mi ten dnešok ale toto nepočká. Musím ti niečo ukázať.“

            Prepáčiť jej ten dnešok? Hovorí o tom akoby mu vynadala či ukradla peňaženku. Ešte pred pár hodinami sa s ním so slzami v očiach rozchádzala a teraz mu na to povie prepáč a ešte mu chce niečo ukázať?

Zoskočil a otočil sa, Simony nikde. Len kus jej šiat zašiel za vstupnou bránou do Vily. Christián sa rozbehol.

            „Simona! Čakaj!“

            „Bež! Poď! Rýchlo!“ ozýval sa z diaľky Simonin mäkký, tichý a pokojný hlas.

V diaľke hrmelo a dnešná teplá noc sa chýlila k zvratu do studenej búrky. Christián však bežal ďalej plodiac hluk údermi jeho chodidiel po štrku, až napokon vyšiel na cestu. V pravo, smerom do kopca bolo vidno len siluetu Simony ako sa stráca v tme.

            „Veď počkaj prosím! Nevidím ťa!“

            Zastala. Chlapec bol rád, že si konečne môže vydýchnuť a pokračovať krokom. Pár metrov od Simony, ktorá sa stále na neho pokojne pozerala, akoby bol dnešní deň len hlúpym a nepríjemným snom. Začul v pozadí tresknutie dverami, ktoré vyplašilo vtáctvo z okolitých korún stromov. Christián sa otočil a očakával najhoršie ako sa zvuky rýchlych krokov po štrku ozývali v tichej noci a blížili smerom k ceste. Boli to jeho rodičia.

            „CHRISTIÁN! OKAMŽITE SA VRÁŤ! ČO TAM ROBÍŠ?“ kričal otec.

            „ZA CHVÍĽU SOM SPäŤ! SIMONA MI CHCE NIEČO ÚKÁZAŤ!“

            Nebolo to moc zreteľné, no jemne počul mamu normálnym hlasom prehovárať k otcovi: „Čo mu šibe? O takejto hodine?“

            „POĎ OKAMŽITE SEM! A AK SI SO SIMONOU TAK JEJ POVEDZ NECH SA NESCHOVÁVA A...“ ďaľšie slová Christián prestal vnímať. Schovávať sa? Veď Simona stála presne za ním. Obzrel sa, Simona už za ním nebola, no dievčenský krik mu rýchlo prezradil kde sa nachádza. Obrátil sa smerom ku prudkému hornému svahu na pravej strane cesty, ktorý sa tiahol do tmy, nekončiacej a sprevádzanej siluetami hrubých kmeňov stromov. Simona si mohla ublížiť. Christián dlho neváhal, pozrel na rodičov, otec bol už v polke cesty od neho a začal bežať.

            „ANI NA TO NEMYSLI!“ vrieskal otec až sa horou ozýval jeho hlas.

            „Simona! Je tam dole!“ povedal a ani nevedel prečo tak rázne zareagoval, zoskočením dole, do prudkého zrázu za Simonou.

Kĺzal sa po spadnutom, jesennom lístí, chvíľu udržiaval rovnováhu ako tak, počul v pozadí zdesený výkrik jeho matky a sekundu na to ho stočilo a prudko padol tvárou k zemi. Začal sa kotúľať. Počul už len šušťanie lístia pod ním, sprevádzané praskaním vetvičiek a zosúvaním kusov hliny a malých kameňov. Myslel si, že má šťastie, no vtedy mu cestu skrížil prvý kmeň stromu. A potom ďalší. A ďalší. Snažil sa v tom chaose započuť hlas Simony, no toho nikde. Cítil sa bezmocný. Nedokázal zastaviť neustále kotrmelce sprevádzané tupými údermi do všetkých častí tela. Jeho samotu a bezmocnosť doplnil strach, keď si uvedomil, že sa nachádza bez svetla v lese počas noci. Začal si priať, nech kotúľanie neskončí, lebo sa obával hrôzu naháňajúceho ticha v okolí stromov a ktovie čoho všetkého.

            Chaos skončil. Christián pod sebou cítil mäkký mach a medzery prstov mu šteklili malé šťaveľové stonky. Svet sa strašne točil, až mu prišlo zle. Rýchlo sa posadil a obzrel sa okolo seba. Blysklo sa. V tom kolotoči pred očami uzrel len pár kríkov, stromov a ich vetvy. Blysklo sa druhý krát, na dlhšiu chvíľu tento krát a Christián videl, že húštia, kmene listnáčov a ich konáre obkolesujú celú jeho čistinku, okrem časti, odkiaľ sa dokotúľal. Postavil sa. Ešte stále ho však motalo a neobstál na jednom mieste. Potkýnal sa o pene, narážal do stromov a zachytával sa v kríkoch. Keď narazil do jedného z kmeňov, chopil sa ho pevne a prižmúril oči aby videl čo to na ňom vidí. Pestrou červenou farbou bolo na kmeni v kruhu napísané SIMONISKO!. Hlava sa mu v tom momente prestala točiť. Hruď mu zvieral strach, aký si doteraz ani len nedokázal predstaviť. Ruky sa mu rozklepali a už neovládal ani svoj dych, keď objavil ďalší jednoduchý obraz pod Simoninym menom. Postavička s dlhými vlasmi, v šatách, s krížikmi namiesto očí a slučkou okolo krku.

Opäť oblohu roztrhali blesky a za kmeňom stromu, hlbšie v lese, v diaľke vidiel Christián dve siluety. Jedna stála rozkročená, bez pohybu. Tá druhá, postava v šatách, vznášala sa nad zemou vo vetre prichádzajúcej búrky a lesom sa ozýval okrem pískajúceho vetra, prenikavý zvuk napnutého lana.

            Postava stojaca na zemi sa však nedívala na obesenú dievku ako Christián spozoroval vo svetle ďalšieho blesku. Dívala sa smerom k nemu.

            Nebolo najmenšieho dôvodu, prečo nezobrať nohy na ramena a utekať čo najďalej preč odtiaľto, no chlapec stál ako z kameňa a nemal ani najmenšieho tušenia čo má spraviť. A keď sa chcel pohnúť, nedokázal to. V hlave mu rezonoval tupý tón, ktorého hlasitosť sa zvyšovala až Christiánovi nepríjemne zvíjalo ušné bubienky bolesťou. Napokon už len nekončiaci krik mladej ženy, lano sa pretrhlo, obesenec padol k zemi. Postava sa dala do pohybu k čistinke, priamo za chlapcom, ktorého videnie sa zahmlilo v bielom svetle až napokon posledné, čo si uvedomil bol náraz na zem, ktorý mu na sekundu vyrazil dych, kým neupadol do úplného bezvedomia.

...keď sa Christián prebudil, ocitol sa v mieste, ktoré sa vysmievalo aj tým jeho najhorším nočným morám...

 

            

---