Anjeli & Čerti - Nepriatelia XV

XV. kapitola

 

Môj život zahalila tma. Presne pred týždňom, mi povedala, že je koniec. Bez nejakého komentára, priamo a tvrdo. Nechcela počuť ani moje vysvetlenie. Nevyčítam jej to. Je naivné si myslieť, že niekto tak úžasný a nádherný by chcel milovať netvora ako ja. Protivím sa jej. A hnusím sa sám sebe. Ako veľmi by som chcel byť človekom!!!

Ostala mi len hŕba spomienok a kresba jej tváre na nočnom stolíku.

Vídame sa len v škole. Keď počujem jej hlas pri odpovedi profesorom  alebo ostatným spolužiakom, puká mi srdce. Pred časom mi ten istý hlas hovoril najsladšie slová a dnes len ahoj alebo čau. Pri pohľade na ňu chcem plakať. Toto všetko by som zvládal, keby som vedel, že je šťastná! Urobil by som pre to všetko. Je stále zamĺknutá a smutná. Prakticky s nikým sa nerozpráva, okrem Liliany.

Zato ten odporný blonďavý anjel je spokojný. Má vždy povýšenecký víťazoslávny výraz v tvári, keď spozoruje ako Katku sledujem. Som si istý, že má v tom všetkom prsty. Najradšej by som jej vrazil do srdca meč, jej telo by sa premenilo na miliardy malých kúsočkov, ktoré by sa rozpadli na vzduch. Nie! To nemôžem urobiť, ublížil by som tým len Katke. Nesmie trpieť, ona si to nezaslúži. Za všetko sa na svete platí a toto je daň za svetlo pre temného tvora. Za tu relatívne krátku dobu mi dala toho viac, ako som si zaslúžil. 

„David, poď dole!“ kričal na mňa otec zo schodov. Čo chce? A nemal by už byť v práci? Mám desať minút do príchodu autobusu, dúfam, že to bude rýchle.

Preniesol som sa do kuchyne. Rodičia stáli vedľa seba, vysmiati ako pred fotením. Mama čosi skrývala v dlani. Čo sa deje?

„Vieme, že narodeniny máš až o tri dni, ale darček ti chceme dať dnes,“ povedala Radana slávnostne a vykročila k vchodovým dverám nasledovaná Richardom.

Darčeky, na tie si potrpeli. Vždy to bolo niečo okázalé, čo korešpondovalo s predstavou bohatej a šťastnej rodinky. Vonku sa obaja postavili na schody tak, aby mi nezavadzali v pohľade na ... auto. V dvore nám parkovala Alfa Romeo. Nový športiak červenej farby a aspoň so štrnásť palcovými kolesami. Skrátka trhač asfaltu kombinovaný s raketou. No, nad autom som premýšľal. Ale skôr som chcel niečo menej nápadné, určite.

„Čo naň hovoríš? Už sa nemusíš aspoň trmácať do školy autobusom!“ nadšene vyzvedal otec a pobúchal ma po pleci. Kde vzal, že mi to trmácanie vadí? Super, Katku uvidím len cez vyučovanie. Myslel som si, že horšie to už byť nemôže ...

„Nepáči sa ti? Môžeme ho vymeniť!“ spýtala sa matka, keď videla môj výraz.

No tak, David, povedz im niečo milé. A nezabudni na úsmev číslo šesť. Vlastne nie, štvorka bude stačiť.

„Je nádherné, niečo podobné som si vždy želal. Ďakujem vám,“ snažil som sa, aby to znelo, čo najviac nadšene a úprimne. Otec mi medzi tým doniesol vak a mama mi dala kľúče. Brána sa pomaly otvorila.

„No tak, kým prídeš do školy, môžeš ho poriadne prevetrať!“ nabádal ma otec.

Sadol som do auta, naštartoval a vyrazil. Nedalo sa ísť veľmi rýchlo, pretože z domu na hlavnú cestu sa dalo dostať len cez zákrutu. O chvíľku som míňal autobusovú zastávku. Katka s Lilianou tam už boli. Mysľou mi prebehol šialený nápad. Zastavím a ponúknem jej odvoz. Odmietla by. Prešiel som okolo nich, ani mi nevenovali pozornosť. Cesta týmto žihadlom trvala vážne krátko, a to som neporušil skoro žiadny dopravný predpis. Pred školou moje auto spôsobilo rozruch. Spolužiaci sa s ním fotili. Stále ma otravovali s otázkami, koľko to vytiahne, aký to má výkon a podobne. Ako keby to bolo podstatné!

 

Vyučovanie ubehlo akosi rýchlo. Ešte telocvik a mám to pre dnešok za sebou. Túto hodinu chcel po nás profesor šplh po povraze. Bol som na rade medzi poslednými. Začal som šplhať. Šnúra sa stále triasla a kývala. Na vedľajšom lane šplhal Peter. Išlo mu to lepšie ako mne, dostal sa až k širokej železnej obruči, na ktorej boli laná pripevnené. Peter sa chytil obruče a začal napodobňovať opicu. Vrieskal a mával na chalanov dole. Sústredil som sa na šplh, keď vtom sa Peťovi obruč vyšmykla.

Vidím jeho zdesenú tvár rútiacu sa k zemi. Moja reakcia bola priveľmi pomalá, pretože som ho chcel chytiť za ruku. Podarila sa však noha. Je neuveriteľne ťažký. Jednou rukou sa držím povrazu a druhou jeho a k tomu mi dochádzajú ľudské sily. Zdola počujem len hysterické výkriky. Nepozerám sa na zem, určite by sa mi zatočila hlava a zleteli by sme obaja. Sústredím sa pohľadom na strop, moje oči zaleje karmínová červeň. V tele cítim novú silu. Peter má teraz pre mňa váhu nákupnej tašky. Snažím sa zmenu na čerta zadržať. Na krátky čas sa to dá, vtedy mám ľudské telo s rubínovými očami ale démonské schopnosti. Lesklá klzká látka Petrových teplákoch sa mi začína v dlani šmýkať. Dolu sa už začína formovať skupina spolužiakov so žinenkou ako záchrannou sieťou. Trvá to príliš dlho, cítim ako mi z lebky vyrastajú rohy a nechty na rukách sa začínajú predlžovať a pevnieť. Stačí! Ostávam človekom. Sláva!, kričia, nech ho pustím. Púšťam jeho nohu a on padá na žinenku. Hlava sa mi zatočí keď pozriem, či je v poriadku. Spolužiačky výskajú od  radosťi, lebo Peťovi práve pomáhajú profesori na nohy. Nezvládam to, som vysilený, padám. Na sekundu cítim chladivý vzduch a potom tvrdý dopad na podlahu telocvične. Vreskot a dupot topánok sa ku mne blížia nezadržateľnou rýchlosťou.

Zdá sa mi, že všetky kosti v mojom tele sa dolámali. Ktosi sa opýtal, či som mŕtvy. Už týždne si to prajem, ale musím dotyčného sklamať.

„Ešte žijem,“ pomaly otváram oči. Chcem sa zdvihnúť zo zeme, ale skláňajúci sa profesor ma zadržal: „Nehýb sa! Môžeš mať niečo zlomené!“

Tvárí okolo mňa pribúdalo, dve z nich ma zaujali, Katka a Liliana. Lili sa ku mne zohla a celkom hlasne sa opýtala: „Dokážeš hýbať prstami?“. Pokúsil som sa pohnúť tými na nohách a rukách, išlo to v pohode. Len rameno pravej ruky príšerne bolelo. Pomohla mi posadiť sa. Profesor protestoval, aby som sa akokoľvek nehýbal, ale Liliana ho rýchlo odbila. Už som sa za jej pomoci staval na nohy, keď som ucítil neskutočnú bolesť na hrudníku. Do očí mi vyhŕkli slzy. Podopierala ma a pomaličky sme sa pohli, gestom odmietla ponúkanú pomoc ostatných.

„Zvládneš prejsť ku dverám?“ zašepkala

„Pokúsim sa,“ zasyčal som, pretože mi čosi ruplo medzi rebrami.

Vyšli sme von z telocvične, cez úzku tmavú chodbu sme zamierili do chlapčenských šatní.

„To teda bolo...!“ začala užasnuto. Len nech nezačne to svoje kázanie o možnom prezradení nášho tajomstva! Bolí ma celé telo a k tomu mám náladu pod psa.

„...veľmi odvážne!“ pozrela na mňa, zdalo sa mi, že v tvári sa jej mihlo aj uznanie.

„Dík! Prečo mi vlastne pomáhaš?“ pozrel som sa ňu, keď sme vchádzali do šatne.

Bola to obdĺžniková miestnosť s béžovými stenami. Po jej obvode sa tiahli lavičky, na ktorých v hromádkach boli naskladané alebo rozhádzané šaty spolužiakov. Zvalil som sa na najbližší voľný kúsok lavičky. 

„Dnes si svoju moc využil správne. A mne sa zdalo byť správne pomôcť ti. Ale to je všetko! No tak! Premeň sa, dám pozor, keby niekto prichádzal!“

V momente ako ma pustila, zmenil som nakrátko svoju podobu. Liliana stála pri dverách.

„Nedivým sa, že sa Kačka tak zľakla, vypadáš vážne desivo! Pre nezasvätených!“ posmešne podotkla.

„Myslím, že Katka by sa mala báť, skôr vecí, ktoré na prvý pohľad nevidí!“

„Chcel by si mi snáď niečo povedať?“ ľahostajnosť v jej hlase ma zarážala.

Na chodbe sa ozvali rýchle kroky. Do miestnosti vošla Katka. Posledný človek, ktorého by som tu čakal.

„Si v poriadku?“, mala o mňa naozaj strach. Hneď mi bolo lepšie.

„Je, premena mu vyliečila všetky zlomeniny!“ odpovedala Liliana. Katka na mňa neveriacky pozrela. Jej výraz v tvári sa v momente zmenil a otočila sa k priateľke.

„Čože? Aká premena? Ako si vedela, že mu to pomôže?“ udivene sa jej spýtala

„No ... to ...“snažila sa z toho vykrútiť.

„Pretože to pozná z vlastnej skúsenosti, Kati!“ povedal som pokojne a pritom som sa usmieval. Lilianino zdesenie vystriedal hnev, aspoň to mi napovedal jej vražedný výraz tváre. Katka sa otočila prekvapene ku mne .

„Buď ticho, David! Varujem ťa.“

„Ale Liliana, predsa jej nebudeš klamať?!“ prižmúril som oči, „to anjeli predsa nerobia!“

Ak som si myslel, že pred chvíľkou bola nahnevaná, tak teraz je naštvaná.

„Drž hubu!“ v okamihu stála pri mne a držala ma pod krkom. Jej modré oči svietili ako policajné majáky. Blonďavé vlasy, ktoré má normálne poniže pliec, sa predĺžili a zvlnili. Roztvorila dve krásne biele krídla a vydvihla ma asi dvadsať centimetrov nad zem. Mohol som sa premeniť. Zatočil by som s ňou raz dva. Ale ja na rozdiel od nej, sa momentálne kontrolujem. Kútikom oka som videl to obrovské prekvapenie a šok v Katkinom výraze tváre. Liliana stratila nad sebou kontrolu.

„Roztrhnem ťa ako hada, ty špinavý čert!“ vrieskala. Nedivil by som sa, ak by to počuli až v telocvični.

 

Myslela som si, že môj svet sa už viac rozpadnúť nemôže. Moja najlepšia kamarátka drží pod krkom muža, ktorého stále neskutočne milujem. Možno by na tom nebolo nič zvláštne, keby nebola anjel a on čert. Dokonca ma neprekvapilo, že Liliana je anjel, alebo to v tom strese môj mozog bral ako samozrejmosť.

„Prestaň, Liliana!“ vykríkla som. Ani neviem ako, ale držím jej zápästie, ktorou drží Davidov krk.

„Pusti ma! Skoncujem to s ním raz a navždy!“ z jej slov srší odhodlanie.

„Nie! David!“ kričím, keď vidím, ako Liliana zviera jeho hrdlo. Jej ruka je zrazu prázdna a niečo ma chytilo okolo pása a posunulo o pár centimetrov dozadu. David stojí v obrannom postoji predo mnou v podobe čerta. Môj inštinkt mi hovorí, aby som ušla. Lenže ja utekám celý život. Z pohrebu môjho otca, pred zlými spomienkami, pred láskou, pravdou. Pred každou prekážkou. Nechcem, aby si ublížili, a už vôbec nie kvôli mne. Postavila som sa medzi nich. David sa ma snaží stiahnuť na stranu ale nedám sa.

„Už stačí!“ moje rozpažené ruky sa dotýkajú rýchlo dýchajúcich hrudných košov oboch bytostí.

„Katarína, nepleť sa do toho!“ zašomre Lili. Vždy ma tak oslovuje, keď je na mňa naštvaná. Ako anjel je ešte krajšia ako pre mňa v doteraz poznanej podobe. Aj keď kričala, tak jej hlas znel ako spev nesúci sa z výšin.

„Nedovolím ti, aby si mu ublížila!“ prekvapila ma moja odvaha.

„Kati, ty to nechápeš! On je stelesnenie zla, chce ti ublížiť. Pochop už konečne, nie ja taký ako sa zdá!“ je o tom presvedčená.

„Tak prečo by ma zachránil?! A Peťa?!“ myslela som si, že môj argument zatriasol s jej neochvejným presvedčením.

„Výborná otázka!“ ozval sa David. Liliana ho uzemnila pohľadom. Obaja sa vrátili späť do svojich ľudských podôb. Na moju pripomienku mi nevedela odpovedať. Tvárila sa rezignovane.

„Vybrala si si stranu, OK! Ale nepríď mi plakať na rameno, keď zistíš, čo je zač!“ hlavou pohodila k Davidovi a obišla ma. Automaticky som sa za ňou otočila. „Ja som si nijakú stranu nevybrala! To ty ma nútiš si vybrať medzi vami dvoma!“ bola som napálená. Pokojne vyšla zo šatne bez slova. 

 

?

 

Vychádzali sme zo školy a ja som hľadala Lili. Medzi študentmi sa informácia o Davidovom hrdinskom čine rozniesla rýchlosťou blesku. Všetci ho chválili a zdravili, ale on sa cítil nesvoj. Skromne občas prijal podanie ruky, vyhýbal sa očnému kontaktu, ale najmä sa držal v tesnom závese za mnou.

Ani neviem ako som sa ocitla v jeho aute. Vyrazili sme z parkoviska a prechádzali sme ulicami Žatca bez slova. Všimla som si na Davidovej tvári spokojný výraz. Už dlho som ho takto nevidela. Vlastne, od vtedy, ako som sa s ním rozišla.

„Ďakujem,“ usmial sa na mňa a sledoval ďalej cestu.

„Za čo?“ prekvapene som na neho pozrela. Prečo mi ďakuje? Veď v poslednej dobe som mu hlavne ubližovala. Nedala som mu šancu mi všetko vysvetliť...

„Zastala si sa ma pred anj... Lilianou. Nikto sa ma nikdy pred nikým nezastal!“ pri posledných slovách sa zamyslel.

„Nechcela som, aby ti ublížila.“

„Prečo?“ dychtivo čakal na moju odpoveď a pri pohľade na mňa sa mu v očiach rozhoreli plamene. Mala som to na jazyku, ale bolo to ťažké vysloviť, respektíve si to možno priznať. Ale zaslúžil by si to vedieť. Nespúšťal ma z očí. Aj keď som ho poslala k vode, stále ho milujem. Je to vonku, len keby som to vedela povedať nahlas. Miluje ale ešte aj on mňa? Pomaly zastavil auto na kraj cesty, okolo nás sa rozprestierali polia a mesto bolo na dohľad.

„Záleží mi na tebe,“ som zbabelá mu povedať pravdu, pretože sa bojím jeho reakcie.

„Ako veľmi?“ chytil ma za ruku. Teplo jeho dlane mnou prešlo ako elektrický náboj.

Všetky svaly v mojom tele sa napli. Cítila som, ako sa mi chveje spodná pera. 

„Veľmi. Viac ako si dokážem pripustiť,“ zahľadela som sa do Davidovej tváre. Jeho potemnený pohľad posledných týždňov zmizol. Naklonil sa ku mne. Jeho pery sa blížili k mojim ústam. Opäť ucítim jeho bozk, ktorým úplne uchváti moje zmysly. Potrebujem mať čistú hlavu! Preháňa sa v nej až príliš mnoho nezodpovedaných otázok. Odvrátila som od neho a môj pohľad sa upriamil radšej na šedivú vozovku, než na jeho obrovské sklamanie.                                                                                      

 

Pachuť dezilúzie poznám dokonale. Dúfal som, že ho teraz nepocítim, ale nezazlievam jej to. Ak si predstavuje moju tvár ako masku, za ktorou sa ukrýva rohatá kreatúra. Nečudujem sa jej. Automobil sa dal do pohybu. Snažil som sa tváriť neutrálne, lenže pred Katkou mi dlhoročné skúsenosti v predstieraní boli k ničomu. Má ma prečítaného. 

Cesta, po ktorej sme uháňali bola pustá. Katka pozorovala ubiehajúcu krajinu. Avšak jej pocity podľa tváre sa mi nedali dešifrovať. So zamysleným výrazom sa ku mne otočila.

„Ako to funguje? Myslím, ako to, že ty si čert a Liliana anjel? Chcem vedieť všetko!“

Prišlo mi to trocha smiešne, čo prezradil môj úškrn. Myslím, že pár vetami sa to nedá vysvetliť. Je to tajomstvo, ktoré by obyčajní ľudia nemali poznať. Lenže Katka v tom už bola až po uši.

„Nedá sa dať jednoduchá odpoveď, ale pokúsim sa ti to vysvetliť.“

---