Sub signo veneni

Pršalo. Už celé týždne. Lialo, mrholilo, kropilo, striekalo, tieklo, padalo a vlhlo. Nacucané, špongiovité mraky mali také isté priehlbiny, ako Móricova tvár, keď na seba žmúril do zrkadla . Vstával veľmi skoro, sám.

Zo zrkadla  smutne pozeral storočný starec. Sivé vlasy mu stáli na všetky strany a ústa mal ako obrátené písmeno U . Každé ráno vyzeral horšie.

Keď však presne o hodinu vychádzal z domu a šofér mu  úctivo otváral dvere, vyzeral už zase tak , ako ho všetci poznali.

-Dobré ráno, pán minister, to je ale psie počasie !!

-Dobré ráno, veru je  .

-Ktovie ako bude na východe ?

Odpoveď si  rýchlo domysleli.

O chvíľu sa k nim pripojilo ďalšie auto . Móric Beňovský nebol vo funkcii dlho, jeho predchodca si vylámal zuby na dotáciách, ktoré štedrou rukou sial do vrecák kadekomu. Bol to hlupák .

Hm, príbuzní, dumal, kým dážď úplne zastieral výhľad von. Žena brala jeho funkciu ako ďalšiu ranu ich manželstvu, ako niečo, čo si vymyslel, aby nemusel byť doma . Nikdy sa o tom nezmienila, ale bol stopercentne presvedčený, že je to tak. Nuž, hor sa na konferenciu !

 

-Si nejaký nasratý, nie ?

-Ale nie, premýšľam...

-Tiež už by som najradšej vypadol !

Móric sa pousmial :  Ja nie  .

-Nie ? Je tu na zdochnutie dusno , pozri, ako sa Francúzovi potí pleš .Nemám ti priniesť bagetu ?

-Nie .

Chytala ho zúrivosť, prečo je tu , do boha taký chaos ? Stovky ľudí, nadutých, hlúpych a absolútne nezaujímavých , z celej tejto poondiatej maličkej krajiny a nikto, vôbec nikto ich nevedel rozdeliť podľa regiónov, očíslovať, označkovať, identifikovať, pomenovať ?

Prišiel Juraj a oznámil im , že štáb je vonku, prestalo pršať a môžu čo-to nakrútiť.

Vyšli  s celým ansámblom von a kým sa popremiestňovali hore- dolu , zistil , že stojí prakticky vedľa hlúčika dievčat, v ktorom bola aj ona . Všetky fajčili , smiali sa a  nadávali, len ona mlčala, rozhliadala sa a občas pokrútila hlavou. Dlhé vlasy jej viali vo vetre. Keď zbadali kamery, otočili sa smerom k nim . Najprv akoby nechcela, ale potom predsa zdvihla oči a pozrela rovno na neho, pričom nezmenila hĺbavý, nepreniknuteľný výraz .  Móric ostal strohý a prísny. Ihneď sa odvrátil a odišiel .

Pozerala za ním, kým nezmizol za rohom .

-Kto bol ten týpek v zelenom ?

-Ježiš, ktorý ??

-No ten v tom poľovníckom kabáte .

-Neviem,  tipujem, že minister!

-Čooosi, minister čoho ?

-No asi poľovníctva, hehehehe !

-Ako sa to.. počkaj , počkaj...áno, Beňovský! Tak to je minister pôdohospodárstva, vylovila slávnostne meno a funkciu z pamäti .

-To bol kráľ Madagaskaru, nie ?

-Hehehehehehehee  !

-Ozaj, už si konečne videla Madagaskar ?

-Nie, nevidela.

-Ani to nekukaj, je to pičovina !

-Heheheheehe!

 

Za všeobecného veselia, vyfúkané a vymrznuté sa odobrali do vnútra. Ona sa driapala na galériu s nádejou, že bude celú nekonečnú prednášku zízať na ministra v zelenom, ale bola kruto sklamaná, keď zistila, že všetci V.I. P. sedia presne pod ňou a že  neuvidí ani prd, okrem fľakatých stareckých plešín v  prvom rade .

Aj Mórica  prefúkalo.  Netušil , prečo ho zaujala a prečo o nej vlastne začal rozmýšľať, hádam sa už ozaj nudil. Nepripomínala mu Martu za mlada ? Určite nie, bola tiež úplne iná, ako jeho dcéra a ani nebola v jej veku...Pravdepodobne ešte nevidel také vlasy...Potriasol hlavou. Hádam potrebuje kávu. Najradšej by bol na chvíľu sám, ale to neprichádzalo do úvahy . Bol alergický pomaly  aj na pozdrav . Alma mater, kde sa tá ohromná konferencia náhodou konala ho zhltla a riadne omieľala vo svojich kryštalických , neúprosných čeľustiach. Lenže už sem nepatril. Mal pocit, že so svojim hlasom sa nehodil vlastne nikam.   ( Nerev, nie si v lese! prípadne : Otec chodí do lesa, lebo tam môže revať !Tak chvíľu skúšal hovoriť tichšie, ale zas ho obvinili , že si naschvál nezrozumiteľne mrmle. Potom mu praskli nervy a všetci razom zistili, ako to môže vyzerať, keď ozaj zareve. Bolo mu to nepríjemné. A tak rozprával  svojim hlasom, ako vždy, ale vždy mal pri tom výčitky svedomia . ) 

 

Dievča nevidel, musela byť hore. Našťastie, prezentácie boli  úbohé a tak ich stíhal čítať, aj si robiť poznámky k záverečnej reči .V podstate bola táto a všetky podobné akcie len prínosom, lebo všetko zlé sa hodilo na predchodcu, čo klamal a kradol . Akurát trvali strašne dlho a cesta ešte dlhšie. Bol hladný, ale nechcel, aby ho nejaký debil odfotil, ako do seba súka mastnú bagetu . Ak by šiel za rektorom, to by zas musel piť a tlmiť hlas, jeho kancelária mala podivne dobrú akustiku a čím viac by pil, tým hlasnejšie by hovoril a tým viac by sa musel krotiť, až by ho z toho určite porazilo a nakoniec by starého kamaráta poslal do piče, ako vždy .Alebo by tam  poslal kamarát jeho, ale o tom silno pochyboval .

Zrazu dostal spásonosný nápad. Dole, v hlbinách traktu E IV je ďalšia z rarít tejto úžasnej univerzity, volali to Unisex hajzle , ktoré nielenže nemali ničím oddelené pisoáre od mís a mali obrovské zrkadlá, predsienku a umyvárku , ale celá miestnosť sa dala zamknúť na petlicu . Tam sa osvieži a trochu opláchne .

Trakt E IV bol prázdny a tichý, ako len môže byť škola v sobotu . Výýýborne !Otvoril dvere, chvíľu načúval tichu . Potom ich rýchlo zabuchol , skrútol západku a s úľavou sa o ne oprel chrbtom. Bol tu chládok . Obveselený otvoril priechodzie dvierka do umyvárky  a dlaňami sa oprel o chladivé kachličky. Hlasno vydýchol. V zrkadle bol muž v obleku  evidentne rád, že je rád. Povolil si kravatu , vyzliekol sako ,  vyhrnul rukávy a pustil vodu. Tesne predtým, než si nechal natiecť plné dlane, sa v ľavom rohu puknutého zrkadla objavilo dievča s červenými vlasmi. S Móricom trhlo, lebo si myslel, že je to  blud od únavy. Otočil sa a zistil ,že evidentne nie je. Dievčina sa bola asi prezliecť.

  Bolo mu na umretie trápne a úplne stŕpol od hrôzy, čo to bude za škandál, keď zo zamknutého hajzla vyjde najprv ona a po nej on ..Preboha !

Dievčina sa však nedala rozhodiť.

-Dobrý deň, pozdravila , podišla k umývadlu a začala si chladiť dlane ľadovou vodou, aby si následne mohla ochladiť líca a šiju .

-Ehm....brý deň !

Bola to úplne nemožná situácia. Umývať sa mu zdalo príliš trápne, odísť by znamenalo utiecť ( samozrejme, najprv by trebalo odomknúť tie prekliate zahasprované dvere )a zízať bez slova tiež nebolo bohviečo.

-Pamätám si vás !

Usmiala sa.

-Aj ja vás ! Móric len nepríčetne hľadel, neschopný akejkoľvek reakcie .

- Je vám niečo? spýtala sa so starosťou v hlase a natočila sa  k nemu . Ozvena tečúcej vody varovne zarevala. Predstavil si jej dotyk, bolo to, ako by mu na boky priložili zelektrizované, rozžeravené zubaté ostrie. Striasol sa a mimovoľne pristúpil bližšie . Všetky častice v tej neúprosnej, mriežkovanej,  kryštalickej budove sa napäli a začali spolu reagovať. Vzduch bol ťažký a hustol ako sirup.  Nedalo sa v ňom pohybovať a len ťažko sa dal dýchať .Dievča ten problém nemalo, rozpustilo si vlasy, prehlo sa v páse dolu a mokrými rukami si ich začalo  čechrať . Keď sa so švihom zase prehla smerom hore, vlasy mala zrazu vlnitejšie a neskutočne, neuveriteľne bujné . Ospravedlňujúco sa usmiala , zaprela sa rukami o umývadlo a striedavo pozerala na svoj odraz a na neho. Móric bol v šoku, už ani nie tak zo vzniknutej situácie, ako z nutkania, ktoré  ho zdraplo a náhle mal pocit , že sa mu krv v cievach otočila a neprúdila okysličená z pľúc a odkysličená do nich, ale naopak, inak si totiž nedokázal vysvetliť, prečo mal odrazu tak málo vzduchu . Stál pri zrkadle a vetril ako jeleň v ruji.  Mal chuť spáchať zločin . Akosi sa dostal bližšie k nej. Dievča sa prestalo usmievať a otočilo sa smerom k nemu..

Všetko prebehlo bez rečí a rýchlo, ako by pre nich jebačka na záchode s cudzincom  bola odjakživa úplnou samozrejmosťou. Keď sa od seba oddelili, dychčali, tváre mali popolavé, skrivené námahou a predzvesťou viny . Slabučká, vlažná rozkoš nemohla vyvážiť márnosť tej chvíle, kým stáli opretí chrbtami k umývadlám a s vytreštenými očami sa snažili vydýchať to, čo sa práve odohralo. Práve vo chvíli, keď sa už patrilo niečo povedať, sa Móricovi pustila krv z nosa . Najprv po kvapkách, potom sa začala rinúť prúdom . Bleskovo si zapla nohavice, zdrapla uterák, namočila ho vo vode, ktorá stále tiekla, capla mu ho na krk a zasyčala : - Ľahnite si !

Móric váhal a držal sa pri tom, zakláňajúc hlavu, za nos .

-Prosím, ľahnite si, je tu čisto a dlážka je chladná, no tak, ľahnite si, prosím !

Čo mu  ostávalo ? Porúčal sa na zem a keď ležal, Sida si kľakla, do nosa mu vrazila kúsky pohúžvanej servítky a  dvihla mu nohy do výšky , pričom sa snažila si ich oprieť o svoje ľavé plece.

Móric sa neodvážil hnúť ani brvou, no chlad naozaj pomáhal . Keď  otvoril oči, dievča, držiace si jeho nohy na pleci sa uškŕňalo .

- Nevletí sem ochranka a neodstrelí ma, že nie ? Dievčina sa na tom smiala !

-Nie, to určite nie. .

-Ďakujem .

Zodvihla sa a zavrela  na záchode, Móric sa umýval a nemal odvahu pozrieť do zrkadla, ktože tam na neho pozerá teraz .

Dievča vyšlo , prihladilo si oblečenie , pokrútilo hlavou a pobralo sa k dverám.

-Počkaj...ja...ako sa  voláš ?

-Sida .

A vybehla na chodbu rýchlejšie, než sa stihol znovu nadýchnuť . V ústach mu ostala iba chuť krvi.

 

 

 

---