Anjeli & Čerti - Nepriatelia XIX

XIX. kapitola

 

Preniesli sme sa neďaleko areálu opusteného poľnohospodárskeho družstva. Zhluk hál, chlievov a ostatných stavieb sa už roky nepoužíval. Cesta k nemu bola rozbahnená, lemovaná vysokou suchou trávou. Nič nepripomínalo, že by tu niekto mohol byť. Kde - tu svietila nejaká lampa.

„Cítim ich!“ zavrčala a pripravovala sa na cestu späť.

„Počkaj! Ideme tam!“

„Čože?“ spýtala sa Liliana, ako keby bola nedoslýchavá. Nič som jej neodpovedal, stále som pozoroval to miesto.

„Ty si sa zbláznil!“, zapišťala, „povedali sme im, že ideme len na prieskum!“

„No a prieskum sa zmenil na zásah.“, ak bude ešte chvíľu robiť drahoty, pôjdem sám. Tam niekde je Katka, viem to.

„Ani nevieme, či tam Kačka je!“ skrížila si ruky na prsiach.

„Vbehnem tam a odlákam ich pozornosť. Ty sa pokúsiš nájsť Katku!“ vyložil som jej svoje myšlienky, ignorujúc jej predošlú vetu. V okolí družstva nebol žiadny pohyb.

„No dobre ... keď ju nájdem ... čo potom ... a čo ty?“ zmätene na mňa vytreštila oči. Zdalo sa mi to, alebo naozaj má o mňa strach? Spolu s ľuďmi sa nedokážeme teleportovať, teda aspoň väčšina démonov to nevie... Krídla, jasne!

„Zvládneš s ňou vzlietnuť?“ nevedel som si síce tu situáciu predstaviť inak, ako bez tvrdého pristátia. Ale bola to jediná možnosť. Zahryzla sa do pery: „Neviem, nikdy som to takto neskúšala ... možno pár desiatok metrov preletíme.“, zháčila sa, „asi by sme mali počkať!“

„To bude stačiť!“ rázne som ju prerušil, aby si to nestihla rozmyslieť.

„Vôbec neviem, kde mám začať hľadať?“

Má pravdu, ísť tam na slepo, je samovražda. Vycítil som dvoch, ale môže ich tam byť viac. Zadíval som sa na budovy družstva. Vo všetkých bola tma, až na dve okná v kravíne!

„Začni tam,“ ukázal som na dlhú bielu budovu.

 

Zjavil som sa na veľkom priestranstve medzi vysokou halou, kravínom a chlievmi. Musia ma už cítiť. Môj plán je jednoduchý. Budem sa premiestňovať na rôzne miesta na družstve tak, aby som získal čas pre Lilianu. Z kravína sa vyrútili dvaja čerti o hlavu vyšší ako ja. Bežali ako rozzúrení býci. Pozrel som hore na strechu haly vedľa seba a už som bol na nej. Stál som na šikmej zvlnenej krytine. Chôdza po nej bola veľmi ťažkopádna, pripadal som si ako artista v cirkuse. Neustále sa mi šmýkalo. Tí dvaja už boli oproti mne a opäť sa rozbehli. Ich kopytá sa zarývali do šedého eternitu a každým krokom z neho vylamovali drobné kúsky. Boli skoro pri mne. Rozhliadol som sa po okolí, no teraz som si vybral už niečo rovnejšie...

 

Veľké vráta maštale sú otvorené, práve nimi vybehli von dve rohaté kreatúry. Vošla som do vnútra. Okamžite mi do nosa vrazil zápach zatuchliny a hnoja. Necítila som žiadneho nepriateľa. Napätie zo mňa trocha opadlo. V kravíne bola tma. Len z jednej miestnosti pri vchode vychádzal úzky pás svetla. Opatrne som nahliadla dovnútra. Pod kovovou lampou stál stôl s tromi stoličkami. Podľa množstva fliaš na ňom a na zemi, musia byť už tie obludy riadne podgurážené. Všimla som si, že napravo od stola sú úzke dvere. Rýchlo som chytila kľučku a potiahla. No jasné, zamknuté ... ! Zatiaľ! Za moment som ich vyvalila z pántov. 

Svetlo v tejto miestnosti bolo slabé, ale dostatočné, aby som ju videla schúlenú v rohu. Krčila sa pri stene akoby s ňou chcela splynúť. Tvár mala opretú o kolená, zakrytú rukami a vlasmi. Ako som sa pohla k nej, slama na zemi zašušťala a ona sa zľakla. Pozrela na mňa najprv kútikom oka. Potom zdvihla hlavu, je výraz bol v prvom momente smutný a vystrašený. Plynulo prešiel do úžasu a veľkého úsmevu, toho, ktorý dôverne poznám. Až nakoniec sa jej tvár zvraštila a očí zaliali slzy. Pomohla som jej zdvihnúť sa zo zeme. Pristupovala ku mne pomaly, ako keby neverila, že som to skutočne ja.

„Kati...“ nestihla som ani začať, ona sa mi hodila okolo krku.

„Ty si prišla!“ zašepkala pomedzi slzy. Jej srdce rýchlo tĺklo. Objímala ma pevne. Myslím, že sa chcela uistiť, že nie som prelud, výplod jej fantázie.   

„Musíme ísť, lebo neviem, ako dlho to David ešte vydrží!“, musela som sa zasmiať. Predstava skákajúceho čerta zo strechy na strechu, ktorý má ešte k tomu všetkému v pätách ďalších dvoch, je minimálne úsmevná.

„David je tu?“ odtiahla sa a pozrela na mňa. Jej výraz bol mixom šoku a prekvapenia.

„Poď!“ chytila som ju za ruku a ťahala preč. Prišli sme skoro až k východu z kravína.

„Kačka, vonku je to poriadna divočina! Budeme to musieť preletieť.“ Než som to stihla dopovedať, dúhovky sa mi rozžiarili ako dve modré neónové svetielka. Vystrela som krídla: „A to doslova!“

Nestihla nijak zareagovať a už sme sa odlepovali od zeme. Bolo to náročné, pripadalo mi, že nesiem veľký balvan a nie človeka. Leteli sme asi tak meter nad zemou.  

„Je to bezpečné?!“

 Radšej som jej neodpovedala. Musela som sa sústrediť. Už sme začali stúpať, keď som započula výstrel. A potom, tá bolesť v ramene! Najprv pichľavá ... no ale to už som sa zrútila aj s Katkou na rozbahnenú zem. Ona pristála asi na boku a ja po dvoch kotrmelcoch na chrbte. Zdalo sa mi, že mi celá ruka horí, teraz to bolí intenzívnejšie, točí sa mi hlava, nevládzem sa pohnúť.

---