Anjeli & Čerti - Nepriatelia XX

Bolí ma ruka, ale hýbať ňou viem. Ešte pred sekundou som sa vznášala vo vzduchu a potom prišlo tvrdé pristátie. V blate popri mne sa ťahá dlhá prerušovaná linka krvi. Nezdá sa, že je moja ... Liliana! Pozviechavam sa zo zeme a beží m k nej.

„LILI! LILI!“ kričím, ale neodpovedá. Jej telo leží nehybne. Na krku nahmatávam pulz, jej pokožka je v jednom ohni. Dýcha plytko a do tváre je bledšia ako obyčajne. Nevyzerá byť zranená, len ako keby zaspala...

Omyl! Malý karmínovočervený potôčik si razí cestu snehobielym anjelským krídlom. Je nasledovaný ďalším a ďalším. Zlievajú sa do krvavej machule, vsakujúcej sa do peria. Snažím sa nájsť nejaké poranenie. Na pleci má dlhú otvorenú ranu. Látka okolo nej nestíha vsakovať krv. Avšak krvácanie pozvoľna ustáva. Ranka sa zmenšuje na škrabanec. Ten celkom mizne.

„Lili, počuješ ma?!“ začína dýchať normálne. Pomaly otvorí viečka.

„Ako sa cítiš?“

„Bolí ma hlava,“ chytá sa za čelo. Pery má suché.

„Vystrašila si ma!“ výčitku mením na konštatovanie.

„Kati ... uteč ... ihneď!“ zvolá ťažkým hlasom a vytreští oči. Je vydesená k smrti. Svetlo z lampy na blízkej budove na nás už nedopadá, akoby ho niekto zhasol. Obraciam sa, aby som zistila, prečo ten prekliaty reflektor nesvieti, „nerozumiem, čo sa deje, teraz od teba predsa nemôžem odísť!“

Predo mnou stojí obrovský čert s veľkými rohami a vycerenými zubami. Rysy jeho tváre sú mi povedomé. Ohromou silou ma chytá pod krk a vynáša do vzduchu.

„Niekam sa chystáš, maličká?“ zavrčí divným hrubým hlasom. Kyslík v pľúcach mi rýchlo dochádza. Jeho zovretie je tak silné, že čakám, kedy mi začnú praskať kosti.

„Nechaj ju!“ zasyčí Lili. Kútikom oka vidím, že sa pokúša pozbierať zo zeme, ale je príliš vyslabnutá. Čert sa zaškerí a nohou jej pristúpi trup. Zatláča kopyto do Lilianinho hrudníka. Vidím ako trpí. Snažím sa ho kopnúť, aj keď pochybujem, že by môj kopanec pohol touto horou mäsa. Jeho pozornosť sa presunie z Liliany na mňa.

Zovretie môjho hrdla nepoľavuje. Cítim, že už nemám silu hýbať nohami.

„NIE!“ ozve sa rev. Z uličky medzi hrdzavými strojmi vybehne David v démonskej podobe. Jeho rubínové očí plačú. Beží ku mne. Je od nás len pár metrov, lenže vtom sa pred ním objavujú dvaja čerti. Jeden z nich ho zráža k zemi, zatiaľ čo druhý vyťahuje spoza pása dlhú dýku. Chcem kričať. Chcem ho upozorniť. Dusím sa. Pred očami sa mi zahmlieva. Spomínam si, prečo mi je môj potenciálny vrah povedomý, tie odstávajúce uši!

Čert sa zrazu zatacká. Púšťa môj krk a ja opäť padám. Som konečne na zemi, nespúšťam tú príšeru z očí. Bezprizorne čučí pred seba. Až po chvíľke jej padá brada dolu. Z hrudi jej trčí špička šípu. Krv okolo miesta prieniku začína dymiť a v okamihu vzplanie. Plamene zachvátia celé čertovo telo. Sýtočervený oheň rýchlo zhasne a po démonovi neostane ani stopa. Ohnivá žiara presvietila na okamih okolie. Všimla som si naproti na streche sušiarne chmeľu stojacu vysokú postavu. Vlasy dlhé po plecia jej poletovali vo vetre. Myslím, že má na hlave rohy! Ďalší čert? Ale čo potom ten luk, ktorý drží voľne v ruke? Je to istotne žena. Práve zoskočila z tej strechy dolu, do tieňa budovy. Normálny človek by si prinajlepšom zlomil obe nohy. Ale ona ladne pristála na betónovej ploche a približuje sa.

Môj pohľad sa presunul na Davida. Leží na chrbte a jeden z tých rohatých démonov ho chce prebodnúť. Vidím to jasne, čepeľ noža sa blysla vo svetle. Som blízko a zároveň ďaleko. Hrot zbrane rýchlo klesá k jeho prsiam. Môj hysterický výkrik čerta s dýkou na moment zastaví. Škodoradostne sa na mňa zazubí a ...

Ovzduším zasviští šíp. Tá čertica ho trafila priamo do srdca! Jeho telo je zrazu živou pochodňou. Druhý čert, držiaci Davida, nestihne ani zareagovať. Tesne pri ňom sa zjavuje mohutný anjel s mečom, nádherné stvorenie v lesklej zbroji. Jedným šmahom  stína hlavu temnému démonovi. Kotrba s vyplazeným jazykom padá do kaluže špinavej vody, kde vzbĺkne. Anjel ešte zabodáva svoj meč do torza toho monštra. Ostrie mŕtvou hruďou prechádza ako nôž roztopeným maslom. O chvíľu pozerám na zopár iskier, pripomínajúcich skončenú existenciu ďalšej kreatúry.

„Si v poriadku, chlapče?“ skláňa sa nado mnou muž s labutími krídlami. Je mi  povedomý. Širšia tvár, krátke blonďavé vlasy ... Daniel. Pomáha mi vstať. Ešte pred chvíľou to vyzeralo so mnou veľmi zle a potom sa tu zjavil on. Môžu mať aj čerti svojich anjelov strážnych?

„Áno, dík,“ odpovedal som mu úsečne, pretože moja pozornosť sa sústredila výlučne na Katku. Okamžite som pri nej.

„Ako sa cítiš? Nie si zranená?“ na čele mala modrinu.

„Nie, som ... ale Lili,“ pozrela na ležiaceho anjela, pričom si držala zápästie pravej ruky. Už pri nej kľačala Stela a v ruke držala malú banku. Liliana sa vôbec nehýbala, len nás pozorovala očami.

„Budeš v poriadku, dievčatko!“ Stela ju jemne pohladila po tvári, „vypi to!“ K ústam jej priložila fľaštičku. Lili sa rozkašlala:, „Fuj, to je odporné!“

„Postrelili ťa guľkou s jedom z bolehlavu. Našťastie to bolo len škrabnutie!“ pokojne jej oznámila matka. Lili sa zhlboka nadýchla a dopila obsah nádoby. Do tváre sa jej začala vracať zdravá farba. Posadila sa a pretiahla si krídla, ktoré v okamihu zmizli. Nebezpečenstvo pominulo, takže sme sa všetci vrátili do našich ľudských podôb.

„Čo máš s tou rukou?“ chcel som okamžite vedieť.

„Trochu ma v nej pichá,“ zašepkala. Stela sa k nej okamžite naklonila a prehmatala boľavé miesto a začala ju ošetrovať, „je to len narazené.“

„Mali ste obrovské šťastie!“ počul som Radanin hlas za mnou, „Pokojne vás mohli zabiť ... VŠETKÝCH!“ znela prísne, nahnevane, ale zároveň som pociťoval určitú úľavu z jej tónu.

„Bolo to nezodpovedné!“ pridal sa Daniel. „Našťastie sú v poriadku!“ pozrel na Radanu.

„Je osem! Musíme ísť uzavrieť portál!“ stále hľadel na moju matku, ktorá súhlasne prikývla.

Bolo po všetkom. Chladný jasný večer ukázal mesiac v splne. Ticho prerušoval len štekot psov z dediny. Katka mala úplne studené ruky, obliekol som ju do svojej bundy a konečne objal. Je tu, späť, už mi ju nikto nezoberie. Dal som jej bozk na čelo, na to boľavé miesto. Kdesi som počul, že sa to rýchlejšie zahojí.

Všetci sme sa pobrali preč. Liliana kráčala vedľa nás. Naše pohľady sa stretli. Bola evidentne spokojná. Usmiala sa na mňa. Jej milý výraz  razom zmizol a vystriedalo ho zdesenie. Zostala stáť ako zamrznutá.