Anjeli & Čerti - Nepriatelia XXII a epilóg

XXII. kapitola a epilóg

 

Ležala som na Lilianinej posteli opretá o hromadu vankúšikov a zakrytá modrou prikrývkou. David sedel pri mne a držal ma za ruku. V izbe svietila len lampička na nočnom stolíku. Modro-biele ladenie zariadenia miestnosti mi pripomínalo nočnú oblohu. Bola som unavená. Ruku som mala pevne stiahnutú obväzom a modrina na hlave zhnedla. Za dnešný deň som toho zažila viac ako za celý život. Bola som vystrašená na smrť. Aj tak to malo niečo do seba. Keď som bola zavretá v tom kravíne, každá moja myšlienka patrila jemu. Záleží na tom, že je čert? Záleží na tom, čo si myslí o ňom Liliana? Jej názor je veľmi zaujatý, keďže je anjel. Nie. Najdôležitejšie je to, čo k nemu cítim ja.

„Deje sa niečo, Kati?“ do jeho očí sa vkradli obavy.

„Nie, len... odvtedy, čo sa poznáme, sa môj život obrátil naruby,“ usmiala som sa.

„To ma mrzí,“ odtiahol sa. Pozeral na vzorovaný koberec.

„Vôbec nemusí!“ chytila som ho za tvár a otočila k sebe, aby mi videl do očí.

„Od smrti otca sa mi zdá, že som prežívala deň za dňom. A potom si sa objavil ty a ja som sa bláznivo zaľúbila. Všetko bolo zrazu iné, dokonalé, môj život dostal zmysel. Až som zistila, že nie si človek,“ hovorila som pomaly. Zvraštil ústa a uhol pohľadom.

„Je to podstatné? Predsa ak ťa mám milovať, tak bez výhrad! Nie je dôležité čím si, ale kto si!“ pozerala som na neho, ako sa mu vracia úsmev. Na chodbe sa ozvali kroky, ktoré na moment utíchli. Dvere do izby boli otvorené.

„Je mi ľúto, že som ti nedala šancu, aby si mi to vysvetlil už skôr. Urobila som chybu. Nie som dokonalá.“

„V tom si dovolím s tebou nesúhlasiť,“ konečne sa ozval. Chcelo sa mi zívnuť, ale snažila som sa to ustáť. Bohužiaľ on si to všimol.

„Mala by si si oddýchnuť. Uvidíme sa zajtra!“ dal mi bozk na čelo. Ale ja som rýchlo uväznila jeho tvár v mojich dlaniach, než sa stačil odtiahnuť. Žiadal sa mi ešte jeden na ústa.

Práve, keď sa naše pery od seba vzdialili, objavila sa Liliana. Ostala stáť medzi dvermi, opierajúc sa plecom o zárubňu. Prekvapujúco sa vôbec netvárila znechutene.

„Pôjdem už. Dobrú noc,“ vstal z postele.

„Odprevadím ťa k dverám!“ ozvala sa Lili.

 

.Ako keby som potreboval k odchodu dvere! Niečo chce, ale to je jedno. Katka je v bezpečí. A stále ma miluje. MILUJE MA! Najradšej by som otvoril okno a zakričal to z plných pľúc, nech to všetci vedia. Tá myšlienka ma donútila sa opäť usmiať. Rozlúčil som sa z Katkou, už neviem po koľký krát a nasledoval Lili.

„Moja mamina zavolala Jane, že Katka bude dnes spať u nás. Akože budeme mať filmový maratón romantických filmov,“ oznamovala mi to vážnymi tónom. To takúto blbosť mi chcela povedať? Veď o alibi pre Katku sme už hovorili po ceste sem.  

„To je fajn,“ pokúšal som sa zachovať smrteľne vážny výraz v tvári. Schádzali sme po schodoch na prízemie. Svietilo sa len v chodbe na schodisku.

„Vieš, David, chcela by...“ začala opatrne, ale ja som ju hneď uťal, „ak máš pre mňa pripravené ďalšie kázanie alebo rady, nechaj ich na zajtra. Máme za sebou náročný deň.“ Nemal som náladu na nijaký jej monológ na tému anjeli a čerti. Ostala úplne prekvapená: „Ja som sa ti chcela len poďakovať. Bez teba a tvojich rodičov by sme to dnes nezvládli.“ Polohlasne dokončila a opatrne sa na mňa pozrela.

Cítil som sa ako totálny idiot. Mal by som začať najprv myslieť a potom kecať.

„Ó! Hm ... no ... myslím, že tiež bez anjelov by sme boli dnes nahraní!“ dúfam, že to vyznelo úprimne. Keby tam neprišli uvrešťaní Serafovia, neviem ako by to dopadlo.

„Chcela by som ťa požiadať, či by sme nemohli pouvažovať o zakopaní vojnovej sekery ... vieš kvôli portálu a tak.“ V jej hlase som vycítil napätie. Pozerala do zeme.

„Ja som ju proti tebou nikdy nevykopal!“ sakra, to bolo moc útočné. „Naše svety sú stále relatívne vo vojnovom stave, ale to neznamená, že medzi nami nemôže byť mier. Chcem tým povedať, že už vieš, že nechcem Katke ublížiť, a tak isto ani tebe,“

Liliana mlčky pritakala. Vybral som sa ku dverám.

„Vždy, keď u nás spí Katka, mamina robí ráno lievance s džemom. Nemal by si chuť prísť na raňajky?“ tvárila sa ako školáčka, čo si zabudla doma domácu úlohu.

„Veľmi rad!“ jej pozvanie mi vyrazilo dych.

„O siedmej? Nebude to pre pekelnú stvoru skoro?“ zostala v pomykove a zahryzla si do spodnej pery. Asi si myslela, že prestrelila.

„No je ... ale odvtedy, čo pekelná stvora žije na dedine, vstáva zavčasu!“ obaja sme sa rozosmiali.

 

?

 

Pôvodne som sa chcel teleportovať priamo do mojej izby, lenže hlad ma premohol. V kuchyni bola skoro tma, len mesačný svit sem prenikal cez malé okná.

Nepotreboval som svetlo, výhoda čertovských očí. Automaticky sa prispôsobujú na nočné videnie. Mechanicky som vybral zo skrinky kuchynskej linky pečivo, džem

a príborový nôž. Moje myšlienky sa neprestajne vracali ku Katke a chvíli, ktorá sa stala zhruba pred štvrťhodinkou. Sadol som si na barovú stoličku a nestihol som ani otvoriť  pohár s marmeládou, keď sa v celej miestnosti rozsvietilo svetlo. Matka v župane stála pri vypínači a pomaly sa pohla od schodiska ku mne.

Pravdupovediac som tu očakával skôr otca, možno ona je predvoj. Dúfam, že to bude krátke.

„Ako sa cíti Katka?“ jej prvá otázka ma dostala. Myslí to úprimne alebo to je len zdvorilostný úvod k búrlivej téme.

„Lepšie.“ ledva držím oči otvorené. Prejdime, prosím, už ku karhaniu, výčitkám a hrozbám. Začala si pripravovať espreso.

„Vysvetlil si jej, že musí o tom, čo sa dnes stalo, mlčať ?!“ spýtala sa medzitým ako položila malú šálku pod kávovar.

„Nemusíte sa s otcom obávať. V pondelok sa s tým v škole chváliť určite nebude!“ tón môjho hlasu stvrdol. Vážne si myslia, že by to niekomu povedala? Nikdy by nás neohrozila.

„Prestaň byť uštipačný! Otvorenie portálu môže mať nedozerne následky! Porušili sme zmluvu! Jediným šťastím bolo, že nám Lucifer uveril a zakročil.“ jej tvár sa zachmúrila. Vždy, keď je naštvaná, sa mračí. Ale aj tak sa nedostala ešte ku svojej otázke.

„Stálo to za to všetko, David?“ naklonila sa ku mne a hlboko sa mi zadívala do očí.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              

„Áno, ona stojí za všetko na svete... ale ty by si to asi nepochopila.“ odtiahol som sa od nej. Sklopila zrak a mierne pokrútila hlavou. Moja odpoveď ju neuspokojila.

„Vieš, ... nič netrvá večne. Zamilovanosť je prchká. Nechcem, aby si sa trápil, ak ťa raz opustí. Uvedom si, že my nie sme ľudia.“ naliehala

Jej slová zneli úprimne. Naozaj ma o mňa strach? Alebo je to len spôsob ako nás s Katkou rozdeliť.

„Pravá láska je večná! Možno niekedy tá naša skončí, ale to nemôžem vedieť, ak sa o ňu nebudem usilovať.“ pozeral som sa do jej napätej tváre, „A, áno, nie sme ľudia. Ale nič nám nebráni, aby sme boli ľudskí!“

Ťažko si povzdychla a dopila preso. Potichu sa vydala k schodisku.

„ČO SI POŠEPTALA OTCOVI VTEDY U ANJELOV, KEĎ ZRAZU ZMENIL NÁZOR?!“ otočil som sa za ňou. Na moment zastala. Mal som pocit, že sa usmiala, aj keď stála ku mne chrbtom. Bez odpovede sa vybrala ku schodisku.  Chvíľu som na ňu hľadel, než zmizla na poschodí.

EPILÓG

Na vzdialených pohoriach vybuchovali sopky a vyvierali kvantá horúcej magmy.

 Zuhoľnatenú zem brázdili potoky lávy. Aj keď všade horel oheň, v trónnej sále s kamenným klenutým stropom bolo prítmie. Len pár fakieľ vrhalo slabé svetlo na vysoký trón a postavu na ňom. Ticho v sále prerušovali len erupcie vulkánov. Osoba sa napila zo zlatej čaše zdobenej drahokamami a v okamihu ju šmarila o zem. Pohár sa rozletel na stovky malých kúskov pričom zopár ich ostalo aj v červenej kaluži pred stolcom.

Môj brilantný plán bol jednoduchý. Dopraviť nepozorovane zabijakov z Pekla do ľudského sveta, aby tam našli piatich členov Rady a zabili ich. Na ich miesta by som dosadil svojich prívržencov a spolu s tromi vernými by som ovládol Pekelnú radu. Geniálne, ale nie jednoduché! Ani vo sne by mi nenapadlo, že anjeli zavolajú Serafínov a upovedomia archanjelov. Opäť som prehral.

Prehra na začiatku výhru zaručene neprinesie... len ak by sa prehra stala výhrou.

Počkať, možno všetko nie je stratené!

Keď sem ten chudák prišiel, povedal pred celým dvorom, že sa na mňa chystá atentát. Vyvolalo to medzi šľachtou pohoršenie. Jasné, Richard Dunkel je z váženej rodiny, aj keď jeho príbuzný Roman mi pije krv. Teší sa veľkej úcte tu aj u ľudí. Nikto by jeho slová nespochybnil. Všetci mu bezvýhradne uverili. Tak prečo to nevyužiť! Áno, chceli ma zabiť! Bol zosnovaný zákerný plán! Belzebub mal všetko zariadiť. Preto som ho aj s jeho kumpánmi zničil. Avšak on nepracoval sám, ale pre niekoho! Tomu nebude ťažké neveriť, keďže Belzebubovi samotné myslenie nikdy nešlo. Ale pre koho? Indície vedú až na najvyššie miesta, ... do Pekelnej rady! Toto obvinenie degraduje dôležitosť rady v očiach armády. ... dôkazy a svedectvá? Tie sa vytvoria...

Dvere do sály sa otvorili a vstúpil nízky muž a hlboko sa uklonil: „Vaša Výsosť, Rada sa zišla a žiada si vašu prítomnosť! Chcú počuť vysvetlenie k tomu incidentu v ľudskom svete.“

Vstal som, pomaly zostúpil po schodoch a zamieril k dverám. Služobník ma nasledoval.

„Niekto ich o všetkom upovedomil!“ dodal.

„Vážne o všetkom? To pochybujem!“ samoľúbo som sa usmial a kráčal dlhou chodbou.

---