.tak prehovoril : buď milosrdný k slabým

Spíš?“

Ticho. Z pondusoviek na stene sa ozýva len pravidelný tlkot.

„ „Snívalo sa mi, že držím na rukách Petrovo dieťa. Pristúpil som k postieľke. Dieťa ku mne naťahuje rúčky.“

Odmlčal sa.

„Prečo nemáme deti?“

Pokračoval.

„Peter sa na mňa díva s takmer nepostrehnuteľnou obavou. Všetci sa usmievame... vieš, decko musíš držať veľmi jemne. Hlavička je ešte mäkká a telíčko jakbysmet. A vonia. Vonia tak prítulne, čistúčko.“

Vedel, že nepočúva.

„Dom stál pri rieke. Bosí, priamo z verandy, sme schádzali na mólo. Drevo bolo rozhorúčené. Na protiľahlom brehu hustý rad smutných vŕb. Vieš čo je zaujímavé? Vždy som si myslel, že pri vode je veľa komárov. Tam nebol ani jediný. Nohy nám príjemne chladila priezračná voda. V ruke som držal podberák na ryby.“

Ďalej sledoval tiene na strope.

„Navečer sa objavil mesiac. Tak veľký, že sa takmer kúpal kdesi v diaľke v záhybe rieky. Pri rozsvietenej lampe tancovali nočné motýle a ostatná drobná háveď. Hladina stúpla. Pod mólom sa zachytávali zdochliny zvierat. Psov, mačiek, sliepok. Palicou som sa prebíjal cez masu nafúknutých tiel. Namáhavo som dýchal. Slabý vietor niesol zápach potuchliny. Vŕby výstražne hučali.“

Preglgol.

„No, a potom sa mi zamarilo, že v spleti chlpov a peria vidím tvár. Dieťa. Bez jedného oka. Je biele a z tela mu schádzajú pláty kože. Chcem ho vytiahnuť, ale drobí sa mi pod rukami.“

Nadýchol sa.

„Nie, medzi zdochlinami nič nebolo. Pocítil som obrovskú úľavu a, bude to znieť čudne, ale aj sklamanie. Malý dotyk márnivej ľútosti. Nevyznám sa v sebe. Niekedy.“

Neochotne vstal a vybral sa na záchod. Tvárou mu prebehla bolestivá grimasa. S námahou vytlačil pár kvapiek. Mal pocit, že namiesto moču z neho vychádza pomleté sklo. Zniesol sa na záchodovú misu. Rukami sa zapieral do dverí a sťažka dýchal. Rozplakal sa...

xxx

Konečne sa rozhodol, že zavolá matke.

„Áno, Tereza s malou odišla. K príbuzným.“ Zamračil sa. „Nie, neviem!“ zložil.

Podišiel k oknu. Rieka opadla. V odhalenej spleti koreňov zazrel kúsok červenej látky. Z pieskových vriec naukladaných okolo domu sa kde-tu odlupovala vrstva vysušeného blata. Úzkou štrbinou očí sa zadíval na slnko. Po chvíli nevydržal a sklonil hlavu. Vošiel do kuchyne. Z lekárničky vybral obväz na dorezanú ruku. Nemotorne si ju obviazal. Vyšiel pred dom. Z kôlne vybral lopatu a dal sa do vykopávania. Potil sa. Myslel na vrecia ukryté v garáži. Jedno väčšie a druhé celkom malé. Mimovoľne odmietavo pokýval hlavou. Kríže tejto dobe nesvedčia.