Príhoda Sašu Volgoviča

Pokus, ktorý som vsadil, nie ako doteraz do viktoriánjskeho Anglicka, ale naopak do neskorého cárskeho Ruska. Ešte som to nerozdelil na odseky, lebo som lenivý (Oscar Wilde bol tiež lenivý) ale spravím to čo najskôr.

Príhoda Sašu Volgoviča

 

Alexander Felixovič sa prechádzal po Volžskom nábreží, presne tak ako sa prechádzal už štyridsať rokov. Preto ho ľudia prezývali Volgovič. A tak sa Saša Volgovič znova prechádzal. Ku Volge ho neviaže láska ku nej. Ani jej mocný tok, krásna hladina, či podmanivé vlny. Nie, ku Volge ho viaže niečo iné.

Pred štyridsiatimi rokmi skočila z mosta do Volgy jeho jediná láska Tatiana Gorazdevna. Tatiana milovala Sašu najhlbšou láskou svojho srdca. Každý deň mu do života prinášala radosť, on jej vrúcnu lásku opätoval ako najlepšie mohol. A keď ich láska prelomila hrádzu a ich vášeň pretiekla cez stavidlá a zaplavila neúrodnú pôdu, zakvitol kvet z lásky najvzácnejší.

Tatiana nosila malého Sašu Alexandroviča pod srdcom s nehou a dávala mu lásku veľkú ako tú čo dávala Sašovi. Nedeľa, zo všetkých najslávnejšia, bola dňom keď Saša mal uvidieť svet, zo svetla stala sa však len večná tma.

Sašove oči sa neotvorili a na klinike zavládlo ticho.

Tatiana už nikdy nebola sama sebou. Po pár mesiacoch trápení sa rozhodla skončiť s večnou mukou. Postavila sa na most a vrhla sa do pokojných vôd Volgy. Pokojné vody prijali obeť a nechali ju v mieri spočinúť.

Saša preto každý deň, už štyridsať rokov prechádza okolo Volgy a premýšľa kde spravil chybu. Snáď on mohol za ten katastrofický omyl, snáď on mohol za následky.

Čo mohol spraviť inak?

Prechádza sa toľké roky a premýšla o svojom omyle. Vždy obviňoval seba. A tak aj dnes. Obloha bola dnešný deň nepokojná. Oblaky sa zúrivo pretláčali, či prišli z východu, či zo západu, súťažili o moc nad oblohou a medzi sebou sa prepletali. Hrom a blesk rušil pokoj dneška, však dážď neskropil suchú zem, a nenechal jej odpočinúť od sucha a tepla posledného mesiaca.

Saša sa oprel o zábradlie a sledoval Volgu. Díval sa na most na ktorom sa skončil jeho sen. Stále vidí ako jeho Tatiana stojí na moste, ako padá, ako ju pohlcuje hladina a nedá jej vystúpiť na povrch. Jeho priateľ, zo všetkých najverneší Dimitri Arenovič sa oprel o zábradlie vedľa neho.

„Saša. Priateľu z najmilších. Zase si pri Volge?“

„Som, Dimitri. Bol som štyridsať rokov a budem do smrti, nech je blízka či daľeká. Ale ty povec, ako bolo v Paríži.“

„Paríž bol nádherný milý Saša. Prehliadol som si ho skoro celý. Bol som tam spolu s Xaverom Konstatinovičom a Jurgenom Schliesom. Pamätáš na Jurgena?“

Jurgen Schlies, rodený Bavorák, v kožených krátkych nohaviciach, klobúku a stále vysmiaty. Na podiv vdovec ako Saša. Povahovo však úplne rozdielny.

„Jurgen povedal že príde sem. Najskôr teda do Moskvy a potom za nami. Pôjdeš ho privítať? Do Moskvy priateľu.“

Saša povzdychol. Nenamáhla sa odpovedať. Dimitri počul túto odpoveď na každú ponuku vzdialenia sa od Volgy. Saša ju neopustí. Tak ako nikdy neopustil svoju milovanú Tatianu.

„A ako sa má Anna, Dimitri.“

„Anna je v poriadku. Je doma. Ale moja dcéra má teploty. Bojím sa aby sa jej niečo nestalo. Práve som išiel po lekára, úplne som na neho zabudol. Maj sa dobre a štastný deň Alexander.“

Dimitri sa vzdialil zábradlia, potľapkal Sašu po ramene a vybral sa po ulici ku klinike. Saša tiež prestal sledovať Volgu. V hlave mu behali myšlienky na Jurgena, na Paríž, na vzdialené kraje, ktoré neuvidí. Ale je spokojný, neopustí ju, už ju neopustí.

Jeho kroky smerovali na most. Každý deň ide na to miesto, kde jeho Tatiana splynula s Volgou a odtiaľ sa díva do vĺn. Dnes sú ulice mimoriadne prázdne. Prichádzajúca búrka všetkých straší. Už je skoro na moste. Už z diaľky vidí na lavičke sedieť Tatianu. Plače. Vždy má takéto predstavy. Stále sa mu ten výjav vracia. Tatiana sedí na lavičke, plače, utiera si oči do rukávov a nikto sa pri nej nezastaví. Tatiana vstane, prekročí zábradlie a pustí sa. Padá, padá, padá. Nasleduje iba ticho. Tatiana sa však nepúšťa, stojí na druhej strane zábradila a plače.

To nieje Tatiana!

Saša sa strhne s predstáv a vráti sa na zem. Nejaká dievčina chce skočiť a ukončiť svoj život vo Volge ako Tatiana. Rozbehne sa ku nej. V hlave mu to vŕta, čo je to za zlý žart. Ako sa mu osud vysmieva. Zastaví až pri dievčine.

„NEPRIBLIŽUJTE SA, INAK SKOČÍM!“

Saša podíde trochu bližšie.

„Ako sa voláte slečna?“

„Čo vás potom, nikoho nezaujímam.“

Saša podišiel ešte trochu bližšie.

„Slečna, ak mi prezradíte svoje meno, poviem vám príbeh.“

Hlúpa ponuka, povedal si Saša. Dievča mu však na podiv odpovedalo.

„Róza, volám sa Róza, Róza Sidoneva,“ hovorila cez prívaly sĺz.

„Ja som Saša, Saša Volgovič.“

Dievča sa pousmialo.

„To ste vy. Vás ja poznám, vy sa prechádzate okolo Volgy. Moja mama mi o vás rozprávala. Že ste blázon a podivín. Ste?“

Saša podišiel trochu bližšie.

„No možno som blázon a podivín. Možno nie. Posúď sama Róza. Štyridsať rokov sa prechádzam po brehu Volgy a už nespočetne krát som bol na tomto moste. Na tomto moste je presne 25000 nitov, 7200 dlažobných kociek, 112 stĺpov a 70 lavičiek. Som asi blázon. Ale ja nechodím kvôli lavičkám, ani nitom. Ja sem chodím kvôli Volge.“

„A čo je také krásne na Volge. Je to len nástroj.“

,,Dostávam sa ku sľúbenému príbehu. Moja žena Tatiana, presne na tomto mieste ako ty, skončila svoj život.“

Róza sa rozplakala.

„Prečo mi to hovoríte Volgovič. Je mi len horšie.“

„Tatiana sa trápila kvoli našemu dieťatu. Narodilo sa mŕtve. Ona od toho dňa bola mŕtva tiež. A ja som mŕtvy už štyridsať rokov. Róza, čo sa stalo tebe?“

„Ste blázon.“

„To nepochybne. Ale napriek tomu chce vedieť čo sa stalo tebe.“

Prikročil ešte bližšie. Ešte krok a môže sa oprieť o zábradlie.

„Zrada. Zrada mi zničila srdce. A preto to chcem skončiť.“

„Aká zrada?“

„Mala som priateľa, Petra. On bol krásny, plný lásky, milovala som ho najhlbšou láskou. On ma však celú dobu podvádzal. Celú dobu mal inú priateľku a mňa viužíval len na svoje pobavenie. Tú druhú tiež. Ja ani neviem koľko ich mal.“

Zase sa rozplakala. Saša pokročil ešte o krok a oprel sa o zábradlie.

„Róza, pozri. Hlupákov je na svete toľko že keby sa všetci ušľachtilí ľudia kvôli nim zabili, ľudstva by neubudlo. Boli v každej dobe, budú v každej dobe. Nikdy sa to nezmení. Dobráci nežijú pre zlých ako ušľachtilí nežijú pre zhýralých. Dobrý žijú vždy len pre dobrých a ušľachtilí pre ušľachtilích. Vy ste dobrá duša, ale trápite sa pre úplnú malichernosť.“

„A vy nie? Netrápite sa vy už štyridsať rokov pre úplnú malichernosť?“

Saša sa zarazil. Vec, čo je pre neho svätá, niekto nazval malichernosťou. Vstúpil do neho hnev, cítil var, krv mu bublala, mal pocit že najlepšie by bolo zhodiť ju. Hneď v tú sekundu si však uvedomil pravdivosť jej slov. Je to hlúposť. Trápi sa zbytočne. Volga je Volga, Tatiana je Tatiana. Nikdy si ju neuctí tým že bude deň po dni chodiť ku Volge. Ak bude šťastný bude šťastná aj Tatiana. Vyskočil a chytil Rózu okolo pása.

„Róza, máš pravdu. Otvorila si oči starému bláznovy. Poď odvediem ťa domov.“

Róza, so Sašovou pomocou, prekročila zábradlie. Spoločne kráčali po nábreží Volgy. Róza celú dobu rozprávala o svojej hlúposti. Saša mlčal. Pred očami mu prebiehal každý deň, každý deň tých štyridsiatich rokov. Mladá hlava je spontánna, nerozhodná a hlúpa. Ako však môže byť hlúpa hlava starca. Saša, teraz v tomto temnom dni, má konečne jeasno. Už dlho nemal tak jasnú myseľ. Všetko robil zle. Róza mu otvorila žiaľom zalepené oči, do jeho žíl vliala krv a rozpumpovala srdce.

„Tu bývam.“

Ukázala Róza na veľký, krásny dom. Pobozkala Sašu na tvár a išla ku dverám. Saša sa otočil a jeho kroky smerovali domov.

O týždeň nato kráčal Saša okolo Volgy. Tentokrát však nebol sám. Vedľa neho kráčal jeho priateľ Dimitri, Xaver a Jurgen. Vetci mali obrovské batohy a ich kroky smerovali na železnicu. Sašovy trvalo šesťdesiat rokov kým začal skutočne žiť.

---