Anjeli & Čerti - Priatelia I

Lúče svetla zaliali zasneženú krajinu. Slnko vyšlo len pred niekoľkými minútami a už som vedel, že bude krásny deň. A to nie len kvôli jasnej oblohe a dvojstupňovej predpovedanej teplote.

Už sú to presne dva týždne od Katkinho únosu a zničenia pekelných zabijakov.

Ponorený v myšlienkach, som nepostrehol, kedy otvorila dvere auta. Teplý vzduch z klimatizácie sa zmiešal s jej vôňou a naplnil interiér.

„Ahoj, stalo sa niečo?“ opatrne vyslovila svoju otázku. Jej ruka sa pomaly priblížila k mojej praváčke, jemne ju stisla. Môžem jej povedať, že je všetko v poriadku, ale neuverí mi. A zvlášť, neklamem jej.

„Len mi na rozum prišiel najhorší deň v mojom živote, keď som ťa skoro stratil.“

„Aha“ na moment sa odmlčala, „lenže ja som stále s tebou a tak ľahko sa ma nezbavíš!“

Zaškeril som sa. Vždy mi vie zdvihnúť náladu. Zošliapol som spojku, zaradil rýchlosť a pridal plyn. Od jej domu sme okolo obchodu prišli k hlavnej ceste. Automobily tu nejazdia často, takže nebolo nutné zastavovať. Za rohom bol hneď dom Svatanovičových – príbytok anjelov, ani som sa nesnažil zrýchliť, ba som ešte mierne pribrzdil. Auto sa lenivo vlieklo. V hlave sa mi ozval slabý gong, pred viac ako štyrmi týždňami by to bola hasičská siréna.

Na zadnom sedadle sa zjavila Liliana, opierajúca sa lakťom o svoj školský batoh.

„Kráska, zviera, dobré ráno!“ pozrela na každého z nás. Naklonila sa medzerou medzi sedadlami k nám, „máte niekto ten referát na geografiu?“

„Áno.“ odpovedal som sucho a sledoval cestu pred sebou.

„Aj ja.“ pridala sa Katka. To je jasné, do školy chodí vždy vzorne pripravená. Občas ma napadá, kedy to stíha, keď väčšinu času trávi so mnou.

„No a o čom ste písali?“

„Ja to mám o odpadovom hospodárstve a David o migrácii.“

„Vy píšete vždy o takých inteligentných veciach, ach.“

„Čo si napísala ty?“ zaujímala sa Katka.

„Nič. Stiahla som čosi z netu o ekológii alebo niečo také. Preletela som to očami len zbežne, aby som opravila gramatické chyby.“

Musel som sa zasmiať. Typická Liliana.

„Čože?! Ty si zase niečo sťahovala z internetu?“ Katka nechápavo pokrútila hlavou.

„Úplne mi to vypadlo z hlavy a spomenula som si na to až večer o desiatej! Čo by si robila na mojom mieste?“ oborila sa na ňu, ale okamžite ju roztvorenou dlaňou zastavila, „nič mi nehovor. Ty by si to bola schopná ešte napísať, lebo by si nezaspala.“

Liliana si oprela bradu o Katkinu sedačku „Vieš, celé dopoludnie som si chatovala s Reném. Je úžasný!“ zapišťala a pregúlila oči. S Katkou sme sa na seba pozreli a rozosmiali.

„Ozaj, prídete dnes večer k nám?“ zmenila tému. Katarínka sa na mňa pozrela. Páči sa mi, že nerozhoduje automaticky za nás. Vždy sa snažíme, aby sme k spoločnému rozhodnutiu dospeli spolu. Teraz som ale musel zasiahnuť.

„Veľmi radi, Lili. Lenže dnes večer by som chcel pozvať Katku k nám, na večeru.“ čakal som na Kateřininu reakciu. Stuhla a sklopila zrak.

„No téééda…“ Liliana sa odtiahla a oprela do sedadla. Katkine bojazlivé očká má kútikom sledovali.

Chodíme už spolu prakticky štvrťroka a ona ešte u nás nebola. S matkou sa spoznala v obchode a otca videla po prvý raz až v ten nešťastný, osudný deň. Dobre vie, aký mam s nimi vzťah, preto sa na nich pýta len zo zdvorilosti, medzi rečou. Príde mi správne, aby ich poznala. Respektíve, aby oni poznali ju. Možno konečne pochopia, prečo som vtedy tak riskoval. Len dúfam, že všetko prebehne v poriadku. Mama mi sľúbila, že sa budú chovať ako normálni ľudia...

 

 

Celý deň som mala obavy z večere u Dunkelových. Pripravovala som sa asi na všetky  možné scenáre od absolútnej ignorancie mojej osoby Davidovými rodičmi v najlepšom prípade až po veľkú rodinnú hádku. Som asi paranoidná, ale nemám vôbec dobrý pocit.

Od ich domu ma delí len pár krokov. Ešte posledný, tisícstoprvý raz kontrolujem bledomodré šaty. Moja ruka sa nestačí dotknúť kovového tlačidla domového zvončeka a už sa veľká brána začala otvárať. V podjazde stojí David. Lucerny osvetľujú veľké nádvorie za ním, pričom ich svetlo odráža všadeprítomná snehobiela prikrývka.

Opatrné prechádzam bránou k Davidovi. Ten ma so širokým úsmevom rýchlo objíme a potom chytí za ruku.

„Máš ich studené ako ľad. Mala by si nosiť rukavice alebo ma stále držať za ruky!“ Kráčame k veľkým vchodovým dverám na pravo. Keď vchádzame do vnútra, zhlboka sa nadychujem,  aby nervozita, ktorá ma zmáha, opadla.

„Vitaj u nás!“ pomaly mi pomáha zobliecť kabát. Vôbec som si nevedela predstaviť jeho domov, asi preto, že mi nikdy o ňom nerozprával. V krbe neďaleko praská drevo. Pred nim sa nachádza kožená sedačka s dvoma kreslami a za nimi veľký jedálenský stôl, pripravený k večeri. Kuchynská linka je akoby vstavaná do výklenku v stene za barovým pultom. Celá miestnosť je veľmi vkusne zariadená hnedým rustikálnym nábytkom a všetko spolu dokonale ladí.

Radana stála pri sporáku, chrbtom k nám. Krásne vlasy mala zopnuté do drdolu dvoma ihlicami, zdobenými očkami z červených drahokamov.

„David, choď zavolať otca! Večera je pripravená.“ povedala, bez toho, aby sa otočila. David sa na mňa pozrel. Očami som mu naznačila, nech ide. Zmizol v momente. Jeho matka si ma stále nevšímala. Bolo trápne tam len tak stáť. Neiste som sa obzerala po miestnosti, až mi pohľad padol na masívny konferenčný stolík. Zaujali ma noviny, respektíve veľký čierny nadpis na titulnej strane: MANTUS ARMI BEZ VEDENIA, MILIARDÁR STÁLE NEZVESTNÝ! PODARÍ SA FÚZIA S DEVIL HOLDING? Započula som čosi v rádiu o zvláštnom zmiznutí majiteľa a zároveň riaditeľa jednej z najväčších zbrojárskych firiem na svete. Naklonila som sa nad stolík, aby som lepšie videla na rozsiahly článok, ale v tom okamihu sa pri jedálenskom stole objavil David s otcom. Bola som sotva päť krokov od nich.

„Otec, toto je Katka.“ podišiel ku mne a chytil ma za ruku. Richarda som vtedy videla z diaľky a k tomu bol večer. Možno preto mi v mysli neostala žiadna konkrétna spomienka na jeho obličaj. Podľa čŕt tváre sa David viac podobá na svojho otca, ale oči má mamine.

„Dobrý večer, Katarína, rád ťa spoznávam.“ pevne mi stisol ruku. Radana sa otočila od sporáka, držiac dve taniere. Pozdravila ma, ako keby som práve len prišla.

Pomaly sme dojedali a vzájomný rozhovor sa vliekol. David sa snažil zo všetkých síl, aby tempo diskusie neviazlo. Asi preto sme sa väčšinou rozprávali len my dvaja. Videla som na ňom, ako ho táto situácia mrzí. Oboch nás prekvapilo, keď sa zrazu zapojil jeho otec.

„Katarína, už vieš, čo by si chcela robiť po škole?“

 Netuším, prečo ma oslovoval plným tvarom môjho mena, znie to ako keby sme boli na rokovaní.

„Chcem ísť študovať jazyky... hlavne románske a možno aj ruštinu.“ nad tým posledným slovom som trocha zaváhala.

„Hm. Francúzština je jazykom diplomatov a taliančina zase opery. Ale aj tak sa všade dohovoríš hlavne po anglicky, ver mi!“ samoľúbo sa uškrnul. David chcel zareagovať, ale predbehla som ho: „No, myslela som skôr na španielčinu a možno portugalčinu. A čo sa týka tej angličtiny, nesúhlasím celkom s vami.“

Radana sa na mňa prekvapene pozrela, zatiaľ čo Richard bol mierne zaskočený.

„Portugalsko a Španielsko nie sú až tak hospodársky významné. Možno by si sa mala orientovať skôr na to Rusko alebo Čínu.“ oprel sa o stoličku a založil si ruky na prsiach.

„Latinská Amerika ale na význame naberá...“ nenechala som sa. Neviem, či to bola moja posledná poznámka, ale čosi na jeho tvári vyčarilo úsmev.

„Už vieš, na ktorú školu by si chcela ísť študovať?“, vložila sa do rozhovoru Radana. Jej hlas bol vľúdny.

„Rozmýšľala som nad školami v Prahe, Ústí alebo v Plzni...“ zaskočila ma. Nikdy som nad tým až tak konkrétne neuvažovala. Mám predsa ešte čas.

„Aha, ... David chce ísť na Oxford alebo do Bologne.“ poznamenal Richard nepúšťajúc zo mňa oči.

„To bolo ale pred rokom. Od vtedy sa toho mnoho zmenilo. Chcem ostať v Česku!“ vyhlásil

„Ostatne, máš viac ako rok na rozmyslenie. Všeličo sa môže zmeniť.“ pozeral stále na mňa.

„Pochybujem!“

 Richard sa zhlboka nadýchol a išiel si naliať víno. Fľaša však bola prázdna.

„Choď vziať ešte jedno portské!“ David bez slova zmizol a pri stole nastalo hrobové ticho.

Richard sa naklonil nad stôl: „Ste mladí, prvý raz zamilovaní. Je to krásne obdobie. Každý si ním v živote raz prešiel a často krát pri prvej láske ostal. Avšak Davida čaká veľké poslanie. Jeho úloha je dôležitejšia ako on, ja alebo ty... Chcem tým povedať, že každá slabina bude pre neho znamenať zraniteľnosť. A zraniteľnosť smrť.“ len čo to dopovedal, zjavil sa David pri mne aj s fľaškou vína.

Moje zmiešané pocity z tohto večera sa ešte viac zhoršili. Som jeho slabá stránka. Už kvôli mne raz riskoval život. Keby som bola démon ako oni, nestalo by sa to.

Snažila som sa zachovať neutrálny výraz tváre, akoby sa pred pár sekundami nič nestalo.

Stalo sa niečo, kým som tu nebol?“ opýtal sa dosť nahlas, aby to všetci počuli, aj keď tá otázka mierila na mňa.

„Nie. Práve som sa tvojho otca pýtala ako sa mu páči v novej práci.“ aj keď sa mi chcelo plakať, zachovala som si duchaprítomnosť. Hlas sa mi mierne zachvel.

Jeho rodičia zostali na chvíľku v pomykove. Richard sa bleskurýchle rozrozprával o pozícii generálneho riaditeľa Devil Holdingu pre Európu.

Pokúšala som sa tváriť, že počúvam, ale myšlienky mi stále utekali k Richardovým predošlým slovám. Čo keď má pravdu. Ako strážca nebude môcť David chrániť portál a zároveň mňa. Čo ak ma opäť unesú a budú ho vydierať! Alebo mu ublížia, keď ma bude brániť. Možno k sebe čerti a ľudia nepatria.

Kráčali sme schodmi na poschodie, do jeho izby. Snažila som sa vytesniť z mysle nepríjemné zakončenie večere. David stále nič nevedel a bude to tak lepšie. Nechcem vrážať klin medzi neho a rodičov. Aj keď ten tam už dávno je.

„Sme tu“ otvoril dvere a vošli sme do moderne zariadenej miestnosti s veľkým kovovým písacím stolom, niekoľkými regálmi a poličkami a posteľou pod oknom. V Davidovej izbe nie je mnoho nábytku, zato všetko má svoj účel. Na nočnom stolíku stála zarámovaná kresba mojej tváre, nakreslená uhlíkom. Uchopila som ju do rúk. Myslím si, že ma trochu prikrášlil. V skutočnosti takto úžasne nevyzerám.

„Nemám ešte žiadnu tvoju fotku, tak sa musím uspokojiť aspoň s nepresným portrétom.“ poznamenal skľúčene.

„Čo je na ňom nepresné?“ zdvihla som oči od obrázku a zadívala na neho.

„Nedokáže zachytiť dokonalosť predlohy, ... jej skutočný pôvab, krásu vnútra, hebký dotyk...“ prstami ma nežne pohladil po tvári.

Začala som sa červenať. Stále nie je pre mňa zvykom dostávať od niekoho komplimenty. A zvlášť od neho. Vníma ma cez rúžové okuliare. Vôbec si nepripadám krásna, som proste obyčajné dievča, len človek... Možno sa jedného dňa prebudí a zistí to.

„Veľmi ma idealizuješ. Nie som nijako výnimočná.“ ani neviem ako to zo mňa vypadlo. Stále mám na pamäti rozhovor s jeho rodičmi.

„Mýliš sa!“ upriamil svoj pohľad do mojich očí, „vidím ťa takú aká v skutočnosti si, len ty si to nechceš pripustiť.“ vzal moju tvár do rúk a jemne ma pobozkal na pery.