Tak trochu si pospať

                                                      Tak trochu si pospať

Keď som sa rozhodol, že okolitý svet ma už nebaví, že speje vpred akosi pomaly ..., bolo načase, nájsť si pekný tichý kútik a ísť si pospať. Neverte tomu, že hlavnou zábavou upíra je chlemtať krv a preťahovať panny, poprípade, vraždiť nevinné obyvateľstvo. Zabíjať slabších je zábavné tak tridsať rokov. Chuť na panny prejde dokonca už skôr. Predsa len, skúsené ženy sú o čomsi inom, že? A pitie krvi? Nuž..., potreba. Ale nemusím kvôli tomu zúfalo napádať každého v okolí a drásať krky či trhať ruky, ako si to všetci myslia. Som slušne vychovaný, viem ako sa obslúžiť. Ani chudáci sa nevraždia navzájom len preto, že pár dní nejedli! Tak o čo ide? Rovnako, ako oni striedajú mäso so zeleninou a ovocím,  ja si občas doprajem zvieraciu krv. Sú obdobia, kedy na tú ľudskú, ani nemám chuť. Hlavne, keď smrdia, sú nakazení či všivaví. Fuj! Mám citlivé zmysly. 

V podstate je najväčším nepriateľom a vrahom upíra - čas. Myseľ..., či duša, nie sú stavané na dlhovekosť. Všetko sa raz preje, zovšednie, stratí chuť. Vtedy nám hrozí samovražda. Takýto upír sa buď nechá zabiť ľuďmi, iným upírom alebo si nájde miesto na hybernačný spánok dúfajúc, že až sa o pár desaťročí zobudí, opäť pocíti chuť objavovať, skúmať a žiť!     

Lenže, kde si môže upír bezpečne schrupnúť takých, sto rokov, aby ho nik nerušil? Dnes – les, zajtra pole. Dnes cintorín – a o pár rokov ma vykopú , kdesi pohodia a zakopú čerstvú mŕtvolu! Pár kolegom sa to už stalo. Okolo stojaci len udivene krútili hlavami nad zachovalosťou ich telesnej schránky. Ak nereagovali, prehlásili ich za svätých a ostatky bezpečne uložili. Lenže ak sa rozhodli , že sa predsa len prebudia a obzrú, čo sa za ten čas stalo..., dostali kolíkom do srdca a odrezali im hlavu! Barbari!

Dlho som putoval svetom a hľadal vhodné miesto. Musí to byť voľačo, čo si budú vážiť, takže to budú chcieť zachovať aj pre potomkov. No zároveň tam nesmú loziť príliš často. Takmer som nemohol uveriť svojmu šťastiu, keď som to našiel. V Egypte! Keď som prvý raz uvidel pyramídu, aj som sa čudoval, ako to postavili. A hlavne, prečo? Načo človeku 80x 170 cm stavať niečo tak obrovské? Keby to bol mocný starý upír, tak by som to možno aj pochopil. Strach z povstania tela a následné naháňanie sa za krvou ..., jednoducho na neho položili tak veľkú kopu kamenia, aby ju nedokázal odvaliť. Ale toto? Hmm, smrteľníci ma vždy dokážu niečím prekvapiť. Namiesto toho aby si v tom teple zdriemli, radšej stavajú hrobky! Je síce pravda, že to nerobili dobrovoľne, no ale..., aj tak! Kým som sa uložil k spánku, prešiel som si nádejné miesto odpočinku niekoľkokrát. Stráže som ovládol pohľadom a vnikol som dnu. Žiaden problém. Horšie bolo, že vo vnútri sa povaľovalo priveľa cenností. Až žijúceho vládcu pritlačí núdza, ruku do ohňa by som nedal za to, že si nevezme poklad, ktorý musí aj tak strážiť, aby mu ho ktosi nevyfúkol. Hanba -  nehanba ... , možno to nikto ani nezistí. Aspoň nie, za jeho života.

Uložil som sa v jednej z tajných miestností, ktoré boli v tmavej chodbe neviditeľné. Zakrývali ich zručne vytesané  a pevne nasunuté kvádre. Priniesol som si len vázy s kravskou krvou, ktorá ma po prebudení zasýti. Pokožku som si natrel lojom zmiešaným s krvou a zafačoval sa obväzmi – aby sa počas toľkých storočí nevysušila. Nie som príliš márnivý ale vyjsť von ako vysušená slivka? To nie! Nemám chuť unikať pred rozvášneným davom. 

Jedného dňa som si cucol z chlapíka, čo mal lepru. Myslel som ..., že mu skrátim utrpenie ..., že charita. No hnus! Najväčšia zvrátenosť môjho života! Ospravedlní ma snáď jedine mladosť, ktorá nás často podnecuje k experimentom. Inak povedané – hlúposť. Týždeň sa mi grgalo, opadávali mi kusy kože a scvrkol som sa na polovičnú veľkosť.  Karina ma vyšmarila z domu ako špinavú handru! O týždeň tam už mala niekoho iného. Darmo som klopkal na okienko ... vyliala na mňa kýbel svätenej a zakričala: „ Prac sa, ty zubatec! Ja som poctivá žena!“  Čo tak odrazu?  Mal viac peňazí ... , kupec akýsi. Vraj z Benátok. Zúril tam mor a tak ušiel ... , rovno do mojej postele! To bola posledná kvapka, ktorou pretiekol pohár mojej trpezlivosti. Bol som bez peňazí, všade navôkol zúrili akési desivé choroby, ľudia kapali ako muchy, sami od seba. Nikde to nebolo lepšie a tak..., ešte som nebol zúfalec, len som sa chcel na čas schovať. Prečkať to hrozivé obdobie.

Bezpečne zamurovaný, obrovské bloky zatiahnuté naspäť, som si ešte chvíľu nastavoval vnútorné hodiny, ktoré ma zobudia v presne stanovený čas. Aspoň zhruba. Pár rokov hore dolu nič neznamená. Keď ma našli tí vykrádači hrobov, trochu som to predsa len prešvihol.

 „ Poďte! Rýchlo! Už sme takmer tam! Ja som vedel, že tu bude tajná izba! „

„ Gratulujem pán profesor. Tento objav svetového významu vám prinesie obrovskú slávu.“ , profesor egyptológie Vlček sa skromne pousmial. Bol si istý, že akýkoľvek neporušený nález ho preslávi ale nechcel to zakríknuť. Keď odvalili obrovské bloky kameňa, za asistencie mladšieho kolegu a pár vystrašených poverčivých miestnych pomocníkov, vstúpili dnu.

„ Nádhera! Pozriete na tie maľby..., a tuto! Aha! Neporušené nádoby!“ Profesor skackal od jednej k druhej a tešil sa ako malé dieťa na Vianoce. Každý predmet nežne chytil do ruky alebo pohladkal a keď v kúte narazil na sarkofág, takmer omdlel. Toto nečakal. V niekoľkokrát vykradnutej pyramíde je uložená neporušená múmia, ktorú dosiaľ nikto nenašiel??? Profesor si musel sadnúť na zaprášenú podlahu, trasúcimi sa rukami vytiahol vreckovku a utieral si spotené čelo. Všetci vzrušene dýchali. Asistent sa priblížil k pokladu nesmiernej ceny a s bázňou prešiel po jeho povrchu .

„Nie! Ja sám!“, vykríkol starý egyptológ ublížene. Kolega stiahol ruku a prenechal mu túto poctu. Profesor sa zviechal zo zeme, prikročil k sarkofágu. Pozorne si ho prezeral.

„Vyzerá, akoby bol vyrobený neskôr než celá stavba. Ale..., to predsa ...!“, začal si mumlať popod nos. Opatrne zatlačil na poklop, no musel požiadať ostatných, aby mu s tým pomohli. Chcel sa presvedčiť..., vidieť, čo je dnu. Nakoniec sa im to podarilo. Spod poklopu sa vyvalil divný zápach. „Múmia je neporušená! Sláva bude!“, zajasal egyptológ v duchu.

„Au!“   

„Čo je?“, zmätene sa opýtal kolegu profesor.

„Asi som sa o niečo poškriabal. Doriti!“, povedal asistent a trhol rukou. Poškriabaný prst si priložil k ústam. Trochu sa preľakol. Neveril síce na žiadne faraónove kliatby ale, aj tak... Záhadné úmrtia vykrádačov boli naozaj zaznamenané. Možno–dáka choroba? Nie, nie! 

Ucítil som to okamžite. Bijúce srdcia..., teplá krv! Mňamka! Hmm, sú blízko. Nemôžem dopustiť aby ukradli tie nádoby,v ktorých je poklad, akurát tak pre mňa. Posadil som sa, že sa s nimi rozumne porozprávam. Lenže, odrazu spustili taký krik...Na moje zmysly zaútočilo tornádo. Po tak dlhom čase pokoja a ticha bol ten nápor vnemov na mňa príliš. Mátožne som sa postavil, kĺby a svaly poslúchali, ale šlo to dosť stuha. V snahe upokojiť ich, som k nim natiahol ruky. Nech vidia, že nemám zbraň, že som neškodný. Tvár som nemal celkom obviazanú. Potreboval som vidieť, a tak som zbadal, že sa jeden cez druhého hrnuli so šialeným revom von. Jeden omdlel, ďalší spadol a ostatní po ňom v panike šliapali. No teda! Keď sa to trochu upokojilo, postŕhal som zo seba obväzy a podrobne si prezeral svoj vzhľad. Super! Som fešák. Žiadne viditeľne nechutné zmeny! Vo vnútri to vŕzgalo ale zvonku- nič! Krv z nádob som skôr vysypal ako vypil ale muselo to stačiť. Nakoniec, som trochu zaváhal. Čo keby som...ehm?  Ten starý zlodej mlel z posledného. Jeho srdce bolo vážne poškodené, takže, aj tak o chvíľu zomrie... Dúfam, že nemá lepru!  Keď som sa osviežil čerstvou krvou, obliekol som si jeho šaty. Síce mi celkom nesedeli ale bolo to lepšie, než ísť v tých starých plesnivých handrách. Zasunul som vytiahnuté bloky kameňa späť a vyrazil von. Musím sa tu poobzerať, preskúmať pomery..., splynúť s davom.

Vonku ma ovalil príšerný, hrozný zápach. Hnus najvyššieho stupňa! Kravské ani ľudské lajná to určite neboli, tie poznám. Žeby dáke iné zviera?! Ten hrôzostrašný hluk a oslepujúce svetlá, rozháňajúce tmu ma vydesili. Dezorientovane som sa potácal s rozumom na hranici šialenstva.

„Hmm, a ty si sa tu vzal odkiaľ, upírik?“, opýtal sa ma ktosi, do koho som v tom chaose vrazil.

„Ja...nechápem..., aký je rok?“

„No, pekne, pekne. Opil si sa krvou ožratých turistov? Včera bol Nový rok. Určite si ani nevšimli, ako sa k nim zakrádaš. Aj ja som si to užil. Ako to, že ťa nepoznám? Si taký chutnučký...“ Zakrádal sa ku mne chlapík v čiernych kožených nohaviciach a bielej košeli. Pohľadom si ma premeriaval, akoby ma chcel zjesť. Nebol to našinec. Akýsi je divný tento ...! Človek to tiež nebude. „Čo si zač?“

„Ale no tak! To nepoznáš Démona, keď ho vidíš, cukríček?“

Vyvalil som oči. Neverím na Démonov a iné nadprirodzené bytosti! Sú to náboženské táraniny. Cirkev sa, vďaka nim, pekne nabalila. „Démon? Robíš si srandu?“ Asi sa urazil či čo, lebo odrazu..., nadul sa, vypol hruď, očervenel v tvári. Narástli mu rohy a obrovské krídla! Roztiahol ich a trochu nimi zamával akoby chcel odletieť.

„Pozeraj a obdivuj! Nooo, ešte stále mi neveríš?“, vykrúcal sa predo mnou, aby mi ukázal svoje démonské atribúty. „To je! Čo? Som Oziris – Démon globálneho otepľovania a ozónovej diery.“

„Nerozumiem. Čo je to globálne...?“

„Nič si z toho nerob, to ešte nikto netuší. Ale pracujem na tom. Čoskoro by sa mali dostaviť prvé výsledky. To budú ľudia čumieť, aké zmeny tu nastanú!“ Upravil sa do pôvodnej, nenápadnejšej podoby. Aj tak bol divný ale aspoň z neho nešiel strach.

„Tak aký je vlastne rok?“, opäť som obrátil jeho pozornosť k niečomu aktuálnemu. Potrebujem sa zorientovať.

„1953. Čo si..., ách! Ty si spal! Kde si trčal? A ako dlho si bol mimo?“  Do riti, do riti! Ako je to možné? Veď som sa nastavil na rok 1850! Sekol som sa o celých sto rokov!

„Pred chvíľou som sa zobudil. Akýsi vykrádači hrobiek ma prebrali hen, v tejto...“, ukázal som na stavbu za mnou.

„Čože! Ty si spal v pyramíde? Celý ten čas? To musíš byť teda dosť mimo!“ Začal sa škeriť od ucha k uchu. Obchádzal okolo mňa a prezeral si ma ako dáku zaujímavosť.

„Bude to tu pre teba ťažké, po tak dlhej dobe. Ani netušíš, čo všetko sa tu udialo. Tempo ich rozvoja je také rýchle, že sa nestíham učiť slovíčka.“ Postavil sa oproti mne a chytil ma za ramená. „Mám pre teba návrh, upírik. Vezmem ťa pod svoje ochranné krídla a kým sa tu nerozkukáš, budeš so mnou. Všetko ti vysvetlím. A ty mi za to občas pomôžeš s lovom na dušičku smrteľníka. Dokážem byť strašidelný ale..., vy, upíri, ste taký...,podmaniví. Niekto zaberie skôr na tvoj pekný zadok, než na moje sľuby a klamstvá.“ Síce som všetkému nerozumel, ale..., ponúka mi ochranu. To som pochopil jasne. Zvážil som všetko, čo som o Démonoch počul. Nič, čo sa týka upírov... Nemali by nastať žiadne problémy.

„Dobre. Pôjdem s tebou, ale keď toho budem mať dosť, necháš ma ísť si svojou cestou.“ V tej chvíli ma objal! Silno ma pritisol k svojmu srdcu. „To má byť spečatenie dohody? Žiaden krvavý podpis?“

„Si upír, nie človek. Okrem toho, ja som moderný. Kráčam s dobou. Objatie plánujem ako pozdrav, dokonca aj pre vysokopostavených politikov. Poď!“ Chytil ma pod pazuchu a začal ťahať preč. „Ukážem ti svet! Naučím ťa riadiť auto, čítať noviny, používať zubnú kefku, obliekať sa sexi...“, ničomu som nerozumel. Je to des, zobudiť sa do sveta, kde nerozumiete čo znamenajú jednotlivé slová. „V najbližšej dobe chcem rozšíriť novú chorobu. Žiaden mor ani choleru. Tú už majú pod palcom ale...HIV...! Ako sa ti páči ten názov? Tajomné, nie? Premýšľam nad tým, ako sa bude šíriť. Chcelo by to niečo originálne. Čosi, čo tu dosiaľ nebolo. Hmm. Čo myslíš?“ 

„Ja to jebem! Nič nechápem! “ Odrazu sa mu oči rozžiarili červeným ohňom vzrušenia.

„To je ono! To by šlo! Dáš a dostaneš! Si hlavička! “ Vlepil mi na líce bozk! Jeminenky! Konečne mi to došlo. Takých som už stretol! V Ríme ich bolo ako maku! Krv mali sladkú ako med, ale tie ich spôsoby! Och! K čomu som sa to zaviazal? Nebolo by lepšie..., vypariť sa, kým je čas? Lenže, je to Démon! Ten ma nájde všade. A, ani neviem, kam by som mal ujsť. Uff! Čo ma tu ešte čaká?