Anjeli & Čerti - Priatelia VIII

Celou miestnosťou sa ozýval len tikot hodín. Pozoroval som odraz lámp od nalešteného príboru, vzor porcelánu či obrusu. Skrátka hocičo iné, len nie neprítomné tváre mojich rodičov a Damiána. Vlastne Damián sa dnes celý deň tvári nejako zvláštne. Už odvtedy, čo bol posadený k Liliane.

„Čo je nové v škole, chlapci?“ ozvala sa mama. Skoro som prehltol sústo aj s vidličkou.

„Nič!“ chcel som uťať nepodstatný rozhovor. Vynechaj ma, prosím, z hry na šťastnú a spokojnú rodinku!

„Sedím s Lilianou Svatanovičovou!“

            To už spozornel aj duchom neprítomný otec. Určite bol mysľou ešte v kancelárii. Než sa stihol ozvať, Damián spustil: „Učka si myslí, že sa upokojím a častejšie sa ukážem v škole.“

Slová upokojím a ukážem patrične zdôraznil.

            „Môžem zariadiť, aby ťa posadili späť k Davidovi!“

No jasné, otcova typická reakcia! Niežeby tomuto rozmaznanému somárovi vynadal. Radšej zavolá kamošom na ministerstvo a je po probléme.

„To je v poho... ten anjel mi nevadí!“

            V tom mi zazvonil mobil. Otcov vražedný pohľad som si nevšímal. Jedna z mála zásad v našej rodine znela: ku stolu, bez mobilu a počítača.

Už podľa melódie zvonenia som vedel, kto vola. A náležite sa na to pripravil.

„Ahoj Lili, stalo sa niečo?“

Očami som prebehol po udivených výrazoch rodičov, teda spolubývajúcich. Damián okamžite spozornel a prestal jesť.

„To je mi ľúto! Tak poď aspoň ty!“

Čo najtichšie položil príbor a podoprel si bradu.

„No a čo! Vyjde to nabudúce. Pôjdeme teraz v trojke!“

Kútikom oka ma neprestajne sledoval. Zdalo sa mi, že ani nedýchal, len aby neprepočul ani jediné slovko.

„ČOŽE?!“ Ak by sa to cez telefón dalo, tak ma práve obliala vedrom ľadovej vody.

„Áno je, ale... si si istá?!“

Otočil som sa k Damiánovi: „Liliana sa pýta, či nechceš ísť dnes s nami do kina?“

            Mama s otcom si vymenili prekvapené pohľady. Zato on na mňa čučal ako teľa na nové vráta. Čakal som, že povie nie. Prečo by aj súhlasil. Všetkých troch nás minimálne neznáša. V škole sa s nami ani nebaví. Teda ak nepočítam seba, ktorému zveruje svoje „geniálne“ postrehy na učiteľov.

            „Pôjdem.“

 

            Ešte stále nechápem, prečo som ho pozvala. Asi mi to v ten moment prišlo správne. Netušila som, či príjme. Vlaste, musím priznať, že v kútiku duše som v to dúfala. Dnes večer som s ním prehodila len pár zdvorilostných slov a pritom by som mu chcela povedať viac.

            Oči všetkých sa upierajú na premietacie plátno. Len moje nie. S Damiánovej tváre sa nedá vyčítať, či ho film baví. Ale s istotou viem, že mu neunikne ani jeden môj pohyb.

            Podľa recenzií to má byť skvelý film, dávajúci odpoveď, čo je to pravá láska. Zisťujem, že jediná pútava vec na ňom je len jeho názov – Farba lásky.

            Vždy som si myslela, že láska je červená, prípadne purpurová. Ako šaty temperamentnej tanečnice flamenga, ako požiar v tme. Pravá láska je modrá, to dnes viem. Modrá ako jasná slnečná obloha, či pokojná hladina jazera. Nemusí byť búrlivým citom, zmietaným vášňou. Stačí, keď je stála a úprimná. Presne ako ta Katkina a Davidova. Obdivujem ich vzťah a zároveň im aj trocha závidím.

            Obom stačí jediný pohľad, aby odhadli myšlienky toho druhého. Každý z nich môže sedieť na opačnom konci miestnosti a aj človek, ktorý ich nepozná, okamžite vie, že patria k sebe.

            Vždy som snila o mužovi s charakterom Davida. Tak prečo sa v posledných týždňoch moja predstava začala meniť?

            Keď sme vychádzali z kina, bola tma. Vietor mierne pofukoval. Obloha žiarila. Atmosféra priam stvorená pre romantickú prechádzku historickými ulicami Žatca. Najprv sme kráčali všetci pri sebe. Damián stále mlčal. Chcela som nechať Davida a Katku konečne osamote. Aj keď viem, že by im moja prítomnosť neprekážala. A ak by aj, zo zdvorilosti by mi to nikdy nepovedali, ale ulica sa nekompromisne zužovala a pre štyroch bola pritesná.

            Zvoľňovala som tempo chôdze. A so mnou aj Damián. Išli sme mlčky vedľa seba s uprenými pohľadmi na tých dvoch, držiacich sa za ruky.

            Boli od nás asi dvadsať metrov. Konečne som sa odhodlala pretrhnúť trápne ticho.

„Ten film bol dobrý.“ väčšiu blbosť som nemohla povedať! No čo už, je to vonku.

„Ušiel.“

„Máš rád komédie?“ možno sa o tebe postupne dozviem viac.

„Nie.“

„Prečo si teda išiel?“

„Prečo si ma pozvala?“ zastavil a uprene sa na mňa pozrel. Zneistil ma.

„Neviem... zdalo sa mi to správne. Nikoho tu nepoznáš. S nikým sa nebavíš.“

„Aha... vždy robíš správne veci?“ poznamenal, „Pretože nie všetko, čo sa zdá byť správne, aj v skutočnosti je!“

Zahral mi na najbolestivejšiu notu. V okamihu sa mi vynorili myšlienky na môj nezmyselný odpor k Davidovi z pred pár mesiacov. Asi preto som ho pozvala...

„O tom viem svoje. Možno chcem urobiť teraz veci správne, pretože pred nedávnom som ich tak neurobila.“ ťažko som si povzdychla.

Skúmavo sa na mňa pozrel.

 „Kedysi som Davida nenávidela. Keď začal chodiť s mojou najlepšou kamarátkou, moja nenávisť dosiahla gigantických rozmerov. Vyhrážala som sa mu, skúsila som ho otráviť, podlo som klamala. Urobila skrátka všetko, aby som ho dostala od nej preč. A na určitý čas sa mi to aj podarilo.“

Neviem, prečo som mu to povedala. Očakávala som komentáre typu: bola si bláznivá! alebo čo si si myslela. Ale nič, len počúval.

„Vieš, verila som, že robím tú najsprávnejšiu vec, keď chránim slabého človeka pred pazúrmi pekelníka. Dnes už viem, že nestačí veriť, musíš to aj cítiť.“

„Vy anjeli ste k tomu vedení. Máte ich chrániť.“ pokynul hlavou k žene, ktorá prechádzala okolo nás.

„Nie, robila som to kvôli sebe! Teraz to už dokážem priznať. Dúfala som, že všetko bude ako predtým, keď tu nebol. A ja ju budem mať len pre seba.“

Nepovedal nič len sa na mňa díval pohľadom, ktorý vravel, že mi rozumie. Pomaly sme prechádzali okolo výkladov obchodov. Mlčali sme hodnú chvíľu.

„Preto si myslíš, že aj čerti môžu byť dobrí? Pretože ty si sa zachovala raz špatne?“

„Áno, ale aj preto, čo nasledovalo. Keď Katku uniesli čerti, David sa neváhal spojiť s nami, aby ju zachránil. Postavil sa vlastným rodičom. Riskoval vlastný život... Čo môže byť viac nesebecké, ... viac odhaľujúce skutočné vnútro?“

„Prečo ju uniesli?“

„Vydierali nás, že ju zabijú, ak neotvoríme portál. Oddiel smrtihlavov chcel preniknúť do pekla, aby zabil Lucifera.“ Až teraz som si uvedomila, čo som mu povedala.

„To všetko kvôli nej?!“ vykríkol. V jeho tvári sa objavila bolesť a odpor.

„Áno ale...“

„Keby ste to neprekazili, Lucifer by bol mŕtvy! A dnes by môj otec žil!“ kričal.

„Damián, to...“

„Je iba človek! Jej život nemá takú hodnotu, aby za ňu zomrel hocikto z nás!“ jeho tvár stvrdla. Jeho oči sa premenili na dva rubíny a pozrel sa smerom ku Katke a Davidovi. V okamihu bol preč. Pokojný večerný vánok sa zmenil na studený vietor, preháňajúci sa ulicou spolu s dievčenským výkrikom.

 

            Spolu s Katkou sme sa naraz otočili. Zdalo sa mi, že sa Damián s Lilianou háda. Chcel som ísť k nim a opýtať sa, čo sa deje. Pustil som Katkinu ruku a urobil asi tri kroky, keď som uvidel jeho démonské oči. Z toho krvilačného pohľadu mi prebehol mráz po chrbte. Liliana tam zrazu stála sama. Mohlo to všetko trvať pár sekúnd ale pokojne aj pár hodín. Čas sa zastavil. Cítil som nával vetru na tvári, ako keby sa ma snažil zatlačiť späť. V hlave sa mi rozozvučali stovky sirén. Na jazyku som pocítil horkosť a v nose ma štípal dym z Pekla.

            Bola to situácia, kedy inštinkt nahrádza rozum. Otočil som sa ku Kataríne. Damián stál už tesne pri nej. Jeho ruka s drábmi mierila k jej odhalenému krku.

„Tvoj život patrí teraz mne! Oko za oko, zub za zub.“ kričal ako zmyslov zbavený. Ostré konce jeho pazúrov boli len pár milimetrov od jej chvejúcej sa saténovej pokožky, keď som ho zdrapol za plece. Neľudsky zreval. Moje žiletkové pazúry sa zaryli do jeho mäsa. V dlani som cítil jeho krv. Trhnutím som ho dostal o pár metrov od nej. To trhnutie muselo byť silnejšie, pretože sa neudržal na nohách a spadol na kamennú cestu. V jeho tvári sa miešal výraz šialenca a hladného upíra. Nespúšťal z nej pohľad.

 „Damián! Prestaň!“ netuším, či vnímal miesto a čas alebo len ju. Ale musel som ho dostať odtiaľto preč, ďaleko od nej. V oknách na poschodiach renesančných domov pribúdali svetlá.

Musím ho odtiahnuť  pod klenby domu oproti, lebo nás inak prezradí. Zatarasil som mu cestu ku Katke s nádejou, že ho to odradí. V mojej čertovskej podobe som mal prevahu vo všetkých smeroch nad jeho „polodémonskou“.

            Pomaly sa postavil. Jeho premena na čerta trvala kratšie než moja. A to, čo sa predo mnou zjavilo, mi vyrazilo dych. Stál tam čert o hlavu vyšší než ja. Jeho svalová hmota sa musela zväčšiť minimálne o sto percent. Rameno mu prestalo krvácať. Čakal som, že sa rozbehne proti mne, ale on sa premiestnil tesne za môj chrbát. Než som sa stihol otočiť, letel som cez celú ulicu. Zastavil ma až múr. Snažil som sa rýchlo spamätať. V myšlienkach so videl len jej tvár.

            Bol už opäť skoro pri nej. Prečo zatiaľ neutiekla? Jasné, vie, že nie je úniku. Nájde ju všade... Kým predtým som si všimol, že mala strach. Teraz tam stojí bez mihnutia, odhodlaná. Myslím, že to Damiána trocha mätie. Delí ich len pár krokov. Jeho kopytá klopkajú po studenej zemi. Opäť ten ľadový vietor. Cítim, že je neskoro. Nestačím sa k nim premiestniť dostatočne rýchlo. Už sa po nej naťahuje. Váha.

            Vo svetle lámp sa zableskne čosi lesklé. Na chodník vedľa Damiána pomaly klesá biele pierko. A za ním sa objaví anjel. Liliana držiac svoju dýku na jeho krku, pomaly dosadá na zem. Postačil by jeden pohyb...

„Nechceš to urobiť!

„Ako vieš, čo chcem?!“ odsekne jej čertovským hlasom, „Pusť ten nôž! Nemáš na to guráž!“

Než mu čokoľvek stihla povedať. Opatrne odtiahol jej ruku s nožom a a otočil sa k nej.

Teleportoval som sa k nim už v ľudskej podobe. Všimol som si, že Damián tam teraz stojí pred ňou ako človek. Pozeral jej uprene do očí. Dýkou mu mierila na hruď ale ruka sa jej triasla. Objal som Katku a chcel ju odviesť preč, ale ona nesúhlasila.

„Zabila by si ma?“

„Ak by to bolo nutné... možno.“ snažila sa pôsobiť odhodlane. 

Zrazu zmizol. Keďže som necítil jeho prítomnosť, musel byť ďaleko.