Dych tvojej táre

V mene všetkých začínajúcich autorov! Nie každá stránka prináša pobavenie. Občas sa iba musíme vypísať, aby sme vám priniesli to pravé orechové. Aj my začíname, aj my padáme. Občas je tu papier iba pre nás, a občas niečo dáme i vám. Keď budete dobrí, tak sa dočkáte. Ak však budete príliš dobrí, tak sa nedočkáte nikdy.

„Mne sa báseň páči.“

„Má niečo do seba.“

„Je to úprimné. Akoby sa autor lúčil s láskou. Asi cíti smútok a bolesť.“

Komentovali, prikyvovali. Hmkali. Každý mal názor. Vlastný, čo sa cení. Až tá báseň prišla k nemu. Ohmatal rohy papiera, čítal:

Dych tvojej tváre

Paličkou píšem...

„Myslím, že po prečítaní prvých dvoch viet ani nemusím pokračovať. Prvú metaforu by zvládol aj...“

Zarazil sa. ‚Zvládol aj prváčik na základnej?‘ To bolo preňho až príliš lacné. On má predsa vkus:

„Zvládla by to aj opička so zvýšenou dávkou IQ. Nehnevajte sa, ale mám dosť.“

V ten augustový deň sa teplota v tieni vyšantila na 35. Ale po vyrieknutí kritikových slov sa vzduch v miestnosti premenil na hotovú vriacu rúru. Členovia klubu vzhliadli k majstrovi pera – pánovi B.

„Musím povedať,“ povedal pán B. „Že Lukáš má pravdu.“

A bolo. Lukáš začínal ako všetci. Mal poruke mobil a zapisoval si nápady, myšlienky. To dôležité bolo v hlave. Ale aby sa dôležité dostalo do iných hláv, musíte tvoriť. Maľovať, hrať, spievať. A tak napísal do časopisov, do novín. Zinkasoval pár drobných. Poskytol pár úsmevov k reportážam. Uviedol cenné rady pre začiatočníkov a niekde na konci sveta, v malom mestečku, sa z neho stal umelec.

„Už len prvé dve vety, ako uviedol Lukáš,“ pokračoval pán B. „Sú totálne klišovité. Autor musí mať načítané, aby sa podobným chybám vyhol. Takéto verše dokáže zložiť aj prvák na základnej.“

Ale no tak, pán B.

 

„Asi máte pravdu,“ vyjadril sa autor básne. „Ďakujem vám za názor, pán Mano.“

Lukáš kývol hlavou. ‚Niet zač, starec.‘

Rozobrali verš po verši. I ďalších. Prichádzali sem ako umelci, odchádzajú ako mierne nasraní umelci, ktorí, žiaľ, nemajú taký talent ako Dumas a Beethoven. Až na jedného. Je sám so sebou spokojný, rozdáva biely chrup, potriasa si rukou s pánom B. Áno, písanie je ako sex. Ako poriadny dúšok nektáru, o ktorý sa delím s tebou. Len pi, ani víno sa mu nevyrovná.

Letná horúčava si k večeru podala ruku s búrkou. Lukáš vychádzal z knižnice ako posledný. Pod strieškou sa krčil autor básne. Mal so sebou kufrík so svojimi prácami, na sebe šľapky, šortky a tričko. Búrky sú jednoznačne svine – zastihnú vás bez dáždnika.

„Ešte raz vám ďakujem za názor,“ prihovoril sa mu autor básne.

„To nestojí za reč.“

„Ale áno. Ukázali ste mi cestu. Všimol som si, že každý priniesol nejakú prácu. Až na vás.“

„To áno. Teraz nemám nič nové, viete? Ak si odo mňa chcete niečo prečítať, nájdete to na nete.“

„Internet je pre mladých. Ale aj tak som vám vďačný. Vidno, že sa v písaní vyznáte. Želám vám všetko dobré.“

„Ďakujem.“

Autor básne odkráčal zapršanou prázdnou uličkou. So svojou čiernou aktovkou nad hlavou.  

 

Niektoré dni bývajú ako odhodené sklo – nie a nie sa rozložiť. Obrysy hodín v kuchyni máš uložené v hlave ako otčenáš. Tma knokautuje svetlo a svetlo tmu. Rozhovory, hádky, depresie. Ako prísady rozmiešané mixérom v jedinej miske, z ktorej nejde vybŕdnuť. Až tú misu omyjú studenou vodou.

Večerné správy boli o beznádeji, pohromách a smrti. Nič neobvyklé.

„...Samovražda staršieho muža ostáva nevyjasnená. Polícia pátra po možných okolnostiach, ktoré ho k tomuto skutku viedli. Čin otriasol jeho najbližšou rodinou a priateľmi. Súdny lekár, privolaný na miesto nešťastia, konštatoval smrť. Muž skočil z móla na Zemplínskej Šírave rovno na kamene. Roztrieštil si lebku a zomrel. Mŕtvolu identifikovala družka zosnulého.“

Na obrazovke sa zobrazila tvár autora básne.

Lukáš prestal fajčiť dávno a miesto cigariet žuval žuvačky. Po reportáži sa však rozhodol zastaviť sa na Sparty v najbližšom kiosku.

„Prosím si jeden...“

„Áno? Čo si prosíte?“

„Žuvačky. Vlastne tri balíčky. Alebo päť.“

Zaplatil za 5. Žuval a premýšľal. Námestie bolo preplnené mladými ľuďmi, fontána očarovala, západ slnka uchvacoval, zvony odbíjali ôsmu. Autor básne je mŕtvy. Zomrel. Kvôli čomu? Do úst si vložil šiestu, boleli ho líca. Zomrel. Kvôli čomu?

Nemohol sa predsa zabiť pre kritiku. Nie, je v tom žena. Alebo nie? Chcel byť básnikom a on mu ukradol papier a pero. Básnici sú krehké duše. Často nejaký skončí v krčme, na povale, na dne. Sú krehkí a citliví. Autor básne bol mŕtvy.

Dožul posledný balíček a šiel spať. Ráno objavil v schránke obálku so svojím menom. Adresa odosielateľa nechýbala. V obálke bola práca autora básne. O päť minút si už Lukáš nervózne pofajčieval na lavičke. Báseň preletel pohľadom. Nič iné v obálke nebolo. Iba tá adresa mu nedala pokoj. Kyjevská Rus 20.

Dych tvojej tváre

Paličkou píšem

Už kričím čau, čau

Volám sellavi

Dych tvojej tváre

„Tvojej tváre,“ povedal si nahlas, po chrbte mu prebehli zimomriavky.

Nemal pochybnosti. Autor básne sa zabil kvôli jeho kritike. Zaslal mu poéziu. Vrchol svojej tvorby. Asi nech ho straší. A strašila ho dosť.

Poobede zamieril na Kyjevskú Rus. Dom s číslom 20 našiel rýchlo. Bol to proste dom. S komínom. Po dvore pobehovali mačky a tam, kde sú mačky, zvyčajne nie sú psy, čo mu dodalo odvahu. Zvonil pri dverách. Dáma, ktorá mu otvorila, mala na sebe čierne šaty s tmavými silonkami. Mohla mať tak päťdesiat. Orlí nos, pri očiach, lícach a na čele tenké vrásky, ktoré jej dodávali pôvab a odstup. Na hlave mala trvalú.

Pozdravil sa. „Vy asi budete...“

„Som jeho družka. Poďte ďalej.“

„Áno.“

Vošiel a zatvoril. Dáma sa postavila k stolu v kuchyni, Lukášovi ponúkla stoličku.

„Páči sa vám môj dom?“

„Je veľmi pekný.“

„Veď ste si ho ani neobzreli.“

„Ale nie, je naozaj pekný. Prišiel som sem, lebo som ráno dostal obálku s touto adresou.“

„Čo bolo v tej obálke?“

„Báseň.“

„Napísal ju môj druh. Dnes doobeda sme ho pochovávali.“

„To mi je ľúto.“

„Stále zle. Ak chcete, aby vám ľudia verili, musíte klamať lepšie.“

„Naozaj mi je to ľúto.“

„No prinajmenšom vás niečo desí. Máte strach, pán Mano?“

„Odkiaľ...“

„Neľakajte sa. Môj druh mi o vás rozprával. Čítala som tiež vaše príbehy. Škoda, že o literatúru už nie je taký záujem. Hlavne u mladých.“

„Smiem poznať vaše meno, madam?“

„Všetko má svoj čas,“ usmiala sa, rukou si vošla do vlasov a škrabkala sa na zátylku, dlhé strieborné náušnice sa jej natriasali ako vnady pri behu cez park. „Môjho druha ste donútili k samovražde.“

„Nič som nespravil.“

„Pokoj. Hrali ste sa na kritika a pritom nič nechápete.“

„Ja som nič neurobil, moja milá.“

„Urobili ste, čo ste museli. Ukázali ste mu cestu.“

„Vy ma odsudzujete.“

„Vy už odsúdený ste. Nemusíte sa báť.“

„Ja sa nebojím.“

„Prirodzene. Každý dobrý vrah má alibi.“

„Zbláznili ste sa. Nie som žiaden vrah.“

„Mohol byť z neho básnik.“

„Stál za figu!“ postavil sa. „Strácam s vami čas.“

„Ó, áno. Čas umelca je príliš drahý. Každá minúta, ktorú nestrávi pri práci, je krádežou.“

„Majte sa pekne,“ prešiel chodbou až k dverám, ale boli zamknuté. „Otvorte ich!“

Dáma stála za ním. Jej modré oči sa dívali naňho. Iba naňho. Jej tvár bola blízko.

„Tie dvere nie sú zatvorené, ale nechcem, aby sme sa rozišli v zlom.“

„To máte smolu,“ potiahol kľučku, dvere sa otvorili.

„Písanie je ako sex, však, pán Mano?“ kričala naňho, keď sa predieral pomedzi mačky k bránke. „Po čase vám už ani nestojí!“

Ostal stáť, otočil sa. Opierala sa o zárubňu. Čierne šaty dokonale lemovali tvar jej tela. Usmievala sa. Nohy v pančuchách mala prekrížené. Nedokázal spustiť oči z jej tváre. Vráskavej, bledej tváre. Až zavrela dvere a on kráčal prázdnou uličkou ako bez duše. Sviňa búrka – zase ho raz zastihla bez dáždnika.

 

Dych tvojej tváre

Paličkou píšem...

Čítal si doma na posteli a verše sa mu zdali krásne, zmysluplné. Autor si v nich vylial dušu, chcel sa podeliť. Podeliť so svojou láskou. Bol taký hlúpy, že to nechápal. Geniálny básnik je preto mŕtvy. Iba dielo ostalo. A jeho múza tiež.

O desiatej stál pred domom. Mačky mňaukali. V oknách tma. Klopal na dvere.

„Pán Mano.“

Mala na sebe pánsku košeľu. Bosé nohy nervózne prestupovali po podlahe.

„Chcel som vás vidieť.“

„Je už noc, chlapče. Mali by ste ísť domov.“

„Tam, kde je tvoje srdce, je aj tvoj domov. A vy ste mi ukradli srdce.“

„Zapáčila sa vám báseň môjho druha?“

„Je dokonalá. Ako vy.“

„Poďte.“

Vošiel. Len čo zavrela dvere, vyzliekol jej košeľu. Na dámino telo ani nepozrel. Hladil jej tvár. Bozkával oči a nos. Voňal jej pery, líca. Vošiel jej rukami do vlasov. Zahryzol do brady. Dotýkal sa obočia. Jej drobné vrásky boli ako periny. Chcel v nih snívať.

„Vyzleč si šaty,“ povedala.  

Kráčali domom nahí ako v raji.

„Ľahni si.“

Ľahol si na posteľ. Sklonila svoju tvár k jeho. Prezerala si ho ako diamant v klenotníctve. Prisal sa na jej pery, akoby to bol posledný dúšok vody na svete. Ľahla si k nemu. Nerobila nič, nechala si ohmatávať, bozkávať a hladiť tvár, ktorou naňho dýchala ako múza, čo ho už dávno opustila ako zradná milenka. 

„Milujem ťa,“ šepkal.

„Miluješ moju tvár. Nik nemá starosť o to, čo je vnútri. Čo sa skrýva za veľkým dielom. Ide iba o pôžitok. O tvar. O dych, ktorý ťa opantá.“

„Milujem ťa.“

„Napíš to, láska. A budeme navždy spolu. Tvárou v tvár. Cítiť vlastný dych.“

„Napíšem.“

„Spojíme sa naveky.“

„Napíšem. Bozkaj ma.“

Bozkala ho. Tvárou naňho dýchala až do prvého zaspievania kohúta. Milovali sa. Jej vrásky voňali.

„Ktorú časť mojej tváre miluješ najviac? Ale povedz to tak, aby som ti uverila.“

„Celú. Celú tvoju tvár. Ale keby som si mal vybrať, tak čelo.“

„Aj to tam napíš.“

„Napíšem.“

„Aj ja ťa milujem.“

„Ešte na mňa dýchaj, láska. Prosím.“

Stretávali sa každý deň. Zaľúbení v raji. Mačky mňaukali. Niektoré dni bývajú ako z telenovely – nafetované láskou. Ležali pri sebe a pod sebou. Varili si. Po večeroch tancovali na hity od Elánu. Inokedy sa dívali na filmy. Dáma naňho dýchala v čoraz väčších dávkach, až sa stal závislým. Musela ho nútiť do práce.

„Niečo si mi sľúbil, Luky.“

A tak písal. Slovo za slovom, vetu po vete. Kritika bola dobrá. Až sa našlo mladé dievča. Slečna N. Slečna vyhrala súťaž, odmietala chlapov, myslela si, že je stredom vesmíru. Že niet lepšej od nej. A každý s ňou súhlasil. Lebo bola štíhla, mala dlhé čierne vlasy a perfektné nohy.

„Mne sa to zdá detinské,“ povedala. „Autor by sa mal nad sebou zamyslieť.“

A autor príbehu odpovedal: „Ďakujem. Ukázali ste mi cestu.“

O niekoľko dní boli správy plné beznádeje, pohromy a smrti. Slečna N. obdŕžala na druhý deň zásielku. Adresa nechýbala. Po roztrhaní obálky držala v rukách túto poviedku.  

---