Anjeli & Čerti - Priatelia IX

Okno v izbe bolo otvorené. Z vonku sem prenikali slnečné lúče a spev vtákov. Mohlo byť osem hodín, keď som sa prebrala v Lilianinej posteli. Nástojila na tom, že sa vyspí na matraci na zemi. Dúfala som, že včerajší večer bol len zlý sen. Nebol. Lili s Davidom ma donútili spať v dome Svatanovičových, aby som bola v bezpečí, kým David nezistí, kde je Damián. Je to hlúpe, ak ma chce zabiť, nezabráni mu v tom ani armáda anjelov.

Potichu som schádzala po schodoch, keď som začula Davida, Lilianu a Stelu.

„...už je doma. Celú noc sa niekde flákal.“ podráždene odpovedal na otázku, ktorú som nepočula.

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa ustarane Stela.

„Nič. Spýtal som sa ho, čo to malo včera znamenať.“

„A...?!“ Liliana určite na neho vypleštila oči, ako to robí vždy, keď je od zvedavosti na prasknutie.

„Povedal len, že to bol skrat. Že sa nemusím obávať... A zvlášť je na odchode. Balí si veci a už sa nevráti.“

            Zastala som a opatrne prekročila vŕzgajúci schod. Nemôže odísť! Nie takto. Aj keď včera sa ma pokúšal zabiť, dnes som cítila vinu ja. Iracionálne?! Určite áno, lenže v posledných mesiacoch robím hlavne iracionálne veci.

            Jednou výhodou starých domov boli nízko posadené okná na prízemí. Pokojne sa dali preliezť a dostať sa dnu. Alebo von.

            Vôbec som nepremyslela, čo mu poviem. Len som utekala k domu Dunkelových. Chcela som ho zastaviť. Ako zázrakom bola veľká brána otvorená.

            Cez pootvorené dvere jeho izby som ho zahliadla. Zúrivo hádzal veci do batohu. Moju prítomnosť zaregistroval len pes, keď lenivo zdvihol hlavu.

„Čo tu chceš?!“ zavrčal, „To ti to včera nestačilo?“

„Kam ideš?“

„Čo ťa do toho!... niekam... neviem. Hlavne preč z tejto diery!“

Zahľadela som sa na jeho batoh, praskajúci vo švoch, keď sa tam pokúšal napratať posledné kúsky oblečenia.

„Predtým neujdeš!“

„Čože?!“ nechápavo sa na mňa pozrel.

„Viem ako sa cítiš...!“

„NEVIEŠ!“ prerušil ma, „Nikto z vás to nevie! Strčte si za klobúk tú ľútosť!“

Obaja sme ostali ticho. Pomaly som sa posadila na posteľ. Kútikom oka som postrehla stáť Davida vo dverách. Bol odhodlaný ku mne skočiť, ak by sa Damián priblížil čo i len o kúsok. Zhlboka som sa nadýchla a odomkla v mysli komnatu, ktorá mala ostať zatvorená.

            „Vracal sa ráno z práce. Husto pršalo. Ocino tou cestou išiel miliónkrát... stačili dva kilometre a bol by doma.“

Damián prestal baliť a mlčky sa oprel o písací stôl.

„Pred Stachovom je neprehľadná zákruta. Vedel to. Vždy spomalil. Zrazu sa z nej vyrútil mladý chalan v športiaku. Vodičák mal sotva druhý deň a v noci to poriadne s priateľmi oslávil.“

„To je mi...“ začal, ale zastavila som ho zdvihnutou rukou.

„Ten chalan dostal pár rokov v base.“ ešte raz som sa nadýchla, „Vtedy na súde, keď prechádzal okolo mňa, som ho chcela zabiť. Mala som aj pripravený otcov lovecký nôž v kabelke.“

David podišiel bližšie ku mne. Zato Damián sklopil zrak. Nevidela som, či mu vyhŕkli slzy, ale v duši plakal.

„... nedokázala som to... a po pár mesiacoch, keď bolesť neustávala, som pochopila, že by to bolo zbytočné. Nič mi ho už nevráti.“

„Bude to také navždy?“

„Ten pocit bolesti so straty milovaného? Áno, nikdy nezmizne. Časom ťa bolesť možno trocha otupí, ale stále bude tu.“

„Mám pocit, že už sa nikdy nedokážem smiať.“

„Myslela som si to tiež. Znesiteľnejšie sa to stalo až v posledných mesiacoch.“ konečne som sa pozrela na Davida, „Ale nikdy to nebude ako predtým.“

David si ku mne prisadol a chytil ma za ruku. Damián sa po prvý raz, čo ho poznám, usmial. Naše pohľady sa na okamih stretli, ale vtom sa pozrel k dverám. Stála tam Liliana.

            Cítila som, že chce byť teraz sám. Ako som mierila von z izby. Napadla ma posledná nevyriešená otázka: „Včera si mal niekoľko príležitostí ma zabiť. Tak prečo...“

„Prečo som to neurobil?!“, rukou začal čosi hľadať v preplnenom vaku, „Pre toto.“

Podal mi akési puzdro alebo tenkú škatuľku. V skutočnosti to bol rám na dve fotky otvárajúci sa ako kniha. Na jednej z nich bol jeho otec. Mňa upútala tá druhá. Bola na nej žena, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako ja. Až po bližšom prezretí som objavila rozdiely.

„Ona vyzerá... Kto to je?“

„Moja matka.“ usmial sa. To už z druhej strany stála pri mne Lili a neveriacky skúmala fotku aj mňa.

„Zomrela pri mojom narodení. Veľmi mi ju pripomínaš... Preto som nemohol.“

 

            Hľadel som zamyslene na drevenú podlahu. V hlave mi vírilo viac otázok ako odpovedí.

            Neviem, čo robiť. Ostať tu alebo odísť? Pokúsiť sa žiť normálny život v rodine, ktoré má od normálu ďaleko, alebo zostať sám? Či sa pokúsiť získať priazeň oficiálneho nepriateľa, ktorý sa mi nepriateľom nezdá, alebo sa riadiť hlúpymi skostnatenými zákonmi Pekla, v ktoré už dávno neverím?

            Katarína s Davidom už dávno vykĺzli z izby. Prstami som prešiel po matkinej fotke: „Čo mám robiť?“

Často sa s ňou rozprávam, teda predstavujem si, čo by mi asi odpovedala.

            „Zostať a žiť!“

Prekvapene som pozrel na Lilianu.

„Chceš pomôcť s vybalením?“ podišla bližšie.

„To je v pohode... Musím si urovnať v hlave ešte nejaké veci.“

„Dobre.“ otočila sa k odchodu, „Ale ak by si k tomu potreboval priateľku, vieš, kde bývam.“