Izba

Sedel vzpriamene na rozheganej stoličke. Septembrové popoludňajšie slnko zalievalo celú izbu svojimi mäkkými, nie veľmi hrejivými lúčmi. Žalúziami roztrieštené stovky úzkych pásov, dopadali v pravidelných obrazcoch na protiľahlú stenu. Vzduch bol chladný a jednostaj cítil ako do izby prenikajú jeho slabé záchvevy. Pozrel na stenu. Zbadal malého pavúka ako sa ozlomkrky rúti dole hlavou po stene prepletajúc nohami v dokonalom rytme hudby, ktorá sa valila z reproduktorov a zahaľovala celú izbu do ohlušujúcej hmly.

Neveľkú miestnosť pokrývala niekoľko milimetrová vrstva prachu, ktorá ako by pripomínala atmosféru zatuchnutých antikvariátov. Hneď za dverami vpravo, hrdo vypínala prsia drevená komoda a neprestajne šteklila  susedný pracovný stôl lesknúci sa v rovnakom starožitnom štýle. Náprotivnú stenu zdobila iba jedna papierová imitácia Dalího roztekajúceho sa času, šikovne uchytená do tenkých  drevených líšt. Tak ako hodiny, ktoré zobrazovala, presne tak sa vždy náramne vlnila, roztekala a krútila vo zvírenom prachu ustielaných perín na rozloženej dvojposteli nemo bozkávajúcej tú istú stenu. Vedľa postele, ako sám vojak v poli, strážil haldy naskladanej bielizne, dvojkrídlový šatník. Ten, od postele delila práve jeho obľúbená, grandiózna policová skriňa.

Napoly knižnica ukrývajúca najzaujímavejšie a najkvetnatejšie kusy notoricky známych autorov s vycibreným jazykovým štýlom, napoly výkladná skriňa čiernych vinylových dosiek rozmanitých žánrov a bizarných umelcov. Áno, práve ona skrýva jeho najkrajšie a najmilšie poklady literatúry. Každý deň pohľadom pohladí svoje milenky a pomazná sa s nimi vo vášnivom víre milostných hier. Aký si krásny Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Ten tvoj potuchnutý, no predsa tak vzrušujúci pach pivničnej stariny a zoschnutých stránok, čo jednostaj dráždi môj čuch, ten tvoj masívny formát a hrúbka čo desí, tie tvoje detsky jednoduché, hravé, akoby ceruzou načmárané ilustrácie, čo na mňa poškuľujú každým ďalším a ďalším otočením strany. Aký si nádherný Stepný Vlk, v tej hnedej imitácií kože, hoc celkom novo vydaný, no predsa nesúci si hrdú nonšalantnosť starých harcovníkov. Ó, aké ste krásne, zástupy papierových listov zviazané do nekonečného sledu strán a aké neposlušné, vy skáčuce písmenká v rozľahlom mori slov.

Vypol revajúcu hudbu a podišiel bližšie. „Hmm. Čo si dnes dáme?“ nahlas rozmýšľal. Po pamäti poznal každý jeden skrytý kút svojej malej police rozvoja literárno-hudobného intelektu, ako ju sám výstižne nazýval. Jednako ho však prekvapilo, keď zazrel knihu, ktorú jakživ nevidel. Učupená v zadnom rade, skrytá v tôni majestátne sa týčiaceho Steinbeckovho Ovocia hnevu zo 63tieho. Nerozumel. „Ako je možné, že je tu kniha, ktorú jakživ nevidel? Kde sa tu vzala?“ V hlave sa mu rojilo tisíc otázok, no ani jedno vysvetlenie. Sadol si na zem, rovno pred svoju obľúbenú knižnicu a so zatajeným dychom a kypiacim vzrušením, naťahoval tenkú ruku za novým votrelcom. Poľahky vytiahol tri knihy na ľavej strane v prvom rade, aby sa mohol dostať ku svojej novizni, ako ju teraz v mysli narýchlo nazval. Srdce mu búšilo a na čele bolo badať prvé kvapky studeného potu. Akonáhle sa jej dotkol, pocítil závrat a prazvláštny pocit, akoby presne vedel čo kniha skrýva, no nenachádzal myšlienky, ktorými ten pocit zhmotniť. Bezmocnosť, vír v hlave, šteklenie v bruchu, to všetko ho privádzalo do stavov nervového zrútenia. Skrútený na zemi, privinul si knihu k hrudi, oprel sa chrbtom o čelo postele, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Niekoľko minút takto odpočíval, zbierajúc všetky psychické sily na dôležitý akt. Vystrel nohy, vzpriamil sa a prvý krát jeho oči spočinuli na obálke tajomnej knihy. „Aké sklamanie,“ pomyslel si. Bola čisto biela, ako zimná prikrývka najvyšších horských končiarov. Stále nervózne, no obozretne a pomaly otáčal prázdne stránky, až kým sa mu pred očami nezjavila prvá popísaná strana, akýsi zurčiaci potok malých poskakujúcich písmen. Začínala takto:

 „Sedel vzpriamene na rozheganej stoličke. Septembrové popoludňajšie slnko zalievalo celú izbu svojimi mäkkými, nie veľmi hrejivými lúčmi. Žalúziami roztrieštené stovky úzkych pásov dopadali v pravidelných obrazcoch na protiľahlú stenu. Vzduch bol chladný a jednostaj cítil ako do izby prenikajú jeho slabé záchvevy. Pozrel na stenu. Zbadal malého pavúka ako sa ozlomkrky rúti dole hlavou po stene...“