Anjeli & Čerti - Priatelia XII

Celé piatkové odpoludnie som preflákal. Blúdenie mestom bez cieľu nie je pre mňa nič nové. Nakoniec som skončil v kaviarni, pri káve.

Sedel som tam sám a pozoroval cez okno ruch na námestí. Vonku sa schyľovalo k búrke. Určite tu dnes budem trčať až do záverečnej – ja a moje myšlienky. Ostatne tak som to robil ešte pred mesiacom.

Mohol by som ísť domov... Teda do domu Dunkelových. Vôbec sa tam necítim ako doma. A pozerať sa do kamenných tvári Radany a Richarda... To sa mi fakt nechce. David je určite u Kataríny a Liliana... Čo ma je do toho, kde je?! Je slobodná a je to jej život! Priveľmi som si zvykol s ňou tráviť aj voľný čas.

Čašníčka mi doniesla objednanú palacinku s medom a škoricou. Ako pokladala tanier na stôl, snažila sa ukázať svoje dve objemné prednosti. Márna snaha, dievča! Nepáči sa mi typ žien, ktoré ponúkajú to, čo má byť dobývané. Popriala mi dobrú chuť a chvíľu pre mne mlčky stála. Možno dúfala, že s ňou začnem konverzáciu. Smola.

Námestím sa prehnal silný závan vetra a zalomcoval vlajkami na goticko-renesančnej budove radnice. Vychutnával som si jedlo a pokojnú atmosféru, keď mi ju narušili prvé tóny hudby z reproduktoru neďaleko môjho stolu. Dievčina sa asi len tak ľahko nevzdáva. To dúfa, že navodením pseudoromantickej atmosféry sa môj postoj zmení?

Započúval som sa do slov piesne How could an angel break my heart, spievanej Toni Braxton a moja prvá myšlienka patrila Liliane. Zatiaľ mi nezlomila srdce, ale aspoň prekliatie odcudzenia a samoty. Prečo sa práve s ňou cítim sám sebou?

Na kamennú dlažbu námestia dopadli prvé kvapky, nasledované ďalšími a ďalšími. Rozhorúčená zem sa ochladila pod prívalom životodarnej vody. Hustý dážď vyhnal ľudí z otvoreného priestranstva.

Do kaviarne vbehli traja chalani. Čašníčke za barom sa hneď objavil úsmev na perách. Hádam ma už nechá teraz na pokoji. Posadili sa k baru, nadšené dievča sa s nimi zvítalo ako zo starými známymi a pri objednávaní začalo flirtovať. Keď im podávala pivo, nezabudla predviesť svoj dekolt. Nevenoval som im viac pozornosť a hľadel von.

„Kde máte Reného?“ spýtala sa čašníčka.

„Ale... ten má dnes zástrčkový deň.“ všetci sa rozosmiali.

„Ozaj! A s kým?“ nechápavo sa ozval jeden z nich.

„S tou blondínkou z tretiaku, hm... Lilianou.“

Pozrel som sa na nich.

            „S tou? Pochybujem, že mu dá!“ rehotal sa ďalší.

            „Ale dá, ako každá! A keď nie, má svoje triky ako to dosiahnuť.“ vzal si pohár s pivom a rukou nad ním naznačil, že do neho hádže tabletku. Potom sa na pil a postavil. S prihlúplym výrazom predviedol vzrušenie a náznaky kopulačných pohybov nadržaného samca. „Ver mi, on vždy dosiahne, čo chce!“

Všetkých to náramne pobavilo a začali ho napodobňovať.

Chuť medu a škorice mi na jazyku zhorkla. Ta jeho posledná veta mi privodila späť spomienky, na ktoré by som najradšej zabudol. Znela mi v mozgu ako ozvena. Kde som ju len počul? Netreba dlho rozmýšľať! Zaznela v tú noc, keď mi zabili otca. NIE! UŽ TO NEDOVOLÍM! Nechty som zaryl do dreveného stola. Môj odraz v sklenej tabuli okna mal žiarivo červené oči. Rýchlo som vybral peniaze z vrecka a vybehol von. Chalani aj so servírkou na mňa hľadeli ako na blázna, ale mne to bolo jedno.

            Až vonku, po členky v kaluži a premočený do nitky, som pocítil obrovskú beznádej. Ak by som jej aj chcel pomôcť, neviem kde je! Možno na to nemám vôbec právo.

 

            Nechápala som, čo sa deje: „David...?!“

„Psst!“ položil si ukazovák pred ústa.

            Počula som kroky na chodbe. Odsunula som sa k čelu postele a on rýchlo vyskočil pred ňu. Kľučka na dverách sa začala hýbať. Bol pripravený na dotyčného skočiť. Na chrbte mu pokožku začala prikrívať hustá tmavá koža Nechty na rukách sa predlžili a zmohutneli.

 Srdce mi od strachu tĺklo, hádam, stokrát rýchlejšie než obyčajne. Dvere sa pomaly otvárali. Svaly na Davidovom tele sa napli.

Do izby vošiel Damián: „Liliana je v nebezpečenstve!“

 

            Rútili sme sa úzkou asfaltovou cestou, lemovanou po oboch stranách lesom. Stierače nestíhali odvádzať vodu, takže šoférovanie sa stávalo viac-menej záležitosťou inštinktu. Ešteže Katka tento kraj dobre pozná.

            „Uvažoval si nad tým, že možno to chce Lili tiež?“ nahlas som premýšľal.

„Nie, hm... „

            „Nechce!“ ozvala sa razantne Katka zo zadného sedadla. Natočil som si spätné zrkadlo, tak, aby som na ňu lepšie videl. Obaja sme chceli vedieť, z kadiaľ berie tú istotu. Okamžite zaregistrovala naše prekvapené pohľady.

            „Možno to bude znieť hlúpo, ale...“ zdráhala sa, „dali sme si záväzok, že po prvý krát to bude z pravej lásky.“

            Videl som ako sa začervenala, postrehol som to, aj keď sa to pokúšala skryť.

            „Reného má rada, ale nemiluje.“ dodala.

Stále mi vŕtalo hlavou to, čo nám povedal Damián o Reného pláne. Lili sa nezľakla smrtihlavov, jeden človek jej problém určite robiť nebude.

            „Damián, uvedomuješ si, že Liliana je anjel. Má ohromnú silu, takže s ním zatočí raz dva!“

            „Nezatočí!“ precedil cez zuby a ďalej hľadel na cestu pred nami.

„Čože?“

„Nepoužije svoje schopnosti na verejnosti a proti ľuďom. Radšej sa nechá zabiť.“

„Kde berieš takú istotu?“

„Poznám ju.“

Chcelo sa mi zasmiať. To si môže dovoliť povedať Katka, prípadne možno ja. Ale on?

            „Je to ešte ďaleko?“ jeho nervozita rástla s pribúdajúcim dažďom.

            „Už sme skoro tam. Za tamtou zákrutou je odbočka na lesnú cestu ku chate.“

Auto nás na rozbahnenej ceste s vyjazdenými koľajami od traktorov hádzalo zo strany na stranu. Konečne sme dorazili na čistinu, kde stála poschodová drevená chata.

            Damián ani nečakal kým zastavím a premiestnil sa ku vchodu.